Doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc., Dr. h. c. (* 27. marec 1941, Poltár) je bývalý, v poradí tretí prezident Slovenskej republiky. Vo svojej funkcii pôsobil od roku 2004, ako prvý slovenský prezident bol zvolený v dvoch nasledujúcich volebných obdobiach. Jeho funkčné obdobie sa skončilo 15. júna 2014 nástupom nového prezidenta Andreja Kisku.
V minulosti pôsobil aj ako generálny prokurátor ČSFR (1990 – 1992), či predseda NR SR (1992 – 1998). Bol členom Komunistickej strany, neskôr poslancom za HZDS.
Život
- 1959 – 1964 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia pracoval na Okresnej prokuratúre v Martine a neskôr na Mestskej prokuratúre v Bratislave.
- 1968 učil na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky PF UK. Získal hodnosť kandidáta vied (CSc.) a to bez aktívnej znalosti (štátnej skúšky) dvoch svetových jazykov, ktorá v tom čase bola podmienkou CSc., docenta a roku 1990 bol prorektorom UK.
- 1964 sa oženil so Silviou Beníkovou (nar. 13. januára 1941), má dve deti, dcéru Ing. Denisu Gašparovičovú, ktorá je komerčná inžinierka a syna MUDr. Iva Gašparoviča, ktorý pracuje ako kardiochirurg v Bratislave.
- 1966 – 1989 podpredseda medzinárodnej komisie Československého zväzu ľadového hokeja, podpredseda Hokejového oddielu TJ Slovan Bratislava.
- Po 1989 spolupredseda Fóra nezávislých právnikov Slovenska.
- júl 1990 – marec 1992: zastával post generálneho prokurátora Česko-slovenskej federatívnej republiky v Prahe. Z postu bol odvolaný vtedajším prezidentom Václavom Havlom, pre nečinnosť pri vyšetrovaní, najmä kauzy "Tisova vila" z ktorej malo uniknúť viacero zväzkov komunistickej štátnej bezpečnosti (ŠtB).[1]
- 1992 sa vrátil ako pedagóg na Právnickú fakultu UK do Bratislavy, kde pôsobil ako člen Vedeckej rady.
Politická činnosť
V roku 1968 vstúpil do Komunistickej strany Československa, odkiaľ ho však po pol roku vylúčili.[2]
V roku 1992 vstúpil do Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), v ktorom zotrval 10 rokov. Vo voľbách v júni 1992 bol zvolený za poslanca a následne i za predsedu Slovenskej národnej rady. V tejto pozícii sa výrazne podieľal na odbornej príprave prvej demokratickej Ústavy SR z 1. septembra 1992.[3] 1. januára 1993 sa ako prvý slovenský štátnik prihovoril občanom samostatného štátu.
Od januára 1993 až do októbra 1998 pôsobil na poste predsedu Národnej Rady Slovenskej Republiky. Po predčasných voľbách roku 1994 z tejto pozície dirigoval tzv. "noc dlhých nožov" z 3. na 4. novembra, počas ktorej boli odvolaní ministri Pittner a Janičina. Ústavný súd neskôr rozhodol, že tieto odvolania boli protiústavné. V novembri 1996 zohral Gašparovič kľúčovú úlohu v "kauze Gaulieder". Po vystúpení Františka Gauliedera z poslaneckého klubu HZDS 5. novembra 1996 oznámil predseda NR SR Gašparovič, že od Gauliedera dostal abdikačný list. Napriek tomu, že Gaulieder autorstvo listu poprel, parlament ho 4. decembra 1996 odvolal. Ústavný súd neskôr rozhodol, že odvolanie bolo protiústavné. Gašparovič bol jedným z poslancov, ktorí hlasovali za odvolanie Františka Gauliedera. V roku 2009 v televíznej diskusii pred prezidentskými voľbami to poprel a klamal, tvrdiac, že tak nehlasoval.[4]
Po vypršaní mandátu Michala Kováča bol Ivan Gašparovič od marca do októbra 1998 poverený výkonom právomocí prezidenta Slovenskej republiky.
Volebné obdobie 1998 – 2002
Vo voľbách roku 1998 bol zvolený za poslanca NR SR, pričom pracoval v Ústavnoprávnom, mandátovom a imunitnom výbore NR SR. Bol členom delegácie NR SR v Medziparlamentnej únii.
15. júla 2002 Gašparovič vystúpil z HZDS „na protest proti nedemokratickým spôsobom jeho riadenia“. Do konca funkčného obdobia v októbri toho istého roku bol nezávislým poslancom.
Volebné obdobie 2002 – 2006
Prezident Slovenskej republiky
Prvé obdobie
V prezidentských voľbách v roku 2004 dostal Ivan Gašparovič 442 564 hlasov (22,28 %). Prvý bol Vladimír Mečiar, ktorý dostal 650 242 hlasov (32,73 %).[5] Obaja kandidáti postúpili do druhého kola. V druhom kole Vladimír Mečiar získal 722 368 hlasov (40,08 %). Jeho súper Ivan Gašparovič však získal 1 079 592 hlasov (59,91 %) a bol zvolený za prezidenta.[6] Do funkcie inaugurovaný 15. júna 2004.[7]
Dňa 18. februára 2006 bol na kongrese strany Hnutie za demokraciu zvolený za čestného predsedu. Ozvali sa aj kritické hlasy, že prezident tým porušil svoj predvolebný sľub občanom, že bude nezávislým prezidentom.
Druhé obdobie
V svojich druhých prezidentských voľbách dostal v prvom kole Ivan Gašparovič 876 061 hlasov (46,70 %). Druhé miesto obsadila Iveta Radičová, ktorá od voličov získala 713 735 hlasov (38,05 %).[8] Obaja kandidáti postúpili do druhého kola. V druhom kole Radičová získala 988 808 hlasov (44,46 %). Ivan Gašparovič sa umiestnil znovu na prvom mieste s 1 234 787 hlasmi (55,53 %) čím bol po druhýkrát zvolený za prezidenta.[9] Do funkcie prezidenta SR bol inaugurovaný 15. júna 2009.[7]
V prieskume Inštitútu pre verejné otázky z februára 2012 dôveru prezidentovi vyjadrilo 8 % opýtaných. Predošlý rok Ivanovi Gašparovičovi dôverovalo o 4 % ľudí viac.[10]
Počas 2. funkčného obdobia nepredniesol ani jednu správu o stave krajiny napriek tomu, že mu Ústava takúto povinnosť ukladá.[11]
Gašparovičovo funkčné obdobie sa skončilo 15. júna 2014, keď bol inaugurovaný prezident Andrej Kiska.[12]
Ústavný súd 4. decembra 2014 zverejnil rozhodnutie, že prezident Ivan Gašparovič porušil práva Jozefa Čentéša jeho nevymenovaním za generálneho prokurátora. Prisúdil mu odškodné 60 000 €.[13]
Referencie
- ↑ LESNÁ, Ľuba. Tisova vila a Gašparovičove spisy ŠTB. DELET (Bratislava: Delet, o.z.), 2009-04-25. Dostupné online [cit. 2013-01-05]. ISSN 1336-2313. Archivované 2013-11-05 z originálu.
- ↑ JAVŮREK, Peter. Prezident krátkej pamäti. Žurnál (Bratislava: TV TIP, a.s.), 2009-03-10, roč. 3, čís. 10. Dostupné online [cit. 2013-01-05]. ISSN 1337-219X. [nefunkčný odkaz]
- ↑ JANCURA, Vladimír. Tvorcovia ústavy zvádzali súboj s časom. Pravda (Bratislava: P E R E X, a. s.), 2012-09-01. Dostupné online [cit. 2013-01-05]. ISSN 1336-197X.
- ↑ RUTTKAYOVA, Martina. Gašparovič poprel, že hlasoval proti Gauliederovi. HN (Bratislava), 2009-03-17. Dostupné online.
- ↑ Počet a podiel platných hlasov podľa okresov a za SR [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, rev. 2004-04-18, [cit. 2012-02-16]. Dostupné online. Archivované 2012-08-19 z originálu.
- ↑ Súhrnné výsledky hlasovania vo voľbe prezidenta Slovenskej republiky, počet a podiel platných hlasov podľa obvodov a za SR, 2.kolo [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, rev. 2004-04-18, [cit. 2012-02-16]. Dostupné online. Archivované 2012-08-19 z originálu.
- ↑ a b Životopis [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta, [cit. 2012-02-16]. Dostupné online.
- ↑ Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre jednotlivých kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky podľa okresov a za Slovenskú republiku [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, rev. 2009-03-22, [cit. 2012-02-16]. Dostupné online. Archivované 2010-11-18 z originálu.
- ↑ Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky za Slovenskú republiku [online]. Bratislava: Štatistický úrad Slovenskej republiky, rev. 2009-12-25, [cit. 2012-02-16]. Dostupné online. Archivované 2010-11-18 z originálu.
- ↑ SITA. Lipšicovi a Sulíkovi stúpla dôveryhodnosť najviac. SME (Bratislava: Petit Press, a.s.), 2012-02-15. Dostupné online [cit. 2013-01-05]. ISSN 1335-4418.
- ↑ HRABKO, Juraj. Správa o správe prezidenta Ivana G. [online]. Petit Press, 15.01.2014, [cit. 2014-01-18]. Dostupné online.
- ↑ Paška zrejme oznámi termín prezidentských volieb do konca roka [online]. Petit Press, 16.12.2013, [cit. 2013-12-17]. Dostupné online.
- ↑ V kauze nevymenovania J. Čentéša za prokurátora padol verdikt [online]. TASR, 2014-11-25, [cit. 2014-12-04]. Dostupné online.
Iné projekty
Externé odkazy
