Eduard I. (* 17. jún 1239, Londýn, Anglicko – † 7. júl 1307, Burgh by Sands, Anglicko) zvaný Eduard Dlháň (angl. Edward Longshanks) a Kladivo na Škótov (angl. Hammer of the Scots) bol kráľ Anglicka od roku 1272 do roku 1307. Súčasne bol lordom Írska a v rokoch 1254 až 1306 vládol Gaskonsku ako vojvoda z Akvitánie vo funkcii vazala francúzskeho kráľa. Pred nástupom na trón bol bežne označovaný ako Lord Eduard. Ako najstarší syn Henricha III. bol od útleho veku zapojený do politických intríg za vlády svojho otca. V roku 1259 sa nakrátko postavil na stranu barónskeho reformného hnutia, ktoré podporilo Oxfordské ustanovenia. Po zmierení s otcom zostal lojálny počas celého následného ozbrojeného konfliktu, známeho ako Druhá barónska vojna. Po bitke pri Lewes bol rukojemníkom vzbúrených barónov, ale po niekoľkých mesiacoch utiekol a porazil barónskeho vodcu Simona de Montforta v bitke pri Eveshame v roku 1265. Do dvoch rokov bolo povstanie uhasené a keď sa Anglicko upokojilo, tak sa v roku 1270 pripojil k deviatej križiackej výprave do Svätej zeme. Akurát bol na ceste domov, keď ho v roku 1272 informovali o smrti svojho otca. Pomalým návratom sa v roku 1274 dostal do Anglicka a bol korunovaný vo Westminsterskom opátstve.
Veľkú časť svojej vlády strávil reformou kráľovskej správy a zvykového práva. Prostredníctvom rozsiahleho právneho vyšetrovania skúmal držbu niekoľkých feudálnych slobôd. Zákon bol reformovaný prostredníctvom série zákonov upravujúcich trestné a majetkové právo, avšak pozornosť kráľa sa čoraz viac upriamovala na vojenské záležitosti. Po potlačení menšieho konfliktu vo Walese v rokoch 1276 – 1277 reagoval na druhý konflikt v rokoch 1282 – 1283 dobytím Walesu. Potom nastolil anglickú nadvládu, postavil hrady a mestá na vidieku a osídlil ich Angličanmi. Po smrti následníka škótskeho trónu bol pozvaný, aby rozhodoval o dedičskom spore. Vyhlásil si feudálnu suverenitu nad Škótskom a napadol krajinu a nasledujúca Prvá škótska vojna za nezávislosť pokračovala aj po jeho smrti. Súčasne sa ocitol vo vojne s Francúzskom (škótskym spojencom) po tom, čo kráľ Filip IV. skonfiškoval Gaskonské vojvodstvo. Vojvodstvo bolo nakoniec obnovené, ale konflikt uvoľnil anglický vojenský tlak proti Škótsku. V polovici 90. rokov 13. storočia si rozsiahle vojenské kampane vyžadovali vysoké zdanenie, čo sa stretlo s laickým aj cirkevným odporom. Keď kráľ v roku 1307 zomrel, zanechal svojmu synovi Eduardovi II. vojnu so Škótskom a ďalšie finančné a politické bremená.
Edwardova temperamentná povaha a výška z neho robili zastrašujúcu postavu a často vyvolával strach vo svojich súčasníkoch, hoci si svojich poddaných vážil pre spôsob, akým stelesňoval stredoveký ideál kráľovského majstra ako vojaka, správcu a muža viery. Moderní historici sú v hodnotení Eduarda rozdelení; niektorí ho chválili za jeho prínos pre právo a administratívu, iní však kritizovali jeho nekompromisný postoj k jeho šľachte. Pripisuje sa mu veľa úspechov, vrátane obnovenia kráľovskej autority po vláde Henricha III. a zriadenia parlamentu ako stálej inštitúcie, ktorá umožnila funkčný systém zvyšovania daní a reformu zákona prostredníctvom zákonov. Zároveň je často odsudzovaný za vojny proti Škótsku a za vyhnanie Židov z Anglicka v roku 1290.
Mladosť
Detstvo a sobáš
Narodil sa vo Westminsterskom paláci v noci zo 17. na 18. jún 1239 kráľovi Henrichovi III. a Eleonóre Pronvensalskej. Meno Eduard, ktoré je anglosaského pôvodu, sa medzi anglickou aristokraciou po dobytí Normanmi bežne nedávalo, avšak Henrich bol oddaný uctievaniu Eduarda Vyznávača a rozhodol sa pomenovať svojho prvorodeného syna po svätcovi. Jeho narodenie bolo široko oslavované na kráľovskom dvore a v celom Anglicku a o tri dni neskôr bol pokrstený vo Westminsterskom opátstve. Až do nástupu na trón v roku 1272 bol bežne označovaný ako Lord Eduard. Medzi jeho priateľov z detstva patril jeho bratranec Henrich z Almainu, syn otcovho [Henricha III.] brata Richarda z Cornwallu. Henrich z Almainu zostal jeho blízkym spoločníkom po zvyšok svojho života. Eduard bol zverený do starostlivosti Hugha Giffarda – otca budúceho kancelára Godfreyho Giffarda – po Giffardovej smrti v roku 1246 bol zverený Bartolomejovi Pecchemu. Vzdelanie získal typické pre aristokratického chlapca v jeho veku, vrátane vojenských štúdií, hoci podrobnosti o jeho výchove nie sú známe.
V detstve existovali obavy o jeho zdravie a v rokoch 1246, 1247 a 1251 ochorel. Napriek tomu z neho vyrástol silný, atletický a impozantný muž. So 188 cm prevyšoval väčšinu svojich súčasníkov (z tohto dôvodu pochádza prezývka Dlháň). Historik Michael Prestwich uvádza, že jeho „dlhé ruky mu dávali výhodu ako šermiarovi, dlhé stehná zasa ako jazdcovi. V mladosti mal kučeravé blond vlasy, v dospelosti stmavli a v starobe beleli. Pravidelnosť jeho čŕt kazilo ovisnuté ľavé viečko... Jeho reč, napriek šušlaniu, bola vraj presvedčivá.“
V roku 1254 obavy Angličanov z kastílskej invázie do provincie Gaskonsko ovládanej Angličanmi prinútili kráľa Henricha usporiadať politicky výhodné manželstvo medzi pätnásťročným Eduardom a trinásťročnou Eleonórou, nevlastnou sestrou kastílskeho kráľa Alfonza X. Zosobášili sa 1. novembra 1254 v opátstve Santa María la Real de Las Huelgas v Kastílii. V rámci manželskej dohody sa Alfonz X. vzdal svojich nárokov na Gaskonsko a Eduard dostal granty na pozemky v hodnote 15 000 mariek ročne.[pozn. 1] Manželstvom nakoniec Anglicko získalo v roku 1279 Ponthieu, keď grófstvo zdedila Eleonóra.
Vojenské ťaženia
Križiacke výpravy
V roku 1269 splnomocnenec pápeža apeloval v tom čase na princa Eduarda, aby sa podieľal na križiackej výprave po boku francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Na financovanie výpravy si Eduard veľa požičal, aj keď veľkosť jeho skupiny bola malá. Cieľom tejto ôsmej križiackej výpravy bolo udržať kresťanskú vieru v pevnosti Akko (Acre). Keď Ľudovít IX. počas výpravy skonal v Tunise, väčšina francúzskych síl sa vrátila domov, ale malý počet sa pridal k Eduardovi. Ten sa rozhodol pokračovať ďalej do Akko v deviatej križiackej výprave.
Po krátkej zastávke na Cypre dorazil Eduard do cieľa s trinástimi loďami. Počas tohto pobytu sa snažil o diplomaciu s Mongolmi v nádeji, že vytvorí alianciu proti sultánovi Bajbarsovi z Egypta, ale k spojenectvu nakoniec nedošlo. V roku 1271 za ním prišiel cyperský kráľ Hugo III. s početnou armádou. Tieto nové vojenské sily povzbudili Eduarda, aby prepadol mesto Ququn. Čoskoro potom Eduard podpísal desaťročnú mierovú zmluvu s Bajbarsom. Následne opustil Svätú zem a vrátil sa späť do Anglicka v roku 1272.
Wales
Jedným z prvých Eduardových úspechov ako kráľa bolo dobytie Walesu. Waleský princ Llywelyn ap Gruffydd rozšíril svoje územia, ktoré patrili anglickým šľachticom tzv. Marcher Lordom (dozorcovia anglicko-waleskej hranice). Eduard naliehal o zrušenie Zmluvy z Montgomery (z angl. Treaty Of Montgomery), ktorú uzavrel jeho otec Henrich III. v septembri 1267 s princom z Walesu. Potom, čo Llywelyn v rokoch 1274-75 opakovane odmietol uznať anglického kráľa, spustil Eduard svoje prvé ťaženie proti Walesu v rokoch 1276-77. Po porážke bol Llywelyn nútený vzdať hold Eduardovi. Stratil všetky svoje pozemky okrem malej oblasti Gwynedd na severozápade Walesu. Kráľ mu však dovolil ponechať si titul "princ z Walesu".
Llywelynov mladší brat Dafydd ap Gruffydd začal ďalšie povstanie v roku 1282. Počas boja bol zabitý Llywelyn a po zajatí a mučení bol popravený aj Dafydd. Aby Eduard I. upevnil hranice, postavil okolo pobrežia Walesu rad masívnych kamenných hradieb. Wales bol začlenený do Anglicka tzv. štatútom Statute of Rhuddlan v roku 1284, ktorý poskytoval ústavný zákon pre vládu Waleského kniežatstva. V roku 1301 Eduard I. vymenoval svojho najstaršieho syna za nového princa z Walesu. Odvtedy má najstarší syn každého anglického panovníka rovnaký titul.
Škótsko
Po úspešnom ťažení obrátil Eduard I. svoju pozornosť na Škótsko, ktoré uznalo jeho kráľovskú autoritu 10. mája 1291. Mal v pláne oženiť svojho syna Eduarda II. za Margarétu, dedičkou škótskeho trónu a dcérou nórskeho kráľa Erika II. Tá však zomrela ako sedemročná a preto škótski šľachtici súhlasili, aby Eduard I. vybral jej nástupcu Jána I. Kráľ Eduard I. si ho predvolal do Westminsteru v roku 1293, a dal mu najavo aby ho podporil v ťažení proti Francúzsku. Ján I. to však neprijal, uzavrel pakt s Francúzskom a pripravil armádu na inváziu do Anglicka. Eduard I. zhromaždil svoju dovtedy najväčšiu armádu a dobyl postupne škótske mestá Berwick, Dunbar a Edinburgh. Tzv. Stone of Destiny, na ktorom boli korunovaní škótski panovníci, bol odstránený z paláca Scone Palace a prevezený do Westminsterského opátstva, kde zostal až do roku 1996.
Ján I. sa vzdal škótskej koruny a bol tri roky väznený v Tower of London, než odišiel na svoje panstvá do Francúzska. Všetci slobodní majitelia pozemkov v Škótsku museli zložiť prísahu Eduardovi I., ktorý vládol Škótsku ako provinčný miestodržiteľ. Vznikla škótska opozícia na čele s Williamom Wallaceom, ktorú Eduard I. v roku 1305 zničil. Nikdy však nedokázal dobyť celé Škótsko.
Úmrtie
Eduard I. zomrel v roku 1307 v Burgh by Sands v Cumberlande pri škótskych hraniciach, keď bol na ceste viesť ďalšie ťaženie proti Škótom, ktorých viedol Róbert I. Je pochovaný vo Westminsterskom opátstve.
Genealógia
Poznámky
- ↑ Stredoveká anglická marka bola účtovnou jednotkou ekvivalentnou dvom tretinám anglickej libry.
Literatúra
- BEST, Nicholas. Kings & Queens of England. [s.l.] : Orion Publishing Co, 2011. 96 s. ISBN 0297834878.
Iné projekty
Externé odkazy
