Chaos (staroveké Grécko)

George Frederic Watts – Chaos

Chaos v starovekom Grécku bola pôvodne bezodná priepasť podsvetia, neskôr prapôvodný zmätok (zosobnený v božstvo), beztvará prahmota, z ktorej vzniklo všetko na svete. Chaos – prapôvodný zmätok zosobnený do božstva, počiatok a prameň všetkého na svete – bol zvyčajne predstavovaný ako nekonečný vesmírny priestor alebo ako zmätok prvkov beztvárnej prahmoty v bezhraničnej tme a zosobnili ho v božskú bytosť. Z Chaosu povstala najprv večná temnota Erebos a tmavú noc Nyx.

U Hésioda je chaos zívajúca priepasť, ktorá vznikla vôbec ako prvá a v ktorej sa nedalo nič určité rozoznať. Hésiodos a predsokratici používajú grécky termín v súvislosti s kozmogóniou. Hésiodov Chaos bol interpretovaný buď ako „prázdnota nad Zemou, ktorá vznikla, keď sa Zem a nebo oddelili od svojej prvotnej jednoty", alebo ako „zúriaci priestor pod Zemou, na ktorom spočíva Zem."^[1] Pasáže v Hésiodovej Teogónii naznačujú, že Chaos sa nachádzal pod Zemou, ale nad Tartarom.^[2] Prvotný Chaos bol niekedy označovaný za skutočný základ reality, najmä filozofmi ako Hérakleitos. U Aristotela je chaos prázdny priestor.

V gréckej kozmogónii je chaos prastav alebo pralátka, z ktorej sa utvoril svet či už sám od seba alebo činnosťou tvorcu.

Archaické obdobie

V Hésiodovej Teogónii bol Chaos tým prvým, čo existovalo. Jednoznačne „zrodené" z Chaosu boli Erebos a Nyx.^[3] Pre Hésióda bol Chaos, podobne ako Tartaros, hoci dostatočne personifikovaný na to, aby mohol rodiť deti, zároveň miestom vzdialeným, podzemným a „pochmúrnym", za ktorým žili Titani a podobne ako zem, oceán a horný vzduch ho mohli zasiahnuť Diove blesky.^[4]

Pojem časovej nekonečnosti poznali Gréci už od ďalekej antiky v náboženskej predstave nesmrteľnosti.^[5] Hlavným predmetom prvých snáh o vysvetlenie sveta zostával opis jeho rastu, od počiatku. Verili, že svet vznikol z prvotnej jednoty a že táto látka je trvalým základom všetkého jeho bytia. Anaximandros tvrdí, že počiatkom je apeirón (neobmedzené), božská a večná substancia, ktorá je menej určitá ako bežné prvky (voda, vzduch, oheň a zem), ako ich chápali prví grécki filozofi. Všetko vzniká z apeirónu a musí sa tam podľa nutnosti vrátiť.^[6] Podľa predstavy o povahe sveta sa zem pod jeho povrchom rozprestiera do nekonečna a korene má na Tartare, spodnej časti podsvetia, alebo nad ním.^[7] Xenofanova veta znie: „Horná hranica zeme hraničí so vzduchom, blízko našich nôh. Spodná hranica siaha až po apeirón (t. j. neobmedzené)." Zdroje a hranice zeme, mora, oblohy, Tartaru a všetkých vecí sa nachádzajú vo veľkej veternej medzere, ktorá sa zdá byť nekonečná a je neskoršou špecifikáciou „chaosu".

Klasické grécke obdobie

V Aristofanovej komédii Vtáci bol najprv Chaos, Noc, Erebus a Tartar, z Noci vzišiel Eros a z Erosa a Chaosu vznikol vtáčí rod.^[8]

V Platónovom Timaiovi, hlavnom diele platónskej kozmológie, nachádza pojem chaos svoj ekvivalent v gréckom výraze chôra, ktorý sa interpretuje napríklad ako beztvarý priestor, v ktorom sú hmotné stopy (ichnê) živlov v neusporiadanom pohybe (Timaeus 53a-b). Platónska chôra však nie je variantom atomistickej interpretácie vzniku sveta, ako to jasne vyplýva z Platónovho výroku, že najvhodnejšou definíciou chôry je „nádoba všetkého stávajúceho sa – akoby tá, čo poskytuje vlahu" (Timaeus 49a), notabene nádoba pre tvorivý akt demiurga, tvorcu sveta.^[9]

Aristoteles v súvislosti so svojím skúmaním pojmu priestoru vo fyzike „problematizuje výklad Hésiodovho chaosu ako 'prázdnoty' alebo 'miesta, v ktorom nič nie je'."^[10] Aristoteles chápe chaos ako niečo, čo existuje nezávisle od telies a bez čoho nemôžu existovať žiadne vnímateľné telesá. 'Chaos' sa tak dostáva do rámca explicitne fyzikálneho skúmania. V súčasnosti už do značnej miery prerástol mytologické chápanie a v Aristotelovom diele slúži predovšetkým na spochybnenie atomistov, ktorí tvrdia, že existuje prázdny priestor.

Vplyv na chápanie v modernej dobe

Termín chaos sa v modernej porovnávacej mytológii a religionistike ujal ako označenie prvotného stavu pred stvorením, pričom striktne spája dva samostatné pojmy prvotných vôd alebo prvotnej temnoty, z ktorej vzniká nový poriadok, a prvotného stavu ako spojenia protikladov, napríklad neba a zeme, ktoré musí božstvo stvoriteľ v akte kozmogónie oddeliť.^[11] V oboch prípadoch chaos odkazujúci na predstavu prvotného stavu obsahuje kozmos in potentia, ale musí byť sformovaný demiurgom, aby svet mohol začať svoju existenciu.

Referencie

1. Moorton, Richard F. Jr. (2001). Hesiod as Precursor to the Presocratic Philosophers: A Voeglinian View
2. Hésiodos, Teogónia, 813–814
3. Hésiodos, Teogónia, 123
4. Hésiodos, Teogónia, 740
5. Guthrie, W.K.C. (2000). A History of Greek Philosophy: Volume 1, The Earlier Presocratics and the Pythagoreans. Cambridge University Press. S. 59, 60, 83. ISBN 978-0-521-29420-1. Archivované 2014-01-03.
6. Guthrie (1952, S. 87)
7. Kirk, Raven & Schofield 2003, The Presocratic philosophers. Cambridge University Press. ISBN 0-521-27455-9. S. 9, 10, 20
8. Aristophanes 1938, 693–699
9. Lobenhofer, Stefan (2020). Chaos. Kirchhoff, Thomas (ed.). Online Lexikon Naturphilosophie [Online Encyclopedia Philosophy of Nature]. University of Heidelberg. doi:10.11588/oepn.2019.0.68092.
10. Aristotle. Physics. IV 1 208b27–209a2
11. Mircea Eliade, článok Chaos, Religion in Geschichte und Gegenwart, 3. ed. vol. 1, Tübingen, 1957, 1640f.

Literatúra

• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 5. doplnené vydanie. Bratislava: Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3.^[1]

Pozri aj

• Zoznam postáv gréckej mytológie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Chaos (cosmogony) na anglickej Wikipédii.

1. ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 5. doplnené vydanie. vyd. Bratislava : Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3. S. 196.