Založené bolo na začiatku 14. storočia. Jeho názov je pravdepodobne odvodený od Dobšinského potoka, ktorý sa v historických prameňoch prvýkrát uvádza v roku 1320 ako Dupsina fluvius. Toto pomenovanie sa v súčasnosti považuje za slovanské. Medzi domácimi sa hovorí že meno dali samotní prvoosadníci (nemeckí baníci) počas varenia v spoločnom hrnci, kde sa rozhodli, že prvé slovo, ktoré počas varenia padne, bude menom osady. Keď začala voda vyvierať, jeden z osadníkov zvolal „Im topf shaue!“. Topf shaue (Topšaue), čo znie ako dnešné nemecké označenie „Dobschau“ (Tobšau), sa ujalo a neskôr bolo zrejme poslovenčené na Dobšiná. Túto scénku je možné vidieť vyobrazenú aj na miestnom úrade. Na pevnú historickú pôdu sa prvýkrát dostávame v roku 1326, kedy podľa dohody potvrdenej jágerskou kapitulou poverili Bubekovci, ktorým územie od roku 1243 patrilo, dedičného richtára Mikuláša, Razlovho syna, usídliť tu nemeckých baníkov na krupinskom práve. Za to sa mu okrem iného priznávala jedna tretina výnosu miestnych baní.
Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Získala právo meča a v roku 1417 od Žigmunda Luxemburského i jarmočné právo. Od konca 15. storočia sa už v prameňoch uvádza ako mesto („civitas“). Aj vďaka získaným privilégiám dokázalo mesto prekonať pustošivé vpády. V roku 1540 vyplienil Dobšinú kapitán Muránskeho hradu Matej Bašo. Od roku 1556 bola Dobšiná poplatná fiľakovským Turkom, ktorí ju zákerne prepadli 14. októbra1584. Mesto vydrancovali a 352 obyvateľov odvliekli do zajatia. Hoci Dobšiná patrila pod štítnické hradné panstvo, jej obyvatelia boli slobodnými mešťanmi. Vzťah k zemepánovi sa uvoľňoval najmä po vymretí štítnických Bubekovcov (Četnekyovcov) v roku 1594. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepánskeho poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Konali sa 22. februára, 12. mája, 1. augusta a 8. decembra.
Významnú úlohu zohrávalo mesto v období protihabsburských povstaní. Pre kurucké vojská sa dodávala kvalitná oceľ z miestnych hámrov. Počas povstania Františka II. Rákociho boli v Dobšinej zriadené zbrojárske dielne, kde sa vykúvali meče a odlievali delové gule i hlavne pušiek. Tieto dielne museli byť zbúrané po uzavretí Satmarského mieru v roku 1711. Niektoré položili základ miestnemu hutníctvu a železiarskemu priemyslu. Podľa tradície tu saský technik Daniel Fischer už v roku 1680 postavil prvú vysokú pec. Známym železiarskym podnikateľom bol najmä Pavol Láni, od roku 1706 krajinský železiarsky inšpektor Františka II. Rákociho. Lánimu sa podarilo vybudovať v Dobšinej pomerne rozsiahly železiarsky komplex. V rokoch 1706 až 1716 dal vybudovať vlastné huty. Nevedno, či už išlo o vysoké pece, pretože ich parametre nie sú známe. Isté je, že v rokoch 1720 – 1722 dal postaviť saskými odborníkmi vysokú pec na Hnilci v dnešnej Dobšinskej Maši podľa holandského vzoru. Druhú vysokú pec vo Vyšnej Maši začalo stavať mesto v roku 1755. Tieto pece boli niekoľkokrát prestavané a zanikli v roku 1906, resp. 1919.
V roku 1770 existovalo na území mesta päťdesiat remeselníckych dielní. Vynikalo najmä kováčstvo, majúce vlastný cech už v roku 1633. Významnú surovinu poskytovali dobšinské lesy, v ktorých sa pálilo veľké množstvo drevného uhlia. Známa bola tiež výroba drevených žľabov, ktoré obyvatelia predávali hlavne v Rožňave. V rokoch 1686 – 1875 pracovala v Dobšinej papiereň, založená Jánom Czieserom v doline Hottersgrund, východne od mesta. Jej hlavným odberateľom bola tlačiareň v Debrecíne. V roku 1715 k nej pribudla druhá papiereň. Význam Dobšinej podčiarkovala existencia banského súdu, zrušeného v roku 1789.
V cirkevnom živote si zasluhuje pozornosť tzv. Dobšinská koalícia, uzavretá v roku 1743, podľa ktorej za superintendenta evanjelickej cirkvi a. v. potiského obvodu sa mal striedavo voliť predstaviteľ nemeckej a maďarskej alebo slovenskej cirkevnej obce. Drevený katolícky kostol a fara boli postavené v roku 1745. Na ich mieste bol v roku 1792 vybudovaný dnešný katolícky kostol sv. Františka Xaverského. Pôvodnú drevenú zástavbu mesta spustošil obrovský požiar 19. júla1855, ktorý zničil aj novú radnicu. V rokoch 1868 – 69 dalo preto mesto postaviť dnešnú reprezentačnú radnicu.
Baníctvo na medené a strieborné rudy bolo v rozkvete najmä v 16. až 18. storočí. K jeho krátkemu oživeniu došlo na začiatku 20. storočia, keď bola v roku 1911 založená účastinárska spoločnosť Dobšinské mediarne. Najväčší rozkvet dosiahlo dobšinské baníctvo v 60-tych a 70-tych rokoch 19. storočia ťažbou kobaltovo-niklových rúd, ktorých ceny na svetových trhoch prudko stúpali. Vyvážali sa predovšetkým do Anglicka, neskôr i do Saska. V rokoch 1862 až 1872 len samotná baňa Zemberg vynášala mestu priemerne 132 940 zlatých čistého zisku ročne. Výnosnosť kobaltových baní umožnila mestu viesť veľkorysú sociálnu politiku. Všetci obyvatelia mesta boli oslobodení od platenia daní. V 16.-18. storočí sa v Dobšinej ťažila taktiež ortuťová ruda a v rokoch 1862 – 1884 bizmutová ruda. Z nerastných surovín sa podnes ťaží chryzolitový azbest, známy od roku 1723. V dobšinskej papierni zaviedli v roku 1824 výrobu azbestového papiera. Neskôr začali obyvatelia vyrábať zo serpentínu ozdobné predmety, ktoré sa predávali pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Azbest sa začal priemyselne ťažiť po roku 1919. Závod bol postavený v roku 1928.
Koncom 19. storočia sa začala prejavovať kríza dobšinského baníctva. Vysťahovalectvo kulminovalo v desaťročí 1880 – 1890, kedy počet obyvateľov poklesol z 5 592 na 4 643. V 19. storočí bola Dobšiná už jedinou nemeckou enklávou v Gemeri, ale od prelomu storočí sa začali obyvatelia silne pomaďarčovať. Taktiež sústavne narastal počet obyvateľov slovenskej národnosti
Na bojiskách l. svetovej vojny bojovalo vyše 500 Dobšinčanov, z nich takmer 100 zahynulo. V roku 1934 bol v parku pri námestí odhalený pomník padlým vo svetovej vojne. Dôsledkom poprevratovej neistoty bola tzv. Dobšinská vzbura, pri ktorej bol 11. júna 1919 na Dlhom vrchu (Langenberg) smrteľne zranený stotník Jozef Sedlák zo 71. pešieho pluku. Vodcovia vzbury boli odsúdení a mesto muselo zaplatiť vojenskú kontribúciu vo výške 50 000 korún.
Za predmníchovskej ČSR pretrvávajúca stagnácia dobšinského baníctva vyvolávala chronickú nezamestnanosť a sociálne otrasy. V meste boli len štyri priemyselné podniky zamestnávajúce viac ako 20 robotníkov: Dobšinský drevopriemysel, úč. spol., akciová spoločnosť Azbest, Banské a hutnícke závody Mannesmann-Koburg a Mestské bane. V politickom živote mala najsilnejšie pozície Komunistická strana (približne jedna tretina voličov) a Slovenská ľudová strana, o niečo menej hlasov získala Spišsko-nemecká strana.
V rokoch 1938 – 1945 bola Dobšiná okresným mestom. Počas Slovenského národného povstania tu pôsobil revolučný Okresný národný výbor (predseda Karol Rusňák), ktorý vydával vlastný cyklostylovaný časopis Náš boj. V Dobšinej sídlilo veliteľstvo 12. práporu (Kaktus) a 15. práporu (Astra) 2. taktickej skupiny povstaleckej armády. V dobe od 2. 9. do 21. 10. 1944 bola v Dobšinej zriadená vojenská poľná nemocnica Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku. Jej veliteľom bol poručík v zálohe MUDr. Viliam Chorváth. Liečilo sa v nej 250 pacientov. 20. decembra1944 bol na námestí popravený Karol Adler, veliteľ spojenej partizánskej skupiny Petöfi Sándor. 27. 1. 1945 oslobodili Dobšinú vojská 4. rumunskej armády zborového generála Dascalesca. V roku 1969 bol na Námestí troch ruží odhalený pamätník SNP, ktorého autorom je Vojtech Löffler.
Poslednú svetlejšiu kapitolu, ktorá však Dobšinej už pôvodnú slávu nevrátila, začala písať ťažba azbestu. Jeho ložisko je však dnes už značne vyčerpané. Po úpadku baníctva a železiarstva sa začalo v Dobšinej intenzívnejšie rozvíjať poľnohospodárstvo, chov oviec a koní. Títo pracujú ako baníci v neďalekej Nižnej Slanej, v podniku Kovostroj, v SE – Vodné elektrárne, v Mestských lesoch, na pílach a v malých súkromných firmách. Mesto má v súčasnosti vysoký potenciál v turistickom odvetví.
Obyvateľstvo
Dnešná Dobšiná patrí s 5 102 obyvateľmi (r. 2021) medzi menšie mestá.[4] V minulosti sa časť obyvateľstva živila ako baníci v neďalekej Nižnej Slanej (od roku 2008 však podnik zastavil činnosť), v podniku VSŽ Kovostroj, v SE – Vodné elektrárne, v Mestských lesoch, na pílach a v malých súkromných firmách. Veľkú časť obyvateľstva tvoria dôchodcovia a nezamestnaní Rómovia.
Národnostné zloženie
údaje:Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku2011
údaje:Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku2011 Úradný jazyk je jazyk, ktorý obyvateľ v čase sčítania najčastejšie používal v zamestnaní alebo škole, bez ohľadu na to, či pracoval alebo študoval na Slovensku alebo v zahraničí.
Evanjelický kostol, jednoloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria, transeptom a predstavanou vežou z druhej polovice 15. storočia. Stojí na mieste staršej kaplnky sv. Valentína z prvej polovice 14. storočia. Úpravami prešiel v roku 1641 a 1727 kedy bol rozšírený o transept. V roku 1855 ho zasiahol silný požiar a musel byť kompletne prestavaný. Neogotická prestavba podľa projektu architekta K. Benku sa uskutočnila v roku 1891. Interiér bol doplnený o rastlinnú výmaľbu od maliara W. Wolframa. V roku 2002 boli pri výskume objavené fragmenty stredovekej výmaľby technikou secco a čiastočne aj fresiek. Výmaľba je dochovaná z vnútornej strany víťazného oblúka, kde sa nachádza výjav sv. Hieronyma a sv. Hildegardy z Bingenu, jediné zobrazenie svätice na Slovensku. Okrem malieb sa v interiéri nachádzajú aj rozmerné zamurované gotické okná. Zariadenie kostola je mladšie, neskorobarokovákrstiteľnica, neogotický organ a oltár s obrazom Krista Spasiteľa od Teodora Boemma. V sakristii je umiestnená renesančná nápisová doska pripomínajúca vypálenie mesta Turkami v roku 1584.[10] Fasády kostola sú členené opornými piliermi a neogotickými oknami s lomeným oblúkom a kružbami. Veža je členená kamennými lizénami a kordónovými rímsami, ukončená je korunnou rímsou s fiálami a ihlancovou helmicou.
Pohľad na kostol od juhu
Pohľad na kostol od severu
Pohľad na kostol od západu
Interiér kostola
Víťazný oblúk s freskami
Organ
Rímskokatolícky kostol sv. Františka Xaverského, jednoloďová baroková stavba so segmentovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1792. Stojí na mieste staršieho dreveného kostola z roku 1746. Úpravami prešiel v rokoch 1892 a 1960. V interiéri sa nachádza neskorobarokový oltár z konca 18. storočia a výmaľba od J. Ádáma z roku 1907.[11] Fasády kostola sú hladké so segmentovo ukončenými oknami. Veža vyrastá zo štítového priečelia, členená je lizénami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a zvonovitou helmicou.
Mestská radnica, dvojpodlažná trojtraktová neorenesančná stavba na pôdoryse štvorca z roku 1870.[12] Fasády radnice sú dekorované kvádrovaním, priečeliu dominuje päťosový rizalit členený pilastrami a polkruhovo ukončenými oknami so šambránami, ukončený atikou.
Vila Eugena Ruffínyiho, jednopodlažná neorenesančná obdĺžniková stavba z roku 1871.[13] Fasáde vily dominuje stredný rizalit ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Okná sú vo forme edikuly s pilastrami a frontónmy s vlysom. Táto pamiatka v súčasnosti chátra.
Bývalá dievčenská škola, gymnázium, dvojpodlažná stavba z roku 1875.[14] Fasáda gymnázia dominujú tri rizality s pasovaním lemované pilastrami. Okná majú šambrány a trojuholníkové frontóny.
Kostol sv. Františka Xaverského
Mestská radnica
Historická budova gymnázia
Vila Eugena Ruffinyiho
Hudba
Dychovka mesta Dobšiná
Školstvo
Dejiny
Vynikajúcu povesť malo dobšinské školstvo. Už v 16. storočí tu existovala latinská škola, ktorá sa neskôr vyvinula na nižšie gymnázium. Študovali tu napr.: Juraj Palkovič v rokoch 1784 – 1787, Pavol Jozef Šafárik 1808 – 1810, Karol Kuzmány 1817 – 1820. Táto škola definitívne zanikla v roku 1848. Ešte v roku 1853 bola založená detská opatrovňa óvoda ako vôbec jedna z prvých v Uhorsku. Zoštátnená bola v roku 1900. V roku 1892 bola otvorená štátna chlapčenská meštianska škola, ktorá patrila medzi najmodernejšie vybavené školy v Uhorsku. V rokoch 1896 – 1897 bola postavená nová budova školy (dnes budova Gymnázia). V roku 1888 bola otvorená dievčenská meštianska škola, pri ktorej bol v r. 1904 zavedený tiež kurz ručných prác. V roku 1909 bola na mieste starej základnej školy postavená pre dievčenskú školu nová budova s priečelím k evanjelickému kostolu (dnes budova učňovskej školy). V roku 1885 bola v meste zriadená obecná učňovská škola. Svojím významom presahovala hranice Gemerskej župy mestská banícka škola, existujúca s prestávkami v rokoch 1860 – 1895.
Súčasnosť
V meste pôsobí niekoľko škôl a zariadení na výchovu detí a mládeže, ktoré majú rôznych zriaďovateľov. Priamo pod pôsobnosť mesta patria:
Materské školy
Základná škola Eugena Ruffínyiho
Základná umelecká škola
Centrum voľného času
Na ich riadenie bolo na Mestskom úrade zriadené Oddelenie školstva a kultúry a nad ich činnosťou bdie Obecná školská rada. Na území mesta pôsobia aj školy a zariadenia, ktorých zriaďovateľom je Košický samosprávny kraj:
.jpg)
.jpg)
