Pohľad na mesto a Bojnický zámok z vtáčej perspektívyBojnický zámokNámestie
Najstaršie stopy osídlenia v okolí sa viažu k tunajším termálnym prameňom, ktoré priťahovali ľudí zo širokého okolia už v období riss-würmu, teda zhruba pred 100 000 rokmi. Nálezy skamenených kostrových častí zvierat v travertínových kopách priamo na území mesta svedčia o pobyte človeka v okolí. Dôkazy osídlenia neandertálcom v podobe kamenných nástrojov (driapadiel, škrabadiel, hrotov a vrtákov) sa našli aj v okolí Prepoštskej jaskyne svedčia o pobyte ľudí už v čase levallois moustérienu (70 000/65 000 – 40 000 pred Kr.), teda v čase stredopaleolitickéhowürmu.
Útržkovité sú stopy osídlenia v mladšom paleolite a neolite a jasné dôkazy sa objavujú na území centra mesta až z obdobia halštatu (850 pred Kr. – 400 pred Kr.). Predpokladá sa, že prvé hradisko vzniklo na hradnom travertínovom vŕšku už v období púchovskej kultúry na prelome letopočtu. Výhodnú polohu využili aj Slovania, ktorí zanechali v okolí stopy v podobe železných predmetov a špecifickej keramiky a ktorí tu postupne vybudovali dôležitú osadu – obchodné, remeselné i vojenské centrum. Od 9. storočia, keď sa postupne začalo budovať opevnené hradisko, tak existuje nepretržité osídlenie dnešných Bojníc.
Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113, keď sa v zoborských listinách spomína Bojnický zámok a jeho podhradie „de suburbanis Baimoz...“. V listinách sa spomína i budova fary, kostol je doložený v roku 1244, čo potvrdzuje pozíciu mesta ako strediska náboženského života na Hornej Nitre. Mestské výsady potvrdil Bojniciam kráľ Ľudovít I. v roku 1366, ktoré potvrdzovali právo na jatky, mlyn, kúpele a jarmočné právo, čím sa podporoval rozvoj obchodu a remesiel.
Obdobie neskorého stredoveku prinieslo nepokojné obdobie plné vojenských konfliktov a z nich plynúceho ohrozenia, ktoré viedli k vybudovaniu mestských hradieb. Turzovci a neskôr Pálffyovci dali postaviť ochranný systém, ktorý bol dokončený v roku 1663, čím sa posilnila ochrana hradu i mesta. Význam Bojníc posilnilo aj vybudovanie kráľovskej cesty Magna via z Viedne cez Bojnice až do Sedmohradska. Mesto bolo od roku 1613 až do roku 1823 jednou z poštových staníc, kde sa zároveň obchodovalo so soľou, železom a drahými kovmi. K obnoveniu mestských výsad došlo v roku 1647 cisárom Ferdinandom III.
Rozvoj remesiel a obchodu podnietil vznik cechov, z ktorých sa v meste od roku 1653 spomína cech ševcov, murárov, čižmárov, krajčírov, tkáčov, farbiarov, kožušníkov a debnárov. Na čele mesta stál richtár s 12 senátormi, pôsobil tu notár, ale aj hajdúch, ktorý mal k dispozícii pranier, dereš a mestskú väznicu na námestí. Bojnice zostali až do roku 1872 hospodárskym, administratívnym a vojenským centrom regiónu; túto úlohu od začiatku 20. storočia postupne prebrala susedná Prievidza.
Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Okrem množstva kultúrno-historických pamiatok a známej ZOO sa v meste často konajú kultúrne, športové a turistické podujatia, lákajúce návštevníkov zo Slovenska i zahraničia.
Kúpele
História
Teplé pramene sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. História kúpeľov je nerozlučne spojená s Bojnickým zámkom, do ktorého panstva patrili.
Bojnické panstvo, hrad a kúpele pripadli roku 1526 známemu hrdinovi z protitureckých vojen, grófovi Alexovi Thurzovi, kráľovskému taverníkovi. Nový majiteľ sa zaujímal o stav a využívanie termálnych prameňov. Nad jedným z nich dal vybudovať bazén z otesaných kameňov, kamenné schodište a po celom obvode lavičky. Tento, v tom čase výstavný bazén s teplou až horúcou vodou bol vyhradený majiteľovi, jeho osobným hosťom a šľachte. Dal vybudovať i druhý, menej honosný, ktorý slúžil poddaným.
Majiteľ Bojnického zámku gróf Ján Pálffy dal v roku 1895 po ukončení jeho modernizácie a prestavby zrenovovať a čiastočne prestavať kúpeľný dom. Zriadil nové vaňové kúpele a z dvoch bazénov dal vytvoriť bazén určený pre obyvateľstvo.
V kúpeľnej budove bolo v tom čase iba 36 hosťovských izieb; stálych kúpeľných hostí nebolo veľa, v roku 1905 iba 125 osôb. Počet ambulantne liečených bol však veľký, ročne sa pripravilo takmer 10 tisíc kúpeľov. V roku 1906, po rekonštrukcii prírodného bazénu na Bažantici, ostal slúžiť už iba vznešeným a bohatým návštevníkom. Správa majetkov po smrti Jána Pálffyho zvýšila poplatky za kúpeľnú starostlivosť a ubytovanie, čo malo za následok rapídny pokles počtu kúpajúcich. Na jar roku 1915 zabralo priestory kúpeľov vojsko za účelom vybudovania nemocnice.
20. storočie a súčasnosť
Po prevrate v roku 1918 vojsko kúpele opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálffym, ktorý pokračoval prakticky po celý čas trvania buržoáznej republiky a skončil sa až roku 1938, keď veľkostatok s objektmi zámkom ako aj samotnými kúpeľmi kúpila firma Baťa.
Bazény v Starom Kúpeli boli za éry Baťu pre obyvateľov prakticky neprístupné; tí sa kúpavali v termálnom prameni Jazero. Správa kúpeľov však neskôr aj toto Jazero ohradila, a začala za kúpeľ vyberať poplatok vo výške 4,- Kčs. Bazény boli zle udržiavané, a zanedbané, ročná návštevnosť bola iba 600 hostí. Mierne vzrástla po zachytení ďalšieho prameňa na Bažantici, ktorého vodou plnili letné termálne kúpalisko. V roku 1932 pribudol v kúpeľoch bazén uhličitého kúpeľa, do ktorého pritekala uhličitá voda otvormi na dne. Bojnice počas 1. česko-slovenskej republiky nemali štatút liečivých kúpeľov a dokonca im hrozil zákaz už existujúcej liečebnej prevádzky. Tá bola celoročná, ale najväčšia návštevnosť bola počas leta. V tom čase mali dostatočné množstvo liečivej termálnej vody i bahna. Firma Baťa v auguste roku 1938 otvorila nový objekt – Jánov kúpeľ a mala v pláne zmodernizovať celý kúpeľný areál, predovšetkým na liečenie svojich zamestnancov. K tomu však už pre vypuknutie 2. svetovej vojny a neskôr vzniku socialistického Česko-Slovenska nedošlo.
V máji roku 1950 prevzala kúpele Bojnice štátna zdravotná správa od národného podniku vtedajšie Závody 29. augusta v Partizánskom (bývalé Baťove závody). Bývalá slobodáreň bola prebudovaná a modernizovaná bol opravený uhličitý kúpeľ a roku 1952 sa začala postupná rekonštrukcia všetkých bazénov počnúc Bielym kúpeľom.
Bol zrušený bahenný kúpeľ a zábaly. Novšie Jánove kúpele prešli modernizáciou a boli prestavané na rehabilitačné oddelenie s bazénom a telocvičňou, ostatné pomocné liečebné procedúry zriadili v kúpeľnom dome Mier. Moderne vybavené rehabilitačné oddelenie umožnilo liečiť veľmi úspešne poúrazové stavy.
V Bojniciach sa v tomto období začal dôkladný hydrogeologický prieskum spojený so zachytením prameňov. Zároveň bolo potrebné zabezpečiť ochranu všetkých termálnych prameňov, ktoré mali byť údajne ohrozené pokračujúcou podzemnou ťažbou uhlia z neďalekých Nováckych baní. Po doriešení tohto problému vyčlenením ochranných pásiem Bojnických Kúpeľov bolo možné zabezpečiť dostatočné množstvo termálnej vody nielen na liečenie v kúpeľoch ale aj pre novootvorené termálne kúpalisko Čajka, ktoré bolo dokončené a dané do užívania v roku 1959, Napájajú ho dva nezávislé pramene, dlhé roky však v 90-tych rokoch nebolo riadne prevádzkované, nakoľko sa v ňom opakovane vyskytovali problémy s amébami. S rozvíjajúcim sa priemyslom sa rýchlo rozrástli okolité mestá, najmä Prievidza, Nováky a Handlová, a tak sa Bojnice stali nielen kúpeľným, ale aj rekreačným strediskom hornej Nitry. Mesto Bojnice vybudovalo divadlo, v ktorom sa začali podľa vzoru ostatných kúpeľov realizovať podujatia Hornonitrianskeho kultúrneho leta.
Od roku 1995 sú Kúpele Bojnice akciovou spoločnosťou. Od 31. augusta 2005 vlastnia Certifikát kvality ISO 9001:2000 platný pre poskytovanie kúpeľnej starostlivosti a služieb v kúpeľníctve.
↑Domov [online]. Botany Park Bojnice, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online.
↑Exotické kaktusy v Bojniciach: 50 stupňová teplota a pýcha, na ktorej by mali sedieť svokry [online]. www.noviny.sk, 2021-07-04, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online.
.jpg)
_(8698340484).jpg)
_Castle_(by_Pudelek).jpg)
