Strednú školu vychodil v Trnave a Šoproni, v roku 1680 zložil rehoľné sľuby do rúk priora Ľudovíta Bariloviča. Na filozofickom štúdiu počúval entuziastické prednášky Ladislava Landora. V rokoch 1683 až 1687 študoval teológiu v Ríme na Nemecko–uhorskom kolégiu (Collegium Germanicum et Hungaricum, skrátene len Germanicum), kde získal akademický titul doktora[chýba zdroj] a bol vysvätený za diakona.[5] Po návrate do Uhorska, na sviatok sv. Pavla prvého pustovníka15. januára1868 ho v Marianke vysvätili za kňaza.[6] Následne ho predstavení poslali do kláštoraLepoglava v Chorvátsku, kde prednášal filozofiu, cirkevné právo a morálnu teológiu. Po troch rokoch prišiel do Trnavy za profesora teológie.
Pôsobil ako vikár Chorvátsko-rakúskej provincie a sekretár generálneho predstaveného rádu pavlínov. V roku 1702 ho zvolili za generálneho predstaveného.[5] V týchto funkciách dokázal upokojovať pnutie medzi poľskými, uhorskými, nemeckými, chorvátskymi a rakúskymi rehoľníkmi v ráde.
V Záhrebe sa ako tamojší biskup od roku 1708 podieľal na prijatí pragmatickej sankcie cisára Karola VI., ktorá bola mimoriadne významná pre umožnenie nástupnictva jeho dcéry Márie Terézie. Chorvátsky sabor (stavovský snem) ju prijal 11. marca 1712 a tým potvrdil dedičné právo Habsburgovcov na chorvátsky trón aj po ženskej línii.[9].
Ako verný zástanca cisárskeho dvora získal v roku 1715 spolu s bratom Gašparom grófsky titul.[2] Uhorský prímas Christian August von Sachsen-Zeitz ho okolo roku 1719 vymenoval za koadjútora s právom nástupníctva, toto menovanie však nebolo zverejnené a následne bolo spochybňované.[10] V roku 1723 ho cisár Karol VI. Habsburský (ako Karol III. Uhorský) vymenoval za biskupa vo Vespréme, aby mohol byť aktívnejší v politike v Uhorsku, čo ako biskup so sídlom v Chorvátsku nemohol.[10] Dostal aj titul tajného radcu (dvorný kancelár).
Zomrel 6. decembra1745. Pochovaný je v Katedrále svätého Martina pod kaplnkou zasvätenou jeho obľúbenému svätcovi – sv. Jánovi Almužníkovi. Georg Rafael Donner tam vedľa oltára umiestnil postavu arcibiskupa kľačiaceho v mušľovej nike a modliaceho sa. Prímasov jednoduchý náhrobok zamurovali do dlážky kaplnky a opatrili nápisom vyjadrujúcim arcibiskupovu túžbu: „Pod týmto znamením obdivuhodného súcitu, pod svätým Jánom Alexandrijským, nech spím a odpočívam v Tebe, Bože môj, milosrdenstvo moje, za pomoci sladkej Matky milosrdenstva. Brat Imrich“.Rakva – cínovýsarkofág zdobený arcibiskupským erbom sa nachádza v arcibiskupskej krypte pod kaplnkou, ktorú dal vybudovať súčasne s kaplnkou. Vedľa neho sú pochovaní ďalší ostrihomskí arcibiskupi – Mikuláš Čáki (Csáky), František Barkóci (Barkóczy), Jozef Baťán (Batthyány) a od marca 2013 aj Peter Pázmaň[chýba zdroj] a Juraj Lipai[chýba zdroj]. Podľa údajov na sarkofágu sa narodil 17. decembra 1664, zomrel 6. decembra 1745 a pochovaný bol 18. januára 1746.[2]
Bol významným kazateľom, v Ríme, ešte počas štúdia teológie, dostal raz pozvanie kázať v pápežskej kaplnke.[12]
Ako mních, ale aj ako uhorský prímas významne prispel k rozvoju svojho Rádu svätého Pavla prvého pustovníka (pavlíni).
Ako ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska vybudoval na území arcidiecézy okolo 70 kostolov. Vydal viac ako 2 mil. zlatých na náboženské a kultúrne účely a bol nepochybne najvýznamnejším cirkevným kniežaťom z rodu Eszterháziovcov.[12] Významnou mierou financoval napríklad kostol a kláštor sv. Alžbety v Bratislave. Nepominuteľné zásluhy mal pri rozvoji pavlínskych kláštorv a pútnych miest v Marianke a Šaštíne. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2.000 zlatých a na budovu šaštínskeho kláštora posielal každý rok značnú sumu.
V roku 1729 povolal do Bratislavy rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera, kde mu zriadil vlastnú zlievareň. V nasledovných rokoch tu tento umelec vytvoril viacero významných pamätníkov pre Bratislavu, Budapešť i Viedeň.[13]
Významne prispel k tradícii alexandrijského patriarchu svätého Jána Almužníka, ktorého pozostatky získal kráľ Matej Korvín ako dar od tureckého sultána Bajazida II. v roku 1489. O uchovanie jeho ostatkov v Bratislave, keď sa do Budína vracali všetky cennosti dočasne uschovávané v Bratislave po prehratej bitke pri Moháči, sa významne pričinil Esterháziho predchodca Chriastián August Saský.[14] V katedrále svätého Martina dal Esterházi pristavať barokovú kaplnku s umeleckou výzdobou európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. V roku 1732 založil Bratstvo („confraterne“) sv. Jána Almužníka, dal do tlače v latinčine, nemčine, slovenčine a chorvátčine knihu o jeho živote a 28. októbra 1732 svätcove ostatky v novej kaplnke slávnostne uložili.
V roku 1735 priviedol do Bratislavy talianskeho majstra, stavbyvedúceho a architekta Donato Felice d’Allio, aby preskúmal klesajúce múry kapucínskej krypty a kapucínskeho kostola. Rekonštrukciu kostola, ktorú spolufinancoval, prebiehala až do roku 1737.[15]
Náhrobná tabuľa nad kryptou s pozostatkami arcibiskupa Imricha Esterháziho v podlahe kaplnky svätého Jána Almužníka
Literárne dielo
Theses ex universa theologia sub Auspiciis Reverendissimi Patris P. Tyrsi Gonzalez Præpositi Generalis Societatis Jesu publice propugnandæ a Fr. Emerico Esterhasy Ordinis S. Pauli Primi Eremitæ Professo, Collegii Germanici et Hungarici alumno, in eodem Collegio Germanico et Hungarico, Romæ, ex Typographia Pauli Monetæ. 1687, in-fol., pp 12[16][17]
Theses theologicae. De Jure & Dominio, Quas in Congregatione Generali Ordinis S. Pauli, Primi Eremitae Anno M.DC.XCVI. Die XI. Junij Defendendas suscepit Venerabilis Pater Fridericus Geiseler, Ejusdem Instituti Professus, Praeside Reverendo, Ac Eximio Patre Emerico Esterhazy, Ejusdem Sacri Ordinis Sacerdote, & Sacrosanctae Theologiae Doctore, ac in Studijs Generalibus Actuali Professore, Tyrnaviae, 1696.[17]
Conclusiones selectioris theologiae, quas tempore capituli provincialis primi provinciarum Croatiae & Germaniae canonice unitarum, impugnandas proposuit in celeberrimo candidi Ordinis S. Pauli Primi Eremitae monasterio Lepoglavensi, sub assistentia Reverendi in Christo P. F. Emerici Esterhasij, ordinis ejusdem socij & secretarij generalis, s. theolog. doctoris eximij pro doctoratus ss. theologiae laurea Venerabilis P. F. Ferdinandus Malovetz, ordinis praefati olim thol. moralis professor, nunc Reverendissimi Patris Generalis dicti ordinis collega minor, anno Domini 1701, die Martij horis consuetis, Labaci,[1701].[17]
Venerabiles in Christo fratres animarum in dioecesi nostra pastores nobis dilecti. Amaro satis corde..., [Zagrabiae, die 1. dec. 1713].[17]
Vita S. Joannis Elemosynarii Alexandrini patriarchae, ex antiquo autographo in vitas patrum de verbo ad verbum excerpta, et quatour linguis; latina, germanica, hungarica, slavonica Posoniensium, apud quos sacrum ejus corpus quiescit, utilitati proposita, [Posonii], 1732.[17]
Alamisnás Sz. Jánosnak Alexandriai patriárkának élete: Melly, egy régi, atyák életekről költ irásból, szóról szóra szedetett, és négy: ugymint deák, német, magyar, tót nyelven a posonyiaknak hasznára kiknél, a, neveztetett szentnek teste nyugszik, ki bocsátatott, [Posony], 1732.[17]
Žywot S. Jana Almužnara Alexandrinskeho patrijarchy ze starodawneg knihi žywoti otczuw nazwaneg od slowa do slowa wibrany a sstwerim gazikem latinskim, nemeczkim, ukerskim, slowenskim vydani. [Presporok], 1732.[17]
Leben des heiligen Allmosen-Gebers Joannis Alexandrinischen Patriarchens, aus einer mehr denn tausend Jahr alt bewährten Geschichts-Verfassung unter dem Namen: Das Leben der Alt-Vätter, zusammengetragen, [Pressburg], 1732.[17]
Leges et statuta almae Confraternitatis sub nomine Glorioso S. Joannis Eleemosynarii Alexandrini patriarchae Posonii in ecclesiae collegiatae S. Martini episcopi capella nominis ejus dicata, in qua & corpus ejus quiescit. Anno 1732. sub diem 28. octobris, qui fuit translationis reliquiarum ejus, erectae, & a sede apostolica approbatae, cum adjecto indice indulgentiarum, fratribus, & sororibus ejusdem congregationis concessarum, [Posonii,] 1732.[17]
Rukopisy
Slávnostný prejav z roku 1700 pri príležitosti 300. výročia jedného z hlavných kláštorov rádu t. z. Lepoglava. (Rukopis v Albume Lepoglavskom pozri „Magyar Könyvszemle“ 1878).
Primatis Hungariae commercium Litterarium per secretarium Jos. Ordodi 1730 -1740 Folio 168 v Uhorskom národnom múzeu.
Poznámky
^ K dátumu a miestu narodenia pozri Koltai (2005, s. 14) poznámku číslo 4, podľa ktorej sa v rôznych zdrojoch uvádzajú tieto dátumy: 9. 8. 1663, 5. 11. 1663, 17. 12. 1663, 17. 12. 1664, 20. 7. 1665/1666, 17. 12. 1665 a 27. 7. 1666. Na sarkofágu sa uvádza dátum narodenia 17. december 1664. Overenie v krstných (rodných) matrikách možné nie je, nakoľko tieto sú zachované až z neskoršieho obdobia (Beckov od roku 1676, Nové Mesto nad Váhom od roku 1669).
^ Na sarkofágu je umiestnená tabuľka s nápisom: CELSISSIMUS AC REVERENDISSIMUS. S.R.I. // PRINCEPS DD. EMERICUS E COMITIBUS // ESTERHAZY DE GALANTHA, ECCLESIAE ME= // TROPOLITANAE STRIGONIENSIS ARCHI=EPI // SCOPUS, SACRAE SEDIS APOSTOLICAE LEGAT // NATUS PRIMAS REGNI HUNG=, & EJUSDEMq // SUMUS SECRETARIUS CANCELLARIUS, COMI // TATUS STRIGONIENSIS SUPREMUS, & PERPE. // TUUS COMES, S. C. Rq MAJESTATIS ACTUA // LIS INTIMUS STATUS. & CONSILII REGII LOCUMTENENTIALIS HUNGCI CONSILIARI9 // NEC NON UN9 E JUDICIB9 TABULAE SEPTEM=VIRA // LIS. &c. &c. Natus Ao MDCLXIV. Die XVII. Xbris. // Denatus Ao MDCCXLV. Die VI. Xbris. // Sepultus Ao MDCCXLVI. Die XVIII. Januarii.
