Giosuè Carducci začal písať poéziu už v detstve pod vplyvom antických vzorov, čoskoro v nej však začal uplatňovať revolučné tendencie (bol synom dedinského lekára, člena hnutia za slobodu a obnovu národnej jednoty Talianska). Študoval vo Florencii a v Pise, vystupoval ako radikálny republikán a antiklerikál sympatizujúci so socialistickým a robotníckym hnutím. Odporcovia Rakúska-Uhorska v ňom videli vzor svojich oslobodzovacích tendencií.
Carducci bol aj uznávaným prekladateľom nemecky písanej poézie. Diela Heineho a Goetheho, ktoré prekladal, hlboko ovplyvnili aj jeho tvorbu.
Vedľa básnických skladieb bol Carduci taktiež neúnavným bádateľom na poli literárnej histórie, vydavateľom a komentátorom starých klasických diel talianskej literatúry.
Vysokého ocenenia sa dočkal aj v aktívnej politike, stal sa čestným občanom v Bologni a v roku 1890 bol zvolený do senátu. Najvyššie literárne ocenenie v zahraničí, Nobelova cena za literatúru, mu bola udelená „… nielen pre bohaté vedecké poznatky a kritické výskumy, ale predovšetkým ako hold tvorivej energii, štylistickej sviežosti a pôsobivej lyrickosti, ktoré charakterizujú jeho poeticky majstrovské diela“ (citácia z odôvodnenia Švédskej akadémie), nemohol už pre ochorenie v decembri roku 1906 osobne prevziať a o dva mesiace neskôr zomrel.
L'Inno a Satana (1865, Hymnus na Satana), táto báseň, v ktorej Carducci zobrazil Satana ako symbol pokroku, prírody a pozemskej radosti, autora preslávila, avšak vzbudila tiež búrlivú polemiku.
Odi Barbare (1877, Ódy barbarské), Nuovi Odi Barbari (1882, Nové ódy barbarské) a Terzi Odi Barbare (1889, Tretie ódy barbarské), tri zbierky lyrickej poézie, v ktorých geniálnym spôsobom a s veľkou erudíciou napodobnil staré metrické prvky Horaciovýchód a spracoval ich v novej, čisto modernej poézii plnej sily, ohňa a hlbokých citových akcentov.
La poesia barbara nei secoli XV. e XVI. (1881), odborné dielo,
.jpg){kind=small}
