Európski konzervatívci a reformisti (ECR, EKR) je ľahko euroskeptická a antifederalistická politická frakcia v Európskom parlamente.[1]
Ideologicky je skupina vo všeobecnosti euroskeptická, antifederalistická a pravicová, so stredopravými a krajne pravicovými frakciami.[2] Hlavným cieľom EKR je postaviť sa proti nekontrolovanej európskej integrácii, rozširovaniu a potenciálnemu vývoju Európskej únie (EÚ) na federálny európsky superštát, a zabezpečiť, aby EÚ výrazne nezasahovala do štátnych a domácich záležitostí a regionálneho rozhodovania v rámci členských krajín EÚ.[3] Tiež sa zasadzuje za prísnejšiu reguláciu prisťahovalectva. EKR obsahuje frakcie sociálne konzervatívnych, pravicovo-populistických, liberálno-konzervatívnych, kresťansko-demokratických, krajne pravicových a národno-konzervatívnych strán, ktoré sa všetky hlásia k antifederalistickému, eurorealistickému alebo eurokritickému postoju.
V rámci EKR niektoré strany a europoslanci presadzujú mäkký euroskepticizmus, na rozdiel od úplného odmietnutia existencie EÚ charakterizovanej tvrdým euroskepticizmom, volaním po demokratickej reforme EÚ, väčšej transparentnosti, zmenách migračnej a azylovej politiky eurozóny a EÚ a obmedzení niektorých právomocí a byrokracie EÚ pri zachovaní neobmedzeného voľného obchodu a spolupráce medzi národmi.[4] Ostatné strany a jednotliví europoslanci v rámci skupiny podporujú úplné vystúpenie z bloku, referendá o členstve v EÚ a odpor k eurozóne.[5]
EKR bola založená okolo Hnutia za európsku reformu po voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2009 na príkaz lídra britskej Konzervatívnej strany Davida Camerona.
Počas obdobia desiateho Európskeho parlamentu sú najväčšími stranami v skupine podľa počtu poslancov Bratia Talianska (FdI), za nimi nasleduje poľské Právo a spravodlivosť (PiS). Na Slovensku je členom EKR politcká strana Sloboda a Solidarita, ktorá v Európskom parlamente nemá žiadneho poslanca.
Pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2024 EKR viedla kampaň, v ktorej sa zasadzovala za revíziu Európskej zelenej dohody a prísnejšie opatrenia na kontrolu hraníc. Skupina zvýšila svoj počet poslancov EP na 84, čím predbehla Obnovme Európu a stala sa treťou najväčšou skupinou v Európskom parlamente.[6] Po voľbách boli do skupiny formálne prijaté ďalšie strany: Alternatívna demokratická reformná strana z Luxemburska, cyperský Národný ľudový front, Rumunská národná konzervatívna strana, francúzska Reconquête (ktorá kandidovala na spoločnoej listine s Mouvement Conservateur) a Dánski demokrati.[7]
V júni 2024 boli štyria z piatich novozvolených poslancov Európskeho parlamentu za Reconquête vylúčení alebo rezignovali, aby v rámci skupiny pôsobili ako nezávislí po tom, čo vedúca kandidátka strany Marion Marechal vyzvala členov strany, aby podporili Národné združenie vo francúzskych parlamentných voľbách.[8]
Pred voľbami sa v médiách objavili špekulácie, že maďarský premiér Viktor Orbán a jeho strana Fidesz sa pridajú k frakcii po rozhovoroch s líderkou Bratov Talianska a talianskou premiérkou Giorgiou Meloniovou, po voľbách sa však tvrdilo, že Fidesz bol zablokovaný vo vstupe do EKR, zatiaľ čo iné médiá tvrdili, že Fidesz sa rozhodol nevstúpiť pre nezhody s Rumunskou národnou konzervatívnou stranou. Orbán neskôr vytvoril vlastnú skupinu Patrioti pre Európu.
Dňa 3. júla 2024 skupina zvolila Nicolu Procacciniho (FdI) a Joachima Brudzińského (PiS) za dvoch spolupredsedov spolu so 4 podpredsedami a 2 spolupokladníkmi.[9][10]
Španielsky Vox so 6 poslancami oznámil 5. júla svoj zámer opustiť EKR a pripojiť sa k novej skupine Patrioti pre Európu. Vo vyhlásení na Twitteri líder Voxu Santiago Abascal vyjadril vďaku skupine EKR a uviedol, že jeho strana bude aj naďalej udržiavať silné vzťahy s Meloniovou, ale tvrdil, že tento krok je „historickou príležitosťou bojovať proti koalícii stredopravých, socialistických a krajne ľavicových síl“.[11][12]
Zakladajúce vyhlásenie EKR, v ktorom sa uvádzajú zásady, ktorých dodržiavanie sa očakáva od každého člena skupiny, je známe ako Pražská deklarácia. Pražská deklarácia zahŕňa tieto zásady:[13]
Zakladajúci členovia EKR ideologicky tradične sedeli na stredopravici[14] až pravici[15] politického spektra s ekonomicky liberálnym a antifederalistickým postojom a počiatočnou neochotou britskej Konzervatívnej strany prijať tvrdé protiimigračné a ultranacionalistické strany. Podobne ako stredopravá Európska ľudová strana (EPP, EĽS), zakladajúci členovia EKR väčšinou podporujú myšlienky voľného trhu, pričom niektorí z jej poslancov udržiavajú väzby na think-tanky, ako sú The Cobden Center a Open Europe,[16] naproti ekonomicky nacionalistickému a antiglobalizačnému prístupu iných eurokritických skupín, ako sú EFDD a Identita a demokracia (ID). EĽS však vo všeobecnosti podporuje integráciu a rozširovanie EÚ, zatiaľ čo EKR je proti.
V posledných rokoch sa k skupine pridal rastúca fakcia nacionalistických, protiimigračných a pravicovo-populistických hnutí.[17] Tento posun doprava sa zvýšil po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie, keďže Konzervatívna strana stratila svoje zastúpenie v Európskom parlamente.
Počas invázie na Ukrajinu v roku 2022 sa skupina skladala vo všeobecnosti z proukrajinských a protiruských strán, zatiaľ čo Identita a demokracia pozostávala najmä z proruských strán. Vo februári 2023 vtedajší predseda skupiny Legutko vyhlásil, že skupina bude stáť pri Ukrajine, kým nebude Rusko porazené a aj potom.[18] Po fínskych parlamentných voľbách v roku 2023 sa strana Praví Fíni, ktorá sa predtým presťahovala do ID, opäť pripojila k EKR, pričom ako dôvod tohto kroku uviedla zmenu v politike a jej rozhodnutie schváliť členstvo Fínska v NATO.[19] Členovia EKR majú tendenciu byť pro-NATO a podporujú atlanticizmus, vrátane lepšej koordinácie medzi Európou a Spojenými štátmi, pričom zaujímajú kritickejší pohľad na vplyv Číny a Ruska v Európe.[20][21][22]
Po voľbách v roku 2019 získala EKR 61 kresiel. Strana Praví Fíni (ktorá sa neskôr v roku 2023 opäť pripojila k skupine) a Dánska ľudová strana sa po voľbách rozhodli skupinu opustiť a pridať sa ku krajne pravicovej Identite a demokracii. Po týchto stratách sa k skupine pripojili štyri strany: španielska Vox, Rodinná strana Nemecka, Grécke riešenie a holandské Fórum pre demokraciu.
Po voľbách v roku 2014 vstúpili do EKR členovia z dvanástich nových strán. V priebehu 8. Európskeho parlamentu boli prijaté ďalšie strany, ako napríklad slovenská strana Sloboda a solidarita a talianska Direzione Italia. Strana Alternatíva pre Nemecko bola pôvodne prijatá, ale v apríli 2016 bola vylúčená.
V roku 2019 mala EKR 77 poslancov Európskeho parlamentu[23] z 23 strán v 18 krajinách. EKR mala vtedy väčšinu svojich poslancov zo severnej a strednej Európy.
Pôvodne bolo 22. júna 2009 oznámené, že Hannu Takkula, europoslanec za Fínsku stranu stredu (členská strana vtedajšej Aliancie liberálov a demokratov za Európu, ALDE) bude tiež členom EKR (s tým, že jeho dvaja stranícki kolegovia zostanú v ALDE), ale o dva dni neskôr toto rozhodnutie zmenil.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku European Conservatives and Reformists na anglickej Wikipédii.