Dávidova hviezda (hebr.מגן דוד, magen David, čiže Dávidov štít), je jeden zo symbolovjudaizmu a židovského národa. Má formu hexagramu – šesťcípej hviezdy pozostávajúcej z dvoch rovnostranných trojuholníkov. Podľa židovskej tradície bol tento symbol namaľovaný alebo vyrytý na štítoch bojovníkov kráľa Dávida. V skutočnosti je nežidovského pôvodu a s judaizmom začal byť spájaný až v stredoveku. Neskôr získal aj mesianistický význam. Dnes sa Dávidova hviezda nachádza na vlajke štátu Izrael. Je tiež symbolom sionistického hnutia.
Hexagram pôvodne nebol špecificky židovským symbolom, ale všeobecne používaným (a nábožensky interpretovaným) geometrickým obrazcom, podobne ako napríklad pentagram alebo svastika. V súvislosti s Židmi sa Dávidova hviezda po prvýkrát objavuje na židovskej pečati zo 7. storočia pred Kr., ktorá bola objavená v meste Sidon. Našla sa aj v niekoľkých synagógach z doby druhého Chrámu (515 pred Kr. – 70 po Kr.), tam však zrejme plnila skôr funkciu dekoratívneho motívu (v helenistickej dobe inak obľúbeného), než špecificky židovského symbolu.
V židovskom náboženskom kontexte sa Dávidova hviezda po prvýkrát objavuje na náhrobnom kameni z juhotalianskeho mesta Taranto, ktorý pochádza asi z 3. storočia po Kr. V rabínskej literatúre sa vôbec nespomína; prvá zmienka o nej sa nachádza v spise karaitu Jehudu Hadasiho Eškol ha-kofer z polovice 12. storočia. V kapitole 242 sa uvádza: „Mezuzu chránia siedmi anjeli, Michael, Gabriel atď. (...) Hospodinovo meno ťa bude chrániť. A takisto onen symbol, ktorý sa nazýva Dávidov štít, (napísaný) pri každom anjelovi a na konci mezuzy...“ V ranom stredoveku bola teda Dávidova hviezda používaná – a nielen medzi Židmi, ale aj medzi kresťanmi a moslimami – ako talizman proti démonom. Začiatkom 14. storočia stotožnil David ben Jehuda, vnuk Rambana, vo svojom komentári k mystickému textu Zohar Dávidovu hviezdu so symbolom, ktorý používal na ochranu proti zlým duchom kráľ Dávid. Vďaka tomu sa na ňu nabalila ďalšia významová vrstva – kráľ Dávid je stelesnením židovskej nezávislosti a zároveň mesiášskeho očakávania.
Ako ochranný symbol sa Dávidova hviezda používala tiež v rukopisoch – možno ju nájsť aj v najstaršom dochovanom exemplári masoretského textuhebrejskej Biblie, tzv. Leningradskom kódexe približne z roku 1010.
Dávidova hviezda a Praha
Podľa rozšíreného názoru udelil v roku 1354 cisár Karol IV.pražským Židom právo používať vlastnú zástavu, na ktorej bola umiestnená Dávidova hviezda a pentagram, zvaný Šalamúnova pečať. Túto domnienku vyvrátil český historik Alexander Putík, ktorému sa podarilo vystopovať jej pôvod až k nespoľahlivej Kronike českejVáclava Hájka z Libočan. Podľa Putíka dostali Židia právo používať veľkú zástavu až za vlády Vladislava Jagelovského v rokoch 1471 – 1490. Obdobu tejto zástavy si o sto rokov neskôr (1592) vyvesil vo svojej súkromnej synagóge Mordechaj Maisl.
Putík sa domnieva, že Dávidova hviezda sa spolu so Šalamúnovou pečaťou dostala na zástavu pražskej židovskej obce až po roku 1527. Už predtým sa však používala v tlači – prvá modlitebná kniha (sidur) vôbec, pochádzajúca z pražskej Gersonidovskej tlačiarne z roku 1512, má na obale veľkú Dávidovu hviezdu. Neskôr bol do centra hviezdy vkladaný tzv. „židovský klobúk“; takúto formu možno doložiť až od roku 1620, je však nepochybne staršieho pôvodu. Putíkovi sa podarilo spochybniť pravdivosť historky, ktorá hovorí, že právo používať zástavu s Dávidovou hviezdou a klobúkom udelil Židom cisár Ferdinand III. za zásluhy pri obrane Prahy proti švédskemu vojsku roku 1648.
Dávidova hviezda v modernej dobe
Symbolom Dávidovej hviezdy boli povinne označení Židia v nacistickomNemecku.
V priebehu 17. storočia sa Dávidova hviezda rozšírila z Prahy do celej Európy. Od 18. storočia sa začala používať ako symbol židovského náboženstva, nachádzame ju na židovských náhrobkoch a v tlači. Stala sa všeobecne uznávaným náprotivkom kresťanského kríža a moslimského polmesiaca. Ruku v ruke s postupnou emancipáciou Židov v 19. storočí kráčal aj rozmach antisemitizmu. Reakciou naň bol vznik sionistického hnutia, ktoré si stanovilo za cieľ vytvorenie nezávislej židovskej domoviny. Hnutie prijalo za svoj emblém Dávidovu hviezdu ako sekulárny symbol židovského národa.
Ani v 20. storočí však Dávidova hviezda neprišla o svoju náboženskú symboliku. Nemecký židovský filozof Franz Rosenzweig použil obrazec hexagramu ako schému pre svoj dvojnásobne trojuholníkovitý model vzťahov medzi Bohom, človekom a svetom, ktoré nazýva stvorením (Boh-svet), zjavením (Boh-človek) a vykúpením (človek-svet).
V nacistickomNemecku a na ním okupovaných územiach slúžila Dávidova hviezda ako tzv. „židovské znamenie“: od 6. septembra1941 museli byť všetci Židia starší ako 6 rokov povinne označení žltou hviezdou so slovom Jude (nem. Žid) uprostred.
Po vzniku štátu Izrael sa rozhodnutím Dočasnej štátnej rady z 28. októbra1948 ocitla modrá Dávidova hviezda na štátnej vlajke Izraela medzi dvoma modrými pruhmi, ktoré symbolizujú obrubu židovského modlitebného plášťa, talitu.
Tomáš Pěkný. Historie Židů v Čechách a na Moravě. 2. vydanie. Praha: Sefer, 2001, s. 84 – 86. ISBN 80-85924-33-1.
Jean-Christophe Attias, Esther Benbassa. Dictionnaire de Civilisation juive. Deuxième édition revue et corrigée. Paris: Larousse-Bordas, 1998. ISBN 2-03-720319-5. Heslo „Magen David“, s. 173.
Alexandr Putík. „The Origin of the Symbols of the Prague Jewish Town. The Banner of the Old-New Synagogue. David's Shield and the Swedish hat“. Judaica Bohemiae vol. XXIX (1993).
