Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (krstený Gustáv Ján Nepomuk Kazimír Zechenter, pseudonymy Ďuro Pinka, Laskomerský, Štefan Pinka virkli kaprál, Dr. Lesebuch /tento pseudonym používali viacerí autori/) (* 4. marec 1824, Banská Bystrica[1] – † 20. august 1908, Kremnica) bol slovenský prozaik a publicista.
Ľudovú školu navštevoval v Ponickej Hute, študoval na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici (1832 – 1840), filozofiu na akadémii vo Vacove a na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, 1842 prestúpil na medicínu, poslucháč lekárskej fakulty univerzity v Budapešti (1842 – 1846), vo Viedni (1846 – 1850), 1850 Med.D.R. V roku 1850 – 1853 c. k. stoličný lekár v Banskej Bystrici, 1853 – 1868 bansko-lesný lekár v Brezne, od 1868 v Kremnici. Popredný činiteľ národného emancipačného pohybu, najmä v memorandovom a matičnom období. Účastník revolúcie v rokoch 1848 – 1849. Spoluzakladateľ a člen výboru Matice slovenskej, spoluorganizátor Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti, osobitný význam pre kultúru a literárne zblíženie oboch národov malo jeho priateľstvo s Boženou Němcovou.
Autor krátkych foriem humoristickej prózy, ktoré publikoval v novinách, časopisoch a kalendároch. Ďalší žánrovo-tematický okruh v jeho spisovateľskom diele tvorili cestopisné črty a rozsiahle beletrizované cestopisy. Pútavo spracovaný Vlastný životopis pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života, zachytil v ňom udalosti v slovenskom emancipačnom hnutí 30. – 80. rokoch 19. storočia.
Ako absolvent všeobecného praktického lekárstva sa venoval viacerým medicínskom odborom. Zameriaval sa najmä na očné lekárstvo; bol jedným zo zakladateľov pracovného lekárstva, zaoberal sa štúdiom hygieny života lesných robotníkov a ich chorôb. Zaujímal sa o geológiu, mineralógiu, kryštalografiu, speleológiu a botaniku. Výsledky svojich výskumov a pozorovaní, ako aj odborno-popularizačné príspevky a vedecké štúdie z rozličných odborov uverejňoval v domácej i zahraničnej tlači. Udržiaval osobné kontakty a korešpondoval s poprednými prírodovedcami a umelcami. Záľubu v maľovaní využíval pri ilustrovaní vlastných literárnych diel; portréty rodinných príslušníkov a priateľov, kresby, menej olejomaľby zátiší a výjavov zo života majú predovšetkým dokumentárnu hodnotu.
Od 1860 člen lekárskej sekcie Bratislavského prírodovedného spolku, 1863 – 1875 člen výboru Matice slovenskej a od 1867 člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu.
Svojou tvorbou sa zaraďuje do obdobia medzi romantizmom a realizmom. Začínal písaním satirických článkov pre periodiká (Černokňažník a Národnie noviny), ale aj neskôr prispieval do rôznych periodík (Slovenské pohľady, Obzor, Sokol, Orol, Slovenský obrázkový kalendár, Národnie noviny). Jeho dielo sa skladá najmä z humoresiek, satirickej publicistiky, cestopisov, ale okrem toho písal i poviedky a vlastný životopis. Vo svojich dielach využíva slovnú i situačnú komiku, ale neochudobňuje ich ani o dej. Do mnohých diel vkladá i vlastné príbehy a skúsenosti z rozličných období svojho života, takže sa stávajú čiastočne autobiografickými. Vo svojich cestopisných dielach sa venuje nielen svojim zážitkom, skúsenostiam a príhodám, ale tiež výkladu o umeleckých pamiatkach a prehľadu dejín jednotlivých miest.