PROFILBARU.COM

	Beata Laska
Rod. meno	Kościelecka
Iné mená	Ostrogska
Narodenie	1515
Úmrtie	1576; Košice, Uhorsko
Národnosť	poľská
Známa vďaka	Prvá známa žena, ktorá navštívila horské prostredie Vysokých Tatier
	Biografický portál

Beata Laska – Kościelecka (* 1515 – † 1576, Košice) bola prvou známou ženou, ktorá navštívila vysokohorské prostredie Vysokých Tatier.

Zo života

Pravdepodobne bola dcérou Kataríny Telničanky a Andreja Kościeleckého, kráľovského pokladníka. Katarína Telničanka sa vydala za Andreja Kościeleckého v roku 1515. Niekoľko týždňov po jeho smrti sa narodila Beata.

Tradovalo sa, že bola nemanželským dieťaťom poľského kráľa Žigmunda I. Starého (* 1. január 1467 – † 1. apríl 1548), a jeho najmilšej dvornej dámy Kataríny Telničanky, ktorá pochádzala z Moravy. Beata bola vychovaná na kráľovskom dvore, kde sa spoznala so svojim prvým mužom kniežaťom Iľjom Ostrogotským. Po jeho smrti zdedila veľké majetky. Z manželstva mala dcéru Alžbetu, nazývanú Halška (1539 – ?). Dlhé roky sa súdila o majetok so svojim zaťom Lukášom Gorkom. Počas sporu hľadala protektora, ktorý jej mal pomôcť. Nevedno ako už ako päťdesiatročná sa zoznámila s ani nie 30 ročným bohatým šľachticom Albertom Laskym. Sobáš bol v roku 1564 na Beátinom majetku v Ostrogu. Do Kežmarku prišla 21. mája 1565.

Albert Lasky

Otcom Alberta bol Hieronym Lasky (1496 – 1541), ktorý pochádzal z bohatej šľachtickej rodiny. Meno odvodzoval od dedičného rodinného majetku Lask v oblasti Lodže v Poľsku. Hieronym študoval v Taliansku a bol v diplomatických službách v Bavorsku, Francúzsku, Anglicku, Dánsku i v Osmanskej ríši. Na druhej strane Vysokých Tatier Štefan a Imrich Zápoľskí postavili na území Kežmarku hrad. Mesto obkolesovali malé spišské mestečká zálohované poľskému kráľovi v roku 1412. Prvá zmienka o kežmarskom hrade je z roku 1463. Štefanov syn Ján Zápoľský sa po smrti uhorského panovníka Ľudovíta uchádzal o trón spolu s Ferdinandom Habsburským. Obaja sa dali korunovať. Uhorsko sa rozdelilo na dva tábory. Kežmarok sa postavil za Zápoľského a susedná Levoča za Ferdinanda Habsburského. Ján Zápoľský v roku 1527 daroval za odmenu hrad svojmu prívržencovi Fratiškovi Battyánymu. Keď sa Zápoľskému prestalo v boji proti Habsburgovi dariť, Battyány prestúpil na stranu Habsburga. Zápoľský odišiel do poľského Tarnova, kde sa zoznámil s poľským šľachticom Hieronymom Laskym. Ten vstúpil do Zápoľského služieb. Keď sa Zápoľský dozvedel o Battyányho nevere odňal mu kežmarský hrad a 30. septembra 1528 ho daroval Hieronymovi Laskemu. Dostal aj titul spišského župana. Po jeho smrti (zomrel v roku 1541 v tureckom väzení) sa stal dedičom hradu jeho jedenásťročný syn Albert (1536 – 1605). Albert Lasky peniaze, ktoré zdedil, rozmarne pomíňal. Zálohoval niekoľko obcí a s nimi aj hrad Dunajec (Nedecu). Keď dlhy narastali zálohoval Mengusovce a Malý Slavkov. V roku 1571 dal do zálohy kežmarský hrad aj s mestom Jánovi Rueberovi z Picendorfu, kapitánovi Horného Uhorska. Aj Rueber sa zadlžil a hrad, ktorý v roku 1575 vyhorel, za 12 tisíc zlatých založil v roku 1577 Stanislavovi Thurzovi z Betlanoviec. Rueber dlh vyplatil, ale opäť bol v núdzi. V roku 1579 si požičal 42 tisíc zlatých od bohatého trnavského obchodníka Šebastiána Thökölyho. Do zálohu mu dal hrad i Kežmarok a ďalšie majetky. Všetko sa uskutočnilo bez vedomia Alberta Laskeho. Lasky v roku 1583 sa zdržiaval na hrade. Keďže potreboval peniaze pozval alchymistov, aby zlato vyrobili. Neboli úspešní.

Beata Laska v Tatrách

Laskému nepomohli ani tri manželstvá s bohatými ženami, medzi ktorými bola aj Beata. Jeho nová žena bola Vysokými Tatrami nadšená. Vybrala sa do nich sama v spoločnosti kežmarských mešťanov, pravdepodobne pedagógov kežmarskej školy, ktorí často so študentmi navštevovali najmä okolie Doliny Zeleného plesa. V dobovej kežmarskej daňovej knihe je zmienka o tom, že pani Laska našla zaľúbenie v tomto kraji a na Turíce roku Pána 1565 (10. a 11. júna) sprevádzaná mnohými mešťanmi odcestovala do hôr. Nie je známe, kde boli na výlete. Súveký kežmarský register Liber Censuum et aliarum Diarum v rubrike o vojnových škodách a prírodných katastrofách spomína ako smer výletu Snežné hory, v origináli Schneegebirg. V tom čase sa jej konanie považovalo za nemravné. Albert, jej manžel, už dávnejšie rozmýšľal o tom ako získať majetok jeho o 20 rokov staršej manželky. Jej výlet mu prišiel vhod. Pod zámienkou nemravného konania ju uväznil na hrade. O šesť rokov neskôr ju vyslobodil nový majiteľ hradu Rueber. Podľa poľských historikov ju mal prepustiť v roku 1576 jej manžel a povoliť jej odísť do Košíc. Podľa slovenských historikov je to menej pravdepodobné. Po mnohých sporoch medzi šľachticmi, a potom ako zomrel Rueber Lasky, po rozhodnutí panovníka stratil nárok na hrad, ktorý pripadol rodine Šebastiána Thökölyho. Beata Laska zomrela v Košiciach.^[1]

Poľskí historici tvrdia, že na výlete boli obaja manželia spolu. Witold Henryk Paryski to dokladá v Tygodniku Podhaĺanskom z 10. mája 1992 citáciou z inej kroniky „Connottatio Chronologica Civ. Kesmark ab Anno 1521 – 1618“ v kežmarskom mestskom archíve: „Anno 1565-to lst Herr Lasky mit seiner Gemahlin nach Kesmark kommen und dann mit ihr auf das Carpatische Gebürg gefahren“ ( roku 1565 pricestoval pán Lasky so svojou manželkou do Kežmarku a spotom s ňou vycestoval na Karpatské hory). Albertov otec Hieronym a neskoršie aj jeho syn boli majiteľmi dolín Bieleho potoka a Zeleného plesa a možno predpokladať, že patril medzi tých, ktorí tieto časti Tatier poznali aj z autopsie. Nemožno teda predpokladať, že Beatu manžel strestal za jej účasť na túre, ale na jej izoláciu mal iné dôvody. Už keď sa neponáhľal s jej sťahovaním do Kežmarku možno predpokladať, že si ju nebral z lásky ale kvôli majetku. Jeho podstatnú časť prehajdákal. Svoji manželku, zlomenú väznením, primäl, aby sa v jeho prospech zriekla rozsiahlych pozemkov a niekoľkých zámkov Kościeleských a Ostrogotských v Poľsku a na Ukrajine. Napokon dal do zálohy aj Kežmarský hrad.^[2]

Referencie

↑ BARÁTHOVÁ, Nora, a autori Zborník z odbornej konferencie Poľská rodina Lasky a Kežmarok. 1. vyd. [s.l.] : [s.n.], 12012. ISBN 978-8089426-19-5. S. 155. (po slovensky a po poľsky)
↑ BOHUŠ, Ivan. Prvá známa túra. Tatry, roč. XXXIII, čís. 3, s. 28.