Bücker Bü 133 Jungmeister („Mladý majster“) bol cvičný dvojplošník, určený na nácvik akrobacie, vyrábaný od druhej polovice 30. rokov 20. storočia v Nemecku. Vznikol vývojom z typu Bücker Bü 131 Jungmann. V Nemecku slúžil v Luftwaffe ako hlavný typ pre výcvik leteckej akrobacie. Bol exportovaný do niekoľkých krajín a dodnes zostáva obľúbeným veteránom.
Vznik a vývoj
Prevádzka cvičného dvojplošníka Bücker Bü-131 Jungmann sa ukázala byť veľmi úspešnou a piloti chválili jeho prevádzkové vlastnosti, najmä pri výcviku základnej akrobacie. Skúsenejší piloti na ňom lietali akrobaciu vrcholovej úrovne, napriek tomu však pociťovali nedostatok, v podobe nízkeho výkonu jeho motora. Firma Bücker sa v roku 1935 presťahovala z letiska Johanistal do Rangsdorfu južne od Berlína. V tom istom roku zalietala továrenská pilotka Luisa Hoffmanová prototyp nového upraveného jednomiestneho dvojplošníku Bücker Bü-133V-1, ktorý niesol imatrikuláciu D-EVEO. Toto lietadlo vzniklo na základe spolupráce konštruktérov Carla C. Bückera a Andreasa J. Andersona. Poháňal ho vzduchom chladený šesťvalcový motor Hirth HM 506, s výkonom 104 kW. Jeho letové vlastnosti však boli neuspokojivé, hlavným problémom sa ukázal byť nepravidelný chod motoru pri akrobacii so záporným preťažením. Z týchto dôvodov bolo rozhodnuté lietadlo upraviť pre inštaláciu sedemvalcového hviezdicového motora Siemens Bramo Sh 14A-4, s výkonom 119 kW, čo továreň zvládla za niekoľko týždňov. Výsledkom sa stal Bücker Bü 133B, ktorý mal 40% dielov prevzatých z Bü 131. Bol postavený v dvoch kusoch – stroj s imatrikuláciou D-EAKE, pre nemecké akrobatické eso, grófa Otta von Hagenburga a stroj s imatrikuláciou VR-PAX pre rumunského akrobata, kapitána Alexandra Papana. Do sériovej výroby sa lietadlo dostalo v roku 1936, vo verzii Bücker Bü 133C, ktorý sa líšil od predošlých strojov trupom kratším o 13 cm a novo tvarovanou časťou za pilotnou kabínou. Presný počet postavených lietadiel nie je známy, ale len produkcia domáceho závodu sa odhaduje na niekoľko stoviek kusov. Presný počet postavených lietadiel nie je známy, ale len produkcia domáceho závodu sa odhaduje na niekoľko stoviek kusov. Lietadlo sa stavalo aj v licencii, pričom španielska firma CASA vyrobila približne 50 lietadiel a z toho 25 vo verzii Bü 133A pod označením CASA 1.133 s motormi Hirth HM 506. Záujem prejavili aj švajčiarske vzdušné sily, ktoré obstarali 52 lietadiel Do/ Bü 133C, licenčne vyrábaných vo firme Dornier v Alterheime.Celková produkcia týchto lietadiel predstavovala 275 ks, z ktorých väčšina bola stratená v druhej svetovej vojne alebo zhabaná Východnými krajinami. Jedinými strojmi ktoré potom ešte lietali, boli švajčiarske a španielske stroje. Pre veľký záujem predovšetkým amerických pilotov, bola v roku 1967 obnovená ich kusová výroba nemeckou firmou Bitz Flugzeugbau v Haunstettene. Prvé stroj s typovým označením Bücker 133D-1 a imatrikuláciou D-EGZJ bol zalietaný v roku 1968. Podľa dostupných údajov boli ešte postavené najmenej 4 lietadlá.
Operačné nasadenie
Bücker Bü 133 vo farbách nemeckej Luftwaffe, 10.7.2005.
„Jungmeister“ bol čoskoro objednaný nemeckým ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom, aby na 11. Olympijských hrách v Berlíne v roku 1936 demonštroval silu nemeckého leteckého priemyslu. Letové vlastnosti tohoto lietadla boli na svoju dobu tak výnimočné, že bolo rozhodnuté ho vyslať na svetové turné, kde by predviedol svoje kvality. Prvou zastávkou tohoto turné bola letecká show Lausana Switzerland Airshow v roku 1935 v Švajčiarsku.
Druhý stroj s imatrikuláciou YR-PAX, pilotovaný kapitánom Alexandru „Alex“ Papanom, ktorý bol považovaný za najlepšieho európskeho pilota svojej doby, uskutočnil sériu vystúpení po Európe, pričom jeho prezentáciu zavŕšil počas Berlínskej olympiády. Po sérii úspechov bol stroj pomocou vzducholode „Hindenburg“ dopravený do USA na ďalšie vystúpenia.
Po skončení vystúpenia v USA bol Papanov stroj s označením YR-PAX ponechaný v Spojených štátoch. Dnes je vystavený v múzeu National Air and Space Museum, pri Washingtone D.C.
Nová verzia dosiahla očakávaný úspech, čo preukázali aj mnohí akrobatickí piloti na leteckých súťažiach, napríklad National Air Race 1937 v Clevelande a o rok neskôr víťazstvo v medzinárodnej akrobatickej súťaži v Paríži. Na základe týchto úspechov sa pre neho rozhodla Luftwaffe a tak sa Bücker Bü 133 stal základným typom pre výcvik leteckej akrobacie. Lietadlo malo dlhú kariéru, pričom niektoré kusy slúžili od roku 1937 až do roku 1968.
Ďalšia prezentácia „Jungmeistera“ prebehla v Južnej Amerike, na stroji Bü 133-B s imatrikuláciou PP-TDP, ktorý pilotoval Arthur Benith. Odlietal viac než 80 predstavení, uskutočnil prelet ponad Andy do Santiaga cez Paso de Christo, dlhý 15 000 míľ. Po ukončení tejto prezentácie ponechal lietadlo v leteckom klube v São Paule. Neskôr bolo prevezené do USA a nakoniec do Británie, kde získalo imatrikuláciu G-PTDP. Nedávno bolo zreštaurované firmou Bucker Prado SA v Albacete v Španielsku.
Začiatok druhej svetovej vojny znamenal zlom v dodávkach „Jungmeistera“ zákazníkom. Jeho výroba mala prebiehať v ZSSR a Poľsku, ale tieto plány boli po začiatku vojny zrušené.
Švajčiarsko od Nemecka zakúpilo 52 ks[1] lietadiel Bücker Bü 133C, ktoré pre nich vyrábala továreň Dornier v Alterheime. Ešte predtým švajčiarske letectvo zakúpilo 6 kusov vyrobených v Nemecku, z ktorých prvé nieslo sériové číslo 1001, s vojenským označením U-51. V roku 1969 bol tento stroj zaregistrovaný v Británii a získal označenie G-AGNI.[2]
Španielske vzdušné sily vyrábali verziu Bücker Bü 133A v licencii pod názvom CASA 1.133, z ktorej postavili 25 ks. Spolu vyrobili približne 50 lietadiel typu Bücker Bü 133. Stroje slúžili v španielskom letectve medzi rokmi 1940 a 1969 a mali prezývku „Pepino“, čo v španielčine znamená „výkonný a obratný“. Prvý stroj, ktorý dorazil do Španielska cez prístav Cádiz 26. januára 1937, mal sériové číslo 1004. Svoj prvý let uskutočnil 20. februára 1937 v Tablade a niesol vojenské označenie 35-1. V službe zostal až do svojho vyradenia dňa 28. októbra 1958. Vyradenie tohto lietadla, rovnako ako zvyšku flotily „Jungmeisterov“ španielskeho letectva bolo nevyhnutné z dôvodu nedostupnosti náhradných dielov motoru Siemens. Továrne na výrobu týchto motorov sa dostali do rúk Sovietov, pri ich postupe do Nemecka. Ďalším dôvodom vyradenia týchto lietadiel bolo aj zavedenie moderného cvičného lietadla Beechcraft Mentor, v roku 1953.
Problémom boli aj pohonné jednotky Hirth vyrobené firmou CASA. Išlo o dlhý 6 valcový motor, ktorého dizajn neposkytoval miesto pre inštaláciu olejového chladiča, takže piaty valec mal veľkú tendenciu zaseknúť sa. Trup lietadla sa musel vysporiadať s ďalším problémom, súvisiacim s dlhým motorom: horná časť motorových ložísk pozostávala z dvoch zvarených 3 mm platní, ktoré neboli dostatočne silné na udržanie oveľa dlhšieho motoru, než bol hviezdicový motor Siemens. Tak sa stalo, že motor mohol jednoducho vypadnúť zo svojho ložiska. Niektorí užívatelia, ako princ Cantacuzeno alebo J.L. Aresti vyriešili tento problém inštaláciou motorov Lycoming. Tie dokázali vyvinúť výkon až 260 hp.
Verzie
Bü 133A
Bü 133A bola prvá sériová verzia s motorom Hirth
Bü 133B
Toto označenie mali mať stroje vyrábané v licencii, ktoré poháňal motor Hirth HM 506. Niekoľko ich mohlo byť postavených v Španielsku, ale väčšina španielskych strojov bola vo verzii C.
Bü 133C
Išlo o hlavnú sériovú verziu. Poháňal ju hviezdicový motor Siemens Sh 14A-4, s výkonom 160 hp. Vyrábal sa v Nemecku pre Luftwaffe a v licencii v Švajčiarsku a Španielsku.
Špecifikácie (Bücker Bü 133C)
Bücker Bü 133 Jungmeister
Bücker Bü 133 je jednomotorový jednomiestny akrobatický dvojplošník s otvorenou kabínou a pevným podvozkom. Na trup zvarený z chróm-molybdénových trubiek nadväzuje centroplán spodného krídla zvarený z plochých trubiek. Predná časť trupu je krytá tvarovanými duralovými panelmi, zvyšok trupu plátnom Okrem niektorých kontrolných otvorov je poťah na spodnej časti trupu opatrený šnurovaním, ktoré umožňuje kontrolu celej kostry. Za nastaviteľným pilotným sedadlom, určeným na použitie sedacieho padáku, je malý nákladný priestor, prístupný sklápacími kovovými dvierkami na boku trupu. Prístrojový panel obsahoval nasledujúce prístroje: výškomer, magnetický kompas, variometer, palubné hodiny, vypínač zapaľovania, rýchlomer, zatáčkomer, otáčkomer, tlakomer paliva a oleja, teplomer oleja. Pod palubnou doskou je nastriekavacia pumpička.
Nosné plochy s šípovitosťou 11° a odstupňovaním 0,38 m sú prevažne drevenej konštrukcie. Horné krídlo má vzopätie 1,5°, spodné 3,5°. Dvojica hlavných drevených nosníkov tvaru I je navzájom vystužená trubkovou konštrukciou a oceľovými profilovanými drôtmi. Každé krídlo má 11 konštrukčných rebier, nábežné časti sú až po predný nosník potiahnuté preglejkou a plátnom. Koncové oblúky sú z oceľových trubiek, v spodnom krídle sú inštalované madlá. Vonkajšie časti horného krídla sú závesmi spojené so strednou časťou, spojenou s trupom dvojicou vzpier tvaru N, z kovových profilovaných trubiek. Obe krídla sú spojené štyrmi oceľovými profilovanými drôtmi. Kridielka celodrevenej konštrukcie s pláteným poťahom sú na pomocný nosník pripevnené trojicou závesných kovaní.
Chvostové plochy s kostrou zváranou z oceľových trubiek sú potiahnuté plátnom. Delené výškové kormidlo je staticky vyvážené a uložené v guľôčkových ložiskách. Na odtokovej časti výškovky sú vyvažovacie plôšky ovládané pilotom za letu. Smerové kormidlo bolo tiež uložené na guľôčkových ložiskách, je vybavené plechovou, na zemi nastaviteľnou vyvažovacou plôškou. Smerovka aj stabilizátor sú s trupom spojené oceľovými drôtmi.
Podvozok s deleným hriadeľom je zvarený z oceľových trubiek a medzi hlavnými nohami a pomocnými vzperami je potiahnutý plátnom. Hlavné nohy sú odpružené pružinami a olejovými tlmičmi. Nízkotlakové kolesá s priemerom 420x320 mm sú vybavené mechanickými brzdami a ovládané pedálmi nožného riadenia. Ostrohové koliesko s rozmermi 135x45 mm je z tvrdenej gumy a jeho ovládanie je spojené s ovládaním smerovky.
Pohonnú jednotku tvoril sedemvalcový hviezdicový, vzduchom chladený motor Siemens Sh 14A-4 s výkonom 119 kW, ktorý bol uložený na trubkovom ložisku s gumovými tlmičmi. Pred protipožiarnou prepážkou je olejová nádrž s objemom 9 l, za ňou palivová nádrž s objemom 92 l. Štandardná dvojlistová drevená vrtuľa Heine s priemerom 2 200 mm mohla byť na želanie zákazníka nahradená kovovou vrtuľou VDM, nastaviteľnou na zemi.
Posádka: 1
Rozpätie: 6,6 m
Dĺžka: 6,02 m
Plocha: 12 m²
Výška: 2,2 m
Hmotnosť (prázdna): 420 kg
Hmotnosť (vzletová): 610 kg
Max. rýchlosť: 230 km/h
Cestovná rýchlosť: 200 km/h
Dostup: 5 600 m
Dolet: 500 km
Pohonná jednotka: sedemvalcový hviezdicový motor Siemens Bramo Sh 14A-4 s výkonom 119 kW
.svg){kind=small}
