Club Atlético Rosario Central, skrátene Rosario Central, je argentínsky športový klub so sídlom v meste Rosario. Rosario Central vyhral spolu 4 tituly v argentínskej najvyššej súťaži Primera División. Domáce zápasy hráva klub na štadióne Estadio Gigante de Arroyito. V súčasnosti hráva najvyššiu argentínsku futbalovú súťaž Primera División.
História
Tím z roku 1903.
Klub bol založený robotníkmi z miestnej britskej železničnej spoločnosti na Vianoce 24. decembra 1889 pod názvom Central Argentine Railway Athletic Club. Aj prví dvaja prezidenti a viceprezidenti klubu boli Briti. Prvý zápas hral klub s posádkou britskej námornej lode v máji 1890. V prvých rokoch hral klub predovšetkým zápasy proti miestnym rivalom, najčastejšie s klubom Rosario Cricket Club. Do klubu sa v tej dobe nemohli dostať ľudia, ktorí nepracovali v miestnej železničnej spoločnosti. V roku 1904 sa spojili dve argentínske železničné spoločnosti a to Central Argentino a Buenos Aires a vytvorili jeden subjekt. Na základe toho, aj členovia klubu rozhodli, že tento sa premenuje na Club Atlético Rosario Central, zároveň padlo rozhodnutie, že klub bude prijímať za členov aj ľudí mimo železničnú spoločnosť[1]. V roku 1905 bola vytvorená miestna liga "Liga Rosarina de Football". Túto tvorili kluby z mesta Rosario a zapojil sa sem aj tím Rosario Central. Prvý titul v tejto regionálnej lige vyhral klub v roku 1908. V roku 1913 opustili niektoré kluby vrátane Rosario Central Ligu Rosarina a založili si vlastnú v rámci združenia Federación Rosarina de Football. Rosario Central vyhralo túto ligu hneď v roku 1913. Avšak už o rok neskôr sa Rosario Central vrátil späť do Liga Rosarina a túto hneď v danom ročníku aj vyhral. Ďalšie tituly zaznamenal v ročníkoch 1915, 1916 a 1917. V roku 1919 vyhral klub Ligu Rosarina znova. V roku 1920 klub opustil Liga Rosarina znova a stal sa členom Asociación Amateur, kde vyhral tituly v rokoch 1920 a 1921. Už o dva roky neskôr sa klub opätovne vrátil do Ligy Rosarina a túto vyhral znova v sezónach 1923, 1927, 1928 a 1930[2]. Rosario Central sa tak stal najúspešnejším klubom v histórií Liga Rosarina. V tomto období však zaznamenal klub tiež päť triumfov v národnom pohári.
Profesionalizácia a vstup do ligy
Tím z roku 1937.
V roku 1931 sa argentínska liga profesionalizovala. Zároveň bola vytvorená nová federácia združujúca kluby z mesta Rosario, a to Asociación Rosarina de Fútbol a táto začala organizovať novú regionálnu ligu. Rosario Central vyhralo túto ligu v ročníkoch 1937 a 1938. V roku 1939 sa klub spolu so svojim rivalom tímom Newell's Old Boys prihlásili do argentínskej futbalovej federácie a zároveň požiadali o možnosť hrať najvyššiu futbalovú súťaž. Túto požiadavku futbalová federácia akceptovala a oba kluby tak mohli hrať konečne prvú ligu. Rosario Central obsadil vo svojej prvej sezóne jedenáste miesto[3]. Avšak už v ročníku 1941 klub zostúpil do druhej najvyššej súťaže, keď obsadil posledné miesto[4]. No už po jednej sezóne sa vrátil späť do najvyššej súťaže. Zvyšok 40. rokov 20. storočia strávil klub v strede ligovej tabuľky. V sezóne 1950 však Rosario Central obsadil zas posledné miesto a znova zostúpil do druhej ligy[5]. Po roku sa však klub opätovne vrátil do najvyššej súťaže. Aj 50. roky strávil klub v strede ligovej tabuľky, okrem dvoch ročníkov, kde skončil predposledný a tesne sa tak vyhol zostupu. Taktiež v 60. rokoch sa Rosario Central umiestňoval v strede tabuľky. V sezóne 1967, keď sa súťaž rozdelila na časti Metropolitano a Nacional, skončil klub v časti Nacional na treťom mieste[6]. O rok neskôr v časti Nacional skončil klub štvrtý. V roku 1970 sa v časti Nacional dostal klub až do finále tejto časti súťaže, kde však prehral s tímom Boca Juniors[7].
Prvé úspechy v najvyššej súťaži
Zlepšené výsledky z predchádzajúcej dekády sa naplno prejavili na začiatku 70. rokov. V roku 1971 sa trénerom klubu stal bývalý reprezentant Ángel Labruna. Už v sezóne 1971 v časti Nacional vyhral Rosario Central svoju skupinu. Následne v semifinále vyhral nad svojim najväčším rivalom Newell's Old Boys a potom vo finále porazil tím San Lorenzo a vyhral tak svoj vôbec prvý majstrovský titul[8]. V sezóne 1973 vyhral klub už svoj druhý majstrovský titul, keď vyhral finálový turnaj časti Nacional[9]. O rok neskôr skončil klub druhý tak včasti Metropolitano, ako aj Nacional. V tomto ročníku sa do klubu dostal jeden z najznámejších argentínskych futbalistov Mario Kempes. V sezóne 1979 sa v oboch častiach súťaže prebojoval Rosario Central do semifinále. V tomto období sa trénerom klubu stal Ángel Tulio Zof. V ročníku 1980 sa klub dostal do finále časti Nacional, v ktorom zvíťazil a získal tretí majstrovský titul[10]. Vtedajší tím dostal prezávku "La Sinfónica", ktorá vyplývala z výborného herného prejavu družstva. V nasledujúcom ročníku sa už ale tímu nepodarilo prebojovať v časti Nacional ani do semifinále. V nasledujúcich sezónach sa však klubu veľmi nedarilo, končil skôr v spodnej časti ligovej tabuľky. Zlé výsledky vyvrcholili v sezóne 1984, keď klub skončil na základe koeficientu predposledný v zostupovej tabuľke a vypadol tak do druhej ligy[11]. Už o dve sezóny sa Rosario Central opätovne vrátil do najvyššej súťaže. Hneď ako nováčik v sezóne 1986/87 skončil klub na prvom mieste a vyhral svoj štvrtý titul[12]. Hráč tímu Omar Palma sa stal v tomto roku najlepším strelcom súťaže. Zvyšné sezóny 80. rokov strávil klub v hornej časti tabuľky.
Medzinárodný úspech a stagnácia
90. roky strávil klub striedavo v hornej a dolnej časti ligovej tabuľky. Až v sezóne 1997/98 sa v časti Apertura umiestnil na treťom mieste[13]. Lepší výsledok dosiahol klub v poslednej sezóne tejto dekády 1999/00, keď v časti Apertura obsadil výborné druhé miesto[14]. Napriek slabým výsledkom v tomto období zaznamenal Rosario Central v ročníku 1995 úspech v kontinentálnom pohári Copa CONMEBOL (predchodca pohára Copa Sudamericana). Tu sa prebojoval postupne až do finále, kde po dvoch zápasoch zvíťazil nad brazílskym klubom Atlético Mineiro a vyhral tak svoj jediný medzinárodný titul[15]. Nové tisícročie začal klub posledným miestom v časti Clausura sezóny 2000/01. Klubu sa veľmi nedarilo ani v nasledujúcich sezónach a v ročníku 2003/04 bol znova posledný v časti Clausura. V ďalších sezónach sa postavenie klubu v tabuľke stabilizovalo v jej strede. No už v sezóne 2007/08 obsadil zas posledné miesto, tento raz v časti Apertura. V nasledujúcom ročníku bol klub v časti Apertura predposledný a na základe zlých výsledkov z predchádzajúcich ročníkov bol jeho koeficient v zostupovej tabuľke veľmi zlý a Rosario Central musel hrať baráž o udržanie sa v najvyššej súťaži, kde však bol úspešný. Zlepšenie prišlo v sezóne 2009/10, klub bol v oboch častiach sezóny tesne pod stredom tabuľky, no naplno sa prejavili zlé výsledky z predchádzajúcich sezón a v zostupovej tabuľke tak bol Rosario Central znova na mieste, kde musel hrať baráž o udržanie sa. Tento krát už bol neúspešný a zostúpil do druhej najvyššej súťaže[16]. V prvej sezóne v druhej lige skončil klub až v strede tabuľky, v nasledujúcej bol štvrtý a prehral v baráži o postup. Sezónu 2012/13 však vyhral a postúpil späť do prvej ligy. Hneď po svojom návrate do najvyššej súťaže sa klub kvalifikoval do Copa Sudamericana. V sezóne 2015 obsadil Rosario Central výborné tretie miesto, čo bolo najlepšie umiestnenie klubu po mnohých rokoch. V roku 2016 tak mohol hrať Copa Libertadores, kde skončil vo štvrťfinále. V sezóne 2016/17 skončil klub na dvanástom mieste.
Farby a znak klubu
Na začiatku svojej existencie používal Rosario Central červeno-biele dresy, ktoré boli rozdelené na štyri štvorce. Od roku 1903 zmenil červenú farbu na modrú, no dresy si zachovali svoju formu. Od roku 1904 začal klub používať modro-žlté pruhované dresy, ktoré používa do súčasnosti.
Súčasný znak používa klub od roku 1903. Tento tvoria modré a žlté zvislé pruhy, nad ktorými sú písmená CARC, teda prvé písmená z názvu klubu Club Atlético Rosario Central. V roku 1973 bol znak klubu modifikovaný, keď sa tento umiestnil do veľkého písmena C. Znak v tejto forme od tej doby používa klub ako oficiálny klubový znak.
Štadión
Fanúšikovia klubu počas zápasu.
Od svojho založenia hral klub na rôznych miestach. Tieto sa menili hlavne tesne po založení klubu. Medzi rokmi 1903 a 1918 hral klub na štadióne Estadio del Cruce. V rokoch 1919 až 1925 hral na štadióne llamado Parada Castellanos. V roku 1926 sa klub presťahoval na svoj súčasný štadión Estadio Gigante de Arroyito. Tento prešiel v rokoch 1957, 1963, 1967 a 1974-78 renováciami. Súčasná kapacita štadióna je 48 900 miest, priemerná návštevnosť je 35 000 divákov[17].
Rivalita a fanúšikovia
Tradičným rivalom Rosario Central je ďalší klub z mesta Rosario Newell's Old Boys. Tieto kluby hrávajú spolu derby Clásico Rosarino už od roku 1905. Vo vzájomných stretnutiach bol zatiaľ úspešnejší klub Rosario Central, ktorý vyhral viac zápasov. Fanúšikovia klubu patria medzi najpočetnejších v krajine.
↑Sports clubs with an average home league attendance of at least 10,000 [online]. worldofstadiums.com, [cit. 2017-08-10]. Dostupné online. Archivované 2017-07-29 z originálu.
