Robert PaisleyOBE (*23. január1919, Hetton-le-Hole, Durham, Anglicko – † 14. február1996, Liverpool, Anglicko) bol anglický profesionálny futbalový tréner a hráč. V Liverpoole strávil takmer 50 rokov a je považovaný za jedného z najlepších trénerov všetkých čias.[1][2][3] Prácu trénera Liverpoolu skromne prijal v roku 1974 a pokračoval na veľmi dobrých základoch, ktoré položil jeho predchodca Bill Shankly.[4] Paisley bol prvým z iba štyroch trénerov, ktorý vyhrali trikrát Európsky pohár.[5] Je tiež jedným z piatich trénerov, ktorí v tom istom klube vyhrali anglickú najvyššiu súťaž ako hráč tak aj tréner.[6]
Paisley pochádzal z malej baníckej komunity v grófstve Durham a v mladosti hral za klub Bishop Auckland FC, predtým ako v roku 1939 podpísal zmluvu s Liverpoolom. Počas druhej svetovej vojny slúžil v britskej armáde a svoj debut v Liverpoole mohol absolvovať až v roku 1946. Paisley bol hráčom tímu, ktorý v sezóne 1946/1947 prvýkrát po 24 rokoch vyhral titul v prvej divízii. V roku 1951 sa stal kapitánom klubu a v klube ostal až do jeho futbalového dôchodku, do ktorého odišiel v roku 1954.
Paisley sa rozhodol ostať v klube, kde sa stal trénerom rezervného tímu a klubovým fyzioterapeutom. V tom čase Liverpool spadol do druhej divízie a majetok klubu začali chátrať. Shankly bol vymenovaný za trénera Liverpoolu v decembri 1959 a povýšil Paisleyho na asistenta A-tímu. Trénerský tím ešte dopĺňali Joe Fagan a Reuben Bennett. Pod ich vedením sa osud Liverpoolu dramaticky otočil a svoj obrat závršíli v sezóne 1961/62, keď Liverpool získal postup späť do prvej divízie. Paisley plnil dôležitú úlohu, bol hlavným taktikom a Liverpool počas nasledujúcich dvanástich sezón získal množstvo trofejí.
V roku 1974 odišiel Shankly ako tréner do dôchodku a napriek Paisleyho počiatočnej neochote bol vymenovaný za Shanklyho nástupcu. Paisley viedol Liverpool počas obdobia domácej ale aj európskej dominancie, pričom v deviatich sezónach získal dvadsať trofejí: šesť ligových titulov, tri ligové poháre, šesť Charity Shields, tri Európske poháre, jeden Pohár UEFA a jeden Superpohár UEFA. V prepočte získal 2,2 trofejí za sezónu, čo je rýchlosť, ktorú prekonal iba Pep Guardiola.[7] V čase svojho odchodu do dôchodku získal ocenenie Tréner roka rekordne šesťkrát.[8][9] Z klubu odišiel v roku 1983 a jeho nástupcom sa stal Joe Fagan. Zomrel v roku 1996 vo veku 77 rokov po niekoľkých rokoch boja s Alzheimerovou chorobou.
Skorý život
Bob Paisley sa narodil vo štvrtok 23. januára1919 v malej uhoľnej dedine Hetton-le-Hole v grófstve Durham, ktorá je jedenásť kilometrov od Sunderlandu. Paisley to opísal ako „úzko spätú komunitu, kde uhlie bolo kráľom a futbal bol náboženstvom“.[10] Jeho otec Sam bol baník a matka Emily žena v domácnosti. Mali štyroch synov: Willieho, Boba, Hugha a Alana. V deň, keď sa Paisley narodil, 150 000 baníkov po celej krajine štrajkovalo za kratší pracovný týždeň. Paisley navštevoval miestnu školu až do svojich trinástich rokov. Život robotníckych rodín bol ťažký a ako spomína Paisley: „Bývali sme v malom radovom dome, a hoci sme nikdy nemali nedostatok životne základných vecí, na konca týždňa nám nikdy nezostalo veľa peňazí“.[10]
Paisley bol vynikajúci futbalista, na základnej škole Eppleton pomohol svojmu tímu vyhrať sedemnásť trofejí za štyri roky. Počas svojej hráčskej kariéry hral ako ľavý záložník.
Po ukončení školy v roku 1933 sa Paisley pripojil k futbalovému klubu Hetton a naďalej priťahoval pozornosť ako člen ich juniorského tímu. Mal chlapčenský sen hrať za Sunderland, ale keď im ho Hetton odporučil, bol odmietnutý z dôvodu, že je „príliš malý“.[10] A tak sa namiesto toho pred sezónou 1937/38 upísal klubu Bishop Auckland, kde zarábal tri šilingy a šesť pencí na zápas.[10]
Bishop Auckland a prestup do Liverpoolu
Paisley hral za „The Bishops“ dve sezóny a následne v máji v roku 1939, pár mesiacov po svojich dvadsiatych narodeninách podpísal zmluvu s Liverpoolom.[11] The Bishops boli jedným z najlepších amatérskych tímov v Anglicku a Paisley ich nazval „kráľmi amatérskeho futbalu“.[11] Počas priebehu sezóny Paisleyho oslovil tréner Liverpoolu George Kay a Paisley mu sľúbil, že s ním po skončení sezóny podpíše zmluvu. Svoj sľub dodržal a to aj napriek tomu, že Sunderland prehodnotil svoj prístup a prejavil o jeho služby záujem.[11]
Paisleyho posledný zápas za Bishops bol v sobotu 6. mája1939 vo finále Durham County Challenge Cup proti South Shields, ktorý sa hral v Roker Parku. Nasledujúci pondelok Paisley cestoval vlakom do Liverpoolu, kde ho na stanici Exchange stretol Andy McGuigan, ktorý ho doprevádzal na Anfield. Paisley podpísal zmluvu a to bol začiatok jeho pôsobenia v Liverpoole, ktoré trvalo až pol storočia. Jeho podpisový bonus činil 25 libier a jeho mzda bola 8 libier týždenne v sezóne a 6 libier týždenne počas leta.[11]
Paisley odohral na začiatku sezóny 1939/40 dva zápasy za rezervný tím, ale po vyhlásení vojny boli všetky súťaže zrušené. Paisley sa zoznámil s Mattom Busbym, ktorý bol vtedy kapitánom Liverpoolu a bol vďačný za rady a povzbudenie, ktoré mu Busby dal. Paisley povedal, že Busby bol „muž, ku ktorému by ste mali vzhliadať a rešpektovať ho“.[11]
8. septembra1939 britská vláda odporučila anglickej futbalovej asociácii (FA), že kluby môžu organizovať priateľské zápasy mimo evakuačných oblastí. Liverpool sa teda mohol týchto zápasov zúčastniť, ale bol značne obmedzovaný nedostupnosťou hráčov, ktorí boli počas vojny v službe. 16. septembra sa odohral prvý vojnový priateľský zápas Liverpoolu na štadióne Sealand Road proti Chester City. Paisley sa v rokoch 1939 až 1941 zúčastnil na 34 z týchto zápasov, pričom strelil desať gólov.[11]
Druhá svetová vojna
Paisley mal dvadsať, keď sa začala druhá svetová vojna a v októbri bol povolaný do armády, ktorá ho pridelila ku kráľovskému delostrelectvu, v ktorom bol strelcom 73. stredného pluku.
John Keith spomína, že Paisleyho futbalové schopnosti ho zachránili pred vyslaním na ďaleký východ, čo by nevyhnutne viedlo k tomu, že by sa stal japonským vojnovým zajatcom. Bol kapitánom 73. pluku a keď jeho jednotka mala byť vyslaná, jeho veliaci dôstojník ho presunul do inej jednotky, aby mohol zostať v Británii. Jeho starú jednotku následne prepadli Japonci.
Hráčska kariéra
Počas svojej profesionálnej hráčskej kariéry hral Paisley iba za Liverpool. V sezóne 1945/1946 sa English Football League rozhodla, že najvyššia liga sa neobnoví, keďže vojna sa skončila len nedávno, veľa hráčov bolo stále v silách armády a bolo stále veľmi ťažké zabezpečiť cestovanie na zápasy. Namiesto toho sa na geografickom základe zorganizovala severná a južná divízia, aby sa obmedzilo cestovanie na minimum a aby klubom bolo umožnené spamätať sa z následkov vojny. FA Cup sa odohral, ale všetky nerozhodné výsledky až do štvrťfinálovej fázy sa hrali na dva zápasy, aby sa zvýšil počet zmysluplných zápasov v sezóne.
Paisley za klub oficiálne debutoval 5. januára1946 v prvom povojnovom súťažnom zápase Liverpoolu, ktorým bol zápas 3. kola FA Cupu, prvý zápas vonku na štadióne Sealand Road proti Chester City FC. Liverpool zápas vyhral 2:0. Paisleyho debut v lige nastal 7. septembra1946 proti Chelsea na Anfielde. Liverpool zápas vyhral 7:4. Svoj prvý gól strelil 1. mája1948 v ligovom zápase na Anfielde proti Wolverhamptonu Wanderers. Paisleyho zásah v 22. minúte spolu s gólom Jacka Balmera z 80. minúty stačili na to, aby Reds zápas vyhrali 2:1.
V prvej úplnej sezóne po skončení vojny v sezóne 1946-47, pomohol Paisley Liverpoolu k zisku prvého ligového titulu po 24 rokoch, pričom v 42-zápasovej sezóne odohral 34 zápasov. Paisley ostal stálicou klubu až do jeho odchodu do hráčskeho dôchodku v roku 1954.
Trénerská kariéra
Asistent Liverpoolu
Po jeho odchode do dôchodku v roku 1954 sa Paisley pripojil k Liverpoolu ako fyzioterapeut-samouk a hovorilo sa o ňom, že dokáže diagnostikovať zranenie hráča len tým, že sa na neho pozrie.[12] Neskôr sa stal trénerom rezervného tímu a po príchode Billa Shanklyho do klubu v roku 1959 sa stal trénerom prvého tímu. Príchod Shanklyho zmenil históriu klubu. Počas prvého dňa vo vedení sa Shankly stretol s trénerským tímom, ktorý tvorili Paisley, Reuben Bennett a Joe Fagan, a povedal im, že ostanú trénermi klubu pretože si so sebou neprinesie svoj vlastný trénersky štáb. Shankly poukázal na to, že on rozhodne o tréningovej stratégii a všetci tréneri s ním musia spolupracovať s absolútnou lojalitou k nemu a ku klubu. Počas obdobia trénera Phila Taylora bol tréning tradičný vysokou mierou fyzického zaťaženia a behu po betónových cestách. Shankly trval na tréningoch, ktoré boli „založené na rýchlosti a používaní lopty“. Taktiež boli do tréningového systému zavedené zápasy 5 na 5. Paisley vždy rád trénoval s loptou a rovnako ako Fagan a Bennett bol nadšený z implementácie Shanklyho metód. Faganovi sa pripisuje premena skladovacieho priestoru na Anfielde na „spoločenskú miestnosť“ pre trénerov a stala sa z nej dnes už legendárna Boot Room. V tejto miestnosti sa organizovali každodenné stretnutia, na ktorých sa diskutovalo o stratégii, taktike, tréningu a hráčoch.
Tréningová stratégia bola kľúčom k úspechu Liverpoolu v 60. rokoch a neskôr. Išlo o viac ako o využívanie lopty a hranie zápasov 5 na 5. Shankly, ovplyvnený Paisleym, Faganom a Bennettom, zdôraznil, že je dôležité umožniť hráčom sa po tréningu schladiť predtým ako sa pôjdu osprchovať. Paisley ako vyštudovaný fyzioterapeut tvrdil, že po náročnom výkone sa človek potrebuje ochladiť asi ešte štyridsať minút, pretože ak ešte spotený vojde do vane alebo do sprchy, jeho póry zostanú otvorené a bude náchylnejší na prechladenie a na svalové zranenie. Shankly tvrdil, že zavedenie ochladzovania hráčov po tréningu malo za následok len veľmi malý počet zranení počas mnohých sezón. Napríklad v sezóne 1965/1966, keď Liverpool vyhral ligový titul a dostal sa do finále Pohára víťazov pohárov, nasadil v celej sezóne iba štrnásť hráčov.
Paisley bol nenáročný charakter a rád hral druhé husle, ale jeho vplyv na klub bol nenahraditeľným, pretože síce bol Shankly veľkou motivačnou silou Liverpoolu, bol to práve Paisley, kto bol taktikom“.
Pod vedením Shanklyho s Paisleym ako jeho asistentom vyhral Liverpool počas pätnástich sezón tri ligové tituly, dva FA Cupy a jeden pohár UEFA.
Tréner Liverpoolu
Paisleyho brańa bola postavená pri jednom z vchodov na Anfield. Vyobrazuje rekordné tri európske poháre, ktoré vyhral počas svojho pôsobenia vo funkcii trénera klubu, erb jeho rodiska v Hetton-le-Hole a erb Liverpoolu FC
Po víťazstve Liverpoolu vo finále FA Cupu v roku 1974 Shankly nečakane oznámil svoj odchod do dôchodku. Riaditelia Liverpoolu vymenovali Paisleyho ako jeho náhradu v nádeji na zachovanie kontinuity.[13] Hoci sa Paisley spočiatku zdráhal prevziať túto úlohu, stal sa nepochybne jedným z najlepších trénerov v histórií a okrem svojej prvej sezóny vyhral aspoň jednu veľkú trofej v každom z deviatich sezón ako tréner klubu.
„
S charakteristickou skromnosťou sa Paisley zdráhal prevziať opraty a naliehal na Shanklyho aby zmenil svoj názor a pokračoval ako tréner klubu. Shankly ale trval na svojom a Paisley pokorne oznámil, že urobí, čo bude v jeho silách. O deväť rokov neskôr Paisley odišiel do dôchodku ako najúspešnejší tréner v histórii anglického futbalu. The Reds doviedol k zisku šiestich ligových titulov, trom Európskym pohárom, Poháru UEFA a trom ligovým pohárom.
Fanúšikovia Liverpoolu s transparentom zobrazujúcim Paisleyho
Po tom ako klub skončil v sezóne 1974/75 na druhom mieste sa Liverpoolu podarilo v nasledujúcej sezóne získať ligový titul a Pohár UEFA. Toto obdobie znamenalo začiatok dominancie Liverpoolu v anglickom a európskom futbale, pretože Liverpool počas tohto obdobia vyhral šesťkrát titul v anglickej lige a k tomu vyhral tri Ligové poháre, jeden Pohár UEFA, jeden Superpohár UEFA, šesť Charity Shield a najvýraznejším úspechom bol zisk troch Európskych pohárov.[12] Okrem piateho miesta v roku 1981 Liverpool nikdy neskončil v lige nižšie ako na druhom mieste s Paisleym ako trénerom. V rokoch 1978 až 1981 odohral Paisleyho tím na Anfielde 63 ligových zápasov bez prehry, čo bol do tej doby klubový rekord, kým ho v novembri 2020 zlomili Liverpoolčania Jürgena Kloppa.[14]
Paisley počas svojho obdobia získal dvadsať trofejí a dodnes zostáva najúspešnejším trénerom v histórii klubu a najúspešnejším anglickým trénerom všetkých čias.
Socha Paisleyho nesúca zraneného kapitána Liverpoolu Emlyna Hughesa.
Paisley bol dlhý čas jediným trénerom, ktorý získal tri európske poháry až kým ho nedorovnali Carlo Ancelotti a Zinedine Zidane v rokoch 2014 a 2018. Získal tiež bezprecedentných šesť ocenení Tréner roka.
V januári 2020 bola pred Anfieldom odhalená socha, ktorá zobrazuje scénu z roku 1968, keď Paisley na chrbte odnášal z ihriska zraneného budúceho kapitána Liverpoolu Emlyna Hughesa. Na podstavci je citát od Paisleyho: „Tento klub bol môj život. Ak by ma o to požiadali, išiel by som von a pozametal ulicu a bol by som hrdý, že to robím pre Liverpool FC.“ [15] Paisley sa objavuje aj v populárnom liverpoolskom choráli „Allez, Allez, Allez“, ktorý priaznivci Liverpoolu často spievajú, najmä počas európskych zápasov.[16]
Odchod z Liverpoolu
Paisley odišiel do dôchodku ako tréner Liverpoolu po skončení sezóny 1982/83, pričom v klube strávil 44 rokov v rôznych funkciách. Nahradil ho Joe Fagan, ktorý Liverpoolu vyhral štvrtý Európsky pohár. Paisley neskôr ešte neformálne pracoval ako konzultant a poradca Kennyho Dalglisha.
