Andrej Chazár[1] (staršie: Andrej Cházár[2]; po maďarsky: Cházár András; * 2. júl 1745, Jovice – † 1. február 1816, Rožňava) bol priekopník liečebnej pedagogiky, zakladateľ prvej školy pre sluchovo postihnutých v Uhorsku, advokát.
Život
Narodil sa 2. júla 1745 v Joviciach v schudobnenej šľachtickej rodine. Rožňava je od Jovíc vzdialená 4 kilometre a rozprestiera sa na úpätí severnej časti Silickej planiny v rodine Andreja Chazára a jeho manželky Kataríny, rodenej Zebikovej. Andrej Chazár bol ešte malým dieťaťom, keď im vyhorel dom, a tak sa musel od svojich trinástich rokov starať o seba sám. Štúdiá si hradil z tých peňazí, ktoré získal z vyučovania iných detí. Študoval v Brezne, Dobšinej, Kežmarku a štúdiá ukončil v Bratislave.
Od roku 1766 pracoval v známych advokátskych kanceláriách ako právny praktikant. V roku 1773 si v Rožňave otvoril kanceláriu a rýchlo sa z neho stál vyhľadávaný advokát. V podstate neprehral žiadny súdny spor. Napísal aj viacero prác z oblastí práva. Keď cisár Jozef II. v roku 1784 vydal nariadenie, podľa ktorého sa muselo pojednávať na súde v nemčine, na protest proti tomuto nariadeniu sa vzdal svojej advokátskej praxe, hoci vynikajúco ovládal nemčinu aj latinčinu, a začal sa venovať hospodárstvu a regionálnej politike.
V Joviciach pod horami si postavil letný byt, rodinnú hrobku, rybník a park. Dedinčania to volali Gruľahrad, pretože on v Joviciach a v Gemeri začal pestovať grule (zemiaky). V Nyírjesi, ktorý sa nachádza medzi Krásnou Hôrkou a Rožňavou pri hlavnej ceste, postavil dom a krčmu.
Ako úspešný človek mal veľa nepriateľov. Najväčší z nich bol Anton Andráši, rožňavský biskup, ktorý najskôr napadol jeho šľachtický pôvod a neskôr chcel od neho vysúdiť nyírjesskú krčmu. Aj v rodinnom živote ho zasiahli viaceré údery a práve pre tieto okolnosti sa stal citlivejší k utrpeniu iných. V roku 1790 pred Krajinským snemom predložil nadčasový list, ktorý písal v mene pospolitého vidieckeho ľudu. V ňom predložil také moderné požiadavky ako povinnú školskú dochádzku, zmeny vo všeobecnej zdravotnej starostlivosti a jej dostupnosti aj chudobným a rovnosť pred zákonom pre každého.
Smútiac po smrti svojej tretej manželky odcestoval do Viedne, kde ho priatelia vzali na návštevu do ústavu pre hluchonemé deti. Výsledky dosiahnuté v ich vyučovaní v ňom zanechali veľký dojem a od tohto okamihu s veľkým zanietením pracoval na tom, aby aj v Rožňave vznikol podobný ústav. Ako prvé zariadil na viedenskom dvore vydanie kráľovského nariadenia, v ktorom boli zahrnuté všetky jeho odporúčania. V nariadení však stálo, že ústav nebude zriadený v Rožňave, ale v biskupskom paláci vo Vacove. Požiadal preto o pomoc vedenie Gemerskej župy a na vlastné náklady vytlačil 7 000 o prosebných listov. Tieto rozposlal po celej krajine a aj do zahraničia. Keď zhromaždil dostatočné finančné prostriedky, vypísal konkurz na učiteľov a poslal ich na ročné školenie do Viedne.
15. marca 1802 bol slávnostne otvorený Kráľovský národný ústav pre hluchonemých vo Vacove, ale na otvorenie ho nepozvali, dokonca ho ani nespomenuli v prvom písomnom zápise histórie ústavu. Napriek tomu dnes už ústav nesie jeho meno.
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
