PROFILBARU.COM

	Ida Kamińska
	poľská herečka
Narodenie	4. september 1899; Odesa, Ruská ríša
Úmrtie	21. máj 1980 (80 rokov); New York, New York, Spojené štáty
Odkazy
Commons	Ida Kamińska
	Biografický portál

Ida Kamińska (* 4. september 1899, Odesa – † 21. máj 1980, New York) bola poľská divadelná a filmová herečka, režisérka židovského pôvodu, jedna z najväčších herečiek v histórii židovskej divadelnej scény. V rokoch 1949 – 1953 riaditeľka Židovského divadla v Lodži, v rokoch 1953 – 1955 Židovského divadla vo Vroclave a následne v rokoch 1955 – 1968 Židovského divadla vo Varšave.

Bola prvou herečkou socialistického bloku nominovanou na Oscara. Nomináciu za najlepšiu ženskú úlohu dostala v roku 1967 za úlohu majiteľky obchodu v česko-slovenskom filme Obchod na korze.

Biografia

Roky 1899 – 1939

Ida Kamińska bola dcérou herečky Ester Rachel Kamińskej, nazývanej matkou židovského divadla, a Abrahama Izaaka Kamińského, je tiež sestrou Reginy Kamińskej. Narodila sa 4. septembra 1899 v hoteli Teatraľnaja Gostinica v Odese, kde práve v tom čase hosťovali na vystúpení jej rodičia. V roku 1904 stála prvýkrát na doskách divadla Jardin deHiwer vo Varšave, stvárňujúc úlohu Sionky v diele Matka od Pińského.

V roku 1916 skončila gymnázium a po prvý raz debutovala na scéne Teatru Żydowskiego – Židovského divadla vo Varšave, ktorý založili jej rodičia v roku 1913 v rotunde na Dynasach na ulici Oboźnej 1 – 3. Viac ako dva roky hrala hlavne v operetných predstaveniach. Po smrti otca v roku 1918 vycestovala matka na vystúpenia na Ukrajinu, odkiaľ sa vrátila v roku 1921. Odvtedy hrala v Teatrze Centralnym (Hlavnom divadle) v Leszne, riadenom Ester Rachel Kamińskou, a taktiež hosťovala v Trupie Wileńskiej (Vilniuskom súbore).

V rokoch 1924 – 1928 prevádzkovala spolu so svojím prvým manželom Zygmuntom Turkowom Warszawski Żydowski Teatr Artystyczny (Varšavské židovské umelecké divadlo) (jidiš Warszawe Idiszwer Kunstteater). Od roku 1926 účinkovalo v novorekonštruovanom Židovskom divadle Abrahama Izaaka Kamińského na ulici Oboźnej 1 – 3. V rokoch 1931 – 1932 vystupovala v Belgicku a Francúzsku. Od 1933 Kamińska viedla vlastnú divadelnú spoločnosť, ktorá od roku 1937 sídlila v Teatrze Nowości (Novej scéne) na Bielańskej ulici. V roku 1937 slávila vo Vilniuse 20 rokov hereckej práce.

Druhá svetová vojna

Po vypuknutí druhej svetovej vojny boli 6. septembra 1939 jej byt aj divadlo zbombardované a sama sa zdržiavala v kryte vedno s rodinou a skupinkou priateľov, okrem iných aj s Adolfom Rosnerom. Nezostalo jej nič, okrem dvoch kožuchov a prsteňa.

Po dvoch týždňoch sa v kryte Rosner zasnúbil s dcérou Idy Kamińskej – Ruth. Mama dala dcére svoj prsteň a dve konzervy sardiniek, ktoré našla v ruinách. Po opustení krytu istý čas spolu s rodinou bývala u známych. Jedného dňa sa objavila novinárka, pani Słapak, s odporúčaním, aby okamžite vycestovali, pretože Ida Kamińska je na listine režisérov protihitlerovských diel a je určená na likvidáciu.

Kamińska zakrátko s vlnou obyvateľov opustila Varšavu a došla do Ľvova, kde ju komunistická vláda poverila riadením Štátneho židovského divadla. Po nemeckej agresii na Sovietsky zväz v júni 1941 vycestovala do Rovna a následne cez Charkov a Baku do Frunze, hlavného mesta Kirgizska. Tam zorganizovala súbor a viac ako dva roky uvádzala diela v miestnej filharmónii a taktiež v iných miestach sovietskych republík. V tom čase porodila syna Wiktora, ktorého otcom bol Marian Melman, jej druhý muž. V rokoch 1944 – 1946 Kamińska pracovala v moskovskom rozhlase v poľskom a cudzojazyčnom vysielaní.

Roky 1947 – 1968

V roku 1947 sa Ida s Marianom Melmanom a synom vrátila do Poľska a ubytovala sa v oslobodenej Varšave. Veľa rokov sa usilovala, aby sa do Poľska vrátila jej dcéra, ktorá žila vo vyhnanstve v ZSSR (nakoniec sa vrátila v roku 1956). V roku 1948 jej komunistická vláda navrhla založenie Štátneho židovského divadla v Lodži, ktorého riaditeľkou bola v rokoch 1949 – 1953. Následne bola v rokoch 1953 – 1955 riaditeľkou Židovského divadla vo Vroclave a od 1955 generálnou aj umeleckou riaditeľkou Židovského divadla Ester Rachel Kamińskej vo Varšave.

V rokoch 1956 – 1960, po postupných vlnách emigrácie poľských Židov, sa publikum Idy Kamińskej zmenšovalo, preto herečka cestovala čoraz častejšie na turné po Európe, do oboch Amerík, Izraela a Austrálie. V roku 1966 vycestovala spolu so súborom do USA na turné, kde dosiahla veľký úspech. V roku 1967 bol o nej nakrútený dokumentárny film Jej teatr (Jej divadlo).

Po politickej kríze v marci roku 1968, na znak protestu proti oficiálnej antisemitistickej propagande, dobrovoľne prišla do oddelenia kultúry na mestskom úrade a podala demisiu. 21. augusta, keď cestovala na Gdanskú železničnú stanicu sa ukázalo, že vlaky z Viedne boli zastavené, vzhľadom na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Po niekoľkých dňoch vycestovala s rodinou do Viedne, odtiaľ do Tel Avivu, kde vystúpila s niekoľkými predstaveniami.

Emigrácia

Pred koncom roku 1968 sa dostala do Spojených štátov a ubytovala sa v New Yorku, kde sa usilovala založiť Yiddish Theater, no jej snaženie nebolo korunované úspechom. Zahrala si tiež hlavnú úlohu po boku Harryho Belafonta vo filme The Angel Levin aj úlohy v dvoch televíznych filmoch, ktoré nepriniesli požadovaný úspech.

V roku 1975 Ida Kamińska navštívila Varšavu pri príležitosti 50. výročia smrti jej matky. Vláda sa tejto návštevy obávala a diskusia o vydaní víz prebiehala dokonca v najvyšších politických kruhoch vedenia strany. Nevydanie víz by vyvolalo medzinárodný škandál, a preto jej boli nakoniec udelené. Navštívila okrem iného Židovské divadlo. V tom istom roku emigrovala do Izraela, odkiaľ sa v roku 1977 vrátila do New Yorku, aby oslávila šesťdesiatročnicu svojej divadelnej cesty.

Ida Kamińska zomrela na infarkt srdca 21. mája 1980 v New Yorku, kde bola aj pochovaná na Mount Hebron Cemetery. Je autorkou autobiografie Moje życie, mój teatr (Môj život, moje divadlo), vydanej v roku 1973 v New Yorku. Poľské vydanie sa objavilo v roku 1995 vo Varšave. Je tiež autorkou Nie brakuje mi niczego prócz pracy (Nechýba mi nič okrem práce).

Pamätníky Idy Kamińskej

V roku 1993 na stene budovy na ulici Aleje Jerozolimske 101 vo Varšave, v ktorom bývala Kamińska, bola odhalená pamätná tabuľa. Podobné tabule sa nachádzajú na stenách budovy Teatru Kameralnego – Komorného divadla (kedysi Dolnośląskiego Teatru Żydowskiego (Dolnosliezskeho židovského divadla)) na Świdnickiej ulici vo Vroclave (od 2005) a Teatru Nowego (Nového divadla) v Lodži (od 2004). Od roku 2005 Teatr Żydowski w Warszawie (Židovské divadlo vo Varšave) nesie jej meno.

Umelecké dielo

Ida Kamińska si vo svojom živote zahrala 124 postáv, režírovala 65 predstavení, preložila do jazyka jidiš 58 diel, urobila niekoľko dramatických adaptácií, napísala dve drámy: v roku 1932 Ongiś był król (Bol kedysi kráľ) a v roku 1964 roku Zasypać bunkry (Zasypať bunkre).

Filmografia

1970: The Angel Levin
1967: Czarna suknia
1965: Obchod na korze
1948: Ulica Graniczna
1939: Bezdomni
1924: Ślubowanie
1916: Małżeństwo na rozdrożu
1914: Macocha
1913: Kara Boża
1913: Bigamistka
1912: Mirełe Efros

Réžia

Teatr Żydowski w Warszawie (Židovské divadlo vo Varšave)

1968: Dziesięciu nas było braci
1966: Mister David
1966: Sure Szejndł
1965: Meir Ezofowicz
1964: Zasypać bunkry!
1964: Akt ślubny
1963: Bezdomni
1963: Rachunek
1963: Serkełe
1962: Eksperyment
1961: Samotny statek
1960: Meir Ezofowicz
1960: Strach i nędza III Rzeszy
1959: Mejłech Frejłech
1958: Drzewa umierają stojąc
1958: Glikl Hameln
1958: Kune-Lemł
1956: Człowiek, któremu się powodzi
1955: Mirełe Efros

Teatr Żydowski w Łodzi (Židovské divadlo v Lodži)

1954: Juliusz i Ethel
1954: Pajęczyna
1953: Meir Ezofowicz
1953: Dom w getcie
1952: Tragedia optymistyczna
1952: Glik Hameln żąda...
1952: Pan Jowialski
1951: Dr A.Leśna
1951: Rodzina
1950: Ludzie. Jaknehuz. Ojlem habo
1949: W noc zimową
1948: Bez winy winni
1948: Glikl Hameln żąda...
1948: Strzały na ulicy Długiej
1948: Pani adwokat

Dolnośląski Teatr Żydowski we Wrocławiu (Dolnosliezske židovské divadlo vo Vroclave)

1955: Profesor Mamlock
1955: Matka Rywa
1954: Dziewczęta w zasłonach
1954: Juliusz i Ethel
1954: Pajęczyna
1953: Meir Ezofowicz
1950: Rodzina
1950: Jakenhuz. Ojeem habo. Ludzie
1947: Dziś nocą
1947: Dwaj Kune-Lemł

Literatúra

Alina Cała, Hanna Węgrzynek, Gabriela Zalewska, Historia i kultura Żydów polskich, Warszawa 2000, ISBN 83-02-07813-1
Ida Kamińska, Moje życie, mój teatr, Warszawa 1995, ISBN 83-85199-41-1
Adolf Rudnicki, Teatr zawsze grany, Warszawa 1989, ISBN 83-07-01672-X
Henryk Grynberg, Życie osobiste, Warszawa 1989