Narodil sa ako druhorodený syn Ernesta I., vojvodu Sasko-Kobursko-Saalfeldského . Albertovou matkou bola manželka Ernesta I., Lujza Sasko-Gothajsko-Altenburská. Panstvo rodičov bolo miniatúrnym vojvodstvom miestneho významu, ktoré sa nachádzalo v strednej časti dnešného Nemecka a malo len asi 200 000 obyvateľov. Výhodnou sobášnou politikou bol ale rod spriaznený s najvýznamnejšími vládnucimi rodmi Európy. Albertov otec Ernest I. bol cez svoje sestry a bratov spriaznený s ruskoucárskou rodinou, s rodinou württemberského vojvodu a s anglickou kráľovskou rodinou. Jeho mladší brat Leopold sa stal dokonca belgickým kráľom.
Detstvo a mladosť
Manželstvo jeho rodičov nebolo príliš šťastné, pretože vojvoda Ernest I. mal veľa mileniek, čo jeho manželka samozrejme ťažko znášala. Aj ona si nakoniec našla milenca, komorníka Gottfrieda von Bülow, ale po odhalení tohto vzťahu musela rodinu opustiť a Ernest I. sa s ňou rozviedol. Odlúčenie od matky znášal vtedy ešte malý a veľmi citlivý chlapec pomerne ťažko. Po celé svoje nasledujúce detstvo trpel úzkostnými stavmi, často bezdôvodne plakal, mal ustavičné bolestižalúdka a migrény. Otec sa svojim deťom nevenoval. Albert bol vo veku piatich rokov spoločne so svojím starším bratom zverený do starostlivosti teológa a filozofa Christiana Florschütza, ktorý sa o nich veľmi vzorne staral ďalších pätnásť rokov. Predovšetkým u nadaného a snaživého Alberta sa snažil citlivo rozvíjať jeho záujmy. Albert bol športovo nadaný, mimoriadne muzikálny, veľmi inteligentný, s logickým myslením. Jeho povaha však bola komplikovaná - bol tichý, úzkostný, nepríliš vytrvalý a hypochondrický. Zo všetkého najradšej sa venoval komponovaniu hudby a peším výletom do prírody, ktorú miloval.
Plány strýka Leopolda
Najbližšie mal k svojmu strýkovi Leopoldovi, ktorý bol od roku 1831belgickým kráľom. Leopold ho mal tiež veľmi rád a rozhodol sa urobiť pre svojho synovca, druhorodeného syna z malého vojvodstva, čo len bude možné. A svoj zámer naplnil bezo zvyšku. V roku 1836 sa Leopold dohovoril so svojou sestrou Viktóriou, vojvodkyňou z Kentu, na tom aby spoločne pozvali do Londýna svojho brata, vojvodu Ernesta I., aj s jeho dvoma synmi. Mladý Albert tak mal 18. mája 1836 prvýkrát možnosť osobne sa stretnúť so svojou sesternicou a budúcou manželkou princeznou Viktóriou z Kentu. Albert aj Viktória boli rovnako starí, bolo im vtedy obom šestnásť rokov. Viktória bola svojím bratrancom očarená a keď po mesiaci pobytu odchádzal, zapísala si do denníka, že "horko plakala". Albert však jej city nezdieľal a svoju sesternicu považoval za povrchné a príliš hlučné dievča. Strýko Leopold však vo svojom úsilí nepoľavil a Viktórii sa priamo zveril so svojím plánom na jej sobáš s Albertom. Albert sa o tomto nápade dozvedel až o celé dva roky neskôr.
Štúdiá
Po odchode z Londýna strávil rok u strýka v Bruseli a potom odišiel študovať právo do Bonnu. Bol výborným a usilovným študentom, pokračoval aj v komponovaní hudby, ako turista precestoval v čase štúdií Švajčiarsko a Taliansko. Pre neviazaný študentský život ale pochopenie nemal. Bol stále rovnako plachý a nevyhľadával spoločnosť priateľov ani žien. V roku 1838 sa vrátil do Bruselu a práve vtedy ho strýko zasvätil do svojich plánov na dohodnutý sobáš s Viktóriou, ktorá v tej dobe bola sotva pár mesiacov novou kráľovnou Veľkej Británie. Albert sám týmto nápadom príliš nadšený nebol, ale podvolil sa na prianie svojho milovaného strýka. Z Londýna však prišla rýchla a nečakaná odpoveď, v ktorej kráľovná Viktória odkázala svojim príbuzným, že sa ešte nemieni vydávať. Leopold sa nevzdával a znova naliehal na svoju neter, ktorá nakoniec súhlasila a v roku 1839 pozvala Alberta znovu do Londýna. Ten príliš nadšený nebol, pretože sa dopočul, že sesternica je teraz tvrdohlavá, panovačná, nemá vôbec rada prírodu a je každý deň hore dlho do noci. Nepochybne sa tiež cítil dotknutý dlhým čakaním na pozvanie. Druhýkrát v živote sa Albert a Viktória osobne stretli 10. októbra 1839. Viktória bola opäť očarená svojím bratrancom a jeho krásou. Už po dvoch dňoch si zapísala do svojho denníka, že je do neho zamilovaná. Od toho okamihu sa od neho nepohla, všade ho sprevádzala a 13. októbra 1839 oznámila premiérovi, že sa chce vydať.
Sobáš
15. októbra 1839 si kráľovná Viktória pozvala Alberta na osobné rokovania a zverila sa mu so svojimi citmi. On sám bol nadšený a tiež vyznal Viktórii lásku. V kútiku duše mal ale isté pochybnosti, ako to vyplývalo z jeho listov. Mal strach, či je vôbec hoden toho, byť manželom britskej kráľovnej a nebolo mu príliš príjemné, že mal opustiť svoje rodné vojvodstvo a usadiť sa v Anglicku, ku ktorému nemal žiadny vzťah a kde sa necítil dobre. 14. novembra1839 odišiel domov, ale denne si s Viktóriou písali milostné listy. Po jeho odchode z Veľkej Británie sa v krajine zdvihol odpor proti budúcemu partnerovi mladej panovníčky, pretože verejnosť považovala Alberta za bezvýznamného a nemajetného cudzinca. Viktória bola zhrozená nenávistnými útokmi proti svojmu snúbencovi, a tak Albertovi nariadila, že si so sebou do Anglicka nesmie priviezť žiadne svoje nemecké služobníctvo. Došlo k prvej partnerskej roztržke, ale nakoniec sa Albert svojej budúcej manželke podvolil. Ich sobáš bol uzavretý 10. februára1840 v malej kaplnke Svätojakubského paláca.
Manželstvo s kráľovnou
Svadba kráľovnej Viktórie a princa Alberta 10. februára 1840
Prvé dni po sobáši si novomanželia patrične užívali. Usporiadali plesy, chodili do opery. Albert ale trpel každý večer silnou únavou a všetky tieto spoločenské udalosti čoskoro zvečera opúšťal. Zato svoju manželku naučil vstávať už o ôsmej ráno a hneď po raňajkách vyrážali obaja každý deň na dlhú prechádzku, čo Viktória dovtedy nepoznala. Večery novomanželia trávili v divadle alebo v spoločnosti. Na týchto večierkoch sa Albert necítil dobre. Väčšina anglickej aristokracie viedla bezstarostný a zábavný život, vyplnený poľovačkami, kartovými hrami, jazdou na koni a nekonečnými debatami o nedôležitých veciach, čo vzdelaného Alberta nezaujímalo. Vo vyšších kruhoch bol považovaný za človeka povýšeného, arogantného a nudného. Stále viac sa vyhýbal spoločnosti a uchyľoval sa do svojej pracovne, kde sa venoval štúdiu a čítaniu. Jeho povesť u obyvateľov krajiny sa na krátku dobu vylepšila potom, čo bol na kráľovský pár spáchaný 10. júna1840atentát, ktorý obaja prežili bez zranenia. Ďalšie sympatie získal kráľovský pár 21. novembra 1840, keď sa im narodilo prvé dieťa - princezná Viktória, jeho najmilovanejší potomok. V ďalších rokoch sa v manželstve narodilo ešte osem detí. Po Viktórii prišiel v roku 1841 na svet Albert Edward (neskorší kráľ Eduard VII. ), Alice (1843), Alfréd (1844), Helena (1846), Louisa (1848), Artúr (1850), Leopold (1853) a Beatrice (1857). Rodinný život sa stával s každým ďalším rokom, a tiež s každým ďalším tehotenstvomstále pokojnejším. Kráľovná Viktória viedla domáckejší život a prestala tráviť noci zábavou a spoločenskými večierkami. Nakoniec sa dokonca podieľala aj na jeho kultivovanejších záujmoch a spoločne sa venovali čítaniu a zbieraniu umeleckých predmetov. Podarilo sa im tak zhromaždiť významnú zbierku starých maliarskych diel z obdobia renesancie. Na sklonku života sa Albert stal prezidentom Royal Society of Arts. Z nie príliš skvelej kráľovskej dychovej hudby vybudoval kvalitný Royal Philharmonic Orchestra a zasadil sa o to, že sa vo Veľkej Británii presadzovala vtedy moderná hudba - Carl Maria von Weber, Felix Mendelssohn-Bartholdy alebo Richard Wagner, rovnako ako menej známe diela od význačných klasikov ako bol Wolfgang Amadeus Mozart, Franz Schubert alebo Ludwig van Beethoven. Dni voľna trávila kráľovská rodina na ostrove Wight, kde zakúpili rozsiahle pozemky a nechali tu vybudovať priestrannú a vzdušnú vilu Osborne House. Ďalším obľúbeným miestom sa stal zámok Balmoral v Škótsku, kde podnikali s celou rodinou dlhé turistické vychádzky. Vďaka svojim častým pobytom na Balmorali bol kráľovský pár vo Škótsku veľmi obľúbený a boli to zároveň prví anglickí panovníci, ktorí túto časť kráľovstva pravidelne navštevovali. O výchovu svojich milovaných detí sa osobne staral a každý večer ich uspával a každé ráno budil. Hoci sa v kráľovskej rodine hovorilo prevažne nemecky a napríklad Vianoce sa tu slávili podľa nemeckého zvyku, nevládla tu tvrdá výchova nemeckého typu. Albert bol milujúcim otcom, s deťmi sa hral, športoval s nimi a mal k nim veľmi priateľský vzťah. Prísnejší bol len na korunného princa Alberta Edwarda. Pokojná idylka bola občas narušená záchvatom hnevu, ktorému sa temperamentná Viktória čas od času neubránila, a po ktorom sa vždy manželovi veľmi ospravedlňovala.
Manžel kráľovnej
Edwin Landseer : Windsorský zámok v modernej dobe (obraz z počiatku 40. rokov ukazuje Viktóriu, Alberta a ich dcéru)
Ako manžel kráľovnej nemal Albert takmer žiadne politické právomoci a jeho manželka mu to niekedy dávala až nepríjemne najavo. Často tiež tvrdo uplatňovala svoje panovnícke práva a určovala svojmu manželovi, čo má a nemá robiť. Neraz mu tak napríklad priamo rozkázala, kedy sa má vrátiť z honu. Jeho osobná mocenská pozícia sa mierne zlepšila po narodení následníka trónu Alberta Edwarda v roku 1841. Vtedy bol prizvaný do korunnej rady a postupom času sa stal osobným tajomníkom a radcom svojej ženy. Manželia tak zdieľali spoločnú pracovňu, v ktorej mali písacie stoly vedľa seba. V časoch tehotenstva a pôrodov Albert svoju ženu zastupoval a mal jej plnú dôveru. Veľký záujem prejavoval o zlé životné a pracovné podmienky, v ktorých boli nútení žiť vtedajší robotníci z tovární a stal sa prezidentom Spoločnosti pre zlepšenie situácie robotníckej triedy. Podporoval výstavbu lacných robotníckych sídlisk, ktorá poskytovala dôstojné a hygienické bývanie pre tých najchudobnejších. Jeho sympatie s robotníkmi však vzbudzovali u časti obyvateľov krajiny odpor a odmietnutie. Okrem sociálnych problémov sa snažil riešiť aj množstvo iných otázok z oblasti politiky či kultúry, jazdil po kráľovstve so svojou ženou a pokúšal sa osobne pomôcť, kde to len šlo. Vo svojich tridsiatich rokoch bol vďaka svojmu hektickému životnému tempu značne vyčerpaný, trpel nespavosťou a depresiami.
Posledné roky života
John Jabez Edwin Mayall : Viktória s Albertom, ručne kolorovaná albumínová tlač, fotografická vizitka, 10 × 7 cm, marec 1861
V čase, keď hrozilo vypuknutie krymskej vojny (1853 - 1856), sa Albert prejavil ako pacifista a odporca vojen, za čo sa stal terčom útokov zo strany tlače. Medzi ľuďmi sa dokonca šírili povesti o tom, že má byť zatknutý pre vlastizradu. Nič také sa nestalo, ale trest napriek tomu prišiel, lebo bol vylúčený z ministerskej rady a stratil všetok priamy vplyv na politickú situáciu. Zrejme ako útecha mu bol ale udelený titulPrinc manžel, o čo kráľovná Viktória už dlho usilovala. Ďalšia kríza v živote princa Alberta prišla vo chvíli, keď sa jeho najmilovanejšia dcéra Viktória mala vydať za Fridricha Pruského, synovca pruského kráľa Fridricha Viliama IV. Obaja rodičia boli týmto sobášom nadšení, rovnako ako obaja snúbenci, ale tlač podporovaná verejnosťou prejavila nesúhlas a ostro sa postavila proti vydaniu princeznej do vtedy ešte nie príliš významného Pruska. Vlna odporu sa zdvihla aj v rodnej krajine ženícha a diplomati mali plno práce s upokojením situácie. V nemeckom Prusku bola anglická princezná považovaná za cudzinku, a to aj napriek tomu, že obaja jej rodičia, teda princ Albert aj kráľovná Viktória, pochádzali z nemeckých rodov. Svadba Fridricha Pruského a princeznej Viktórie sa uskutočnila 25. januára 1858. Krátko predtým sa 14. apríla 1857 narodila ich najmladšia dcéra princezná Beatrice. Veľké starosti robil v tej dobe Albertovi osud ich ďalšieho dieťaťa, vtedy už dospievajúceho následníka trónu, princa Edwarda. Ten sa príliš nevenoval štúdiu a oveľa viac ho zaujímala móda, krásne ženy a veselá spoločnosť.
V roku 1860 sa naposledy cítil dobre, keď došlo v Coburgu k stretnutiu celej rodiny. Za bratom Arnoštom prišiel on sám s manželkou, kráľovnou Viktóriou, a dvoma deťmi a stretol sa tu aj so svojou dcérou Viktóriou a jej manželom Fridrichom. Pri lúčení sa svojmu bratovi zdôveril s tým, že sa asi vidia naposledy. Po návrate do Anglicka sa jeho zdravotný stav skutočne prudko zhoršil. V roku 1861 sa v tlači objavila správa o tom, že následník trónu, princ Edward, má milostný pomer s mladou herečkou. Albert odišiel za synom do Cambridge a v súkromí sa s ním stretol. Do Londýna sa vrátil s horúčkou a úplne vyčerpaný. 12. decembra 1861 upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral. Zomrel 14. decembra 1861. Vtedajšia diagnóza znela týfus, avšak súčasní autori poukazujú na to, že Albert bol dlhodobo chorý a pravdepodobne trpel Crohnovou chorobou, chronickým zlyhaním obličiek alebo rakovinou žalúdka. Kráľovná Viktória trúchlila pre svojho zosnulého manžela až do konca svojho života a nikdy sa z jeho smrti úplne nespamätala. Prežila svojho manžela o štyridsať rokov.
Kráľovský pár na fotografiách
Angličan John Jabez Edwin Mayall v roku 1860 vydal prvú carte de visite kráľovnej Viktórie[1], k čomu využíval techniky ručne kolorovanej albumínovej tlače. V marci 1861 bol poverený, aby vydal dvojportrét kráľovského páru. Albert však niekoľko mesiacov potom zomrel a táto udalosť vyvolala dopyt verejnosti po portrétoch kráľovskej rodiny na fotografických vizitkách. Nákupom týchto snímok verejnosť demonštrovala svoje sympatie a podieľala sa na verejnom smútku. V tej dobe bolo módne zberateľstvo fotografií a ich ukladanie do albumov. Kráľovná Viktória zdieľala so svojím manželom nadšenie pre fotografovanie a vlastnili viac ako 100 albumov, v ktorých zbierali portréty z každej zahraničnej cesty.
Referencie
↑Queen Victoria: First Media Monarch. [s.l.] : [s.n.], 2003. ISBN 0-19-925392-7.
Literatúra
Muži ve stínu autor: Thea Leitnerová, nakladateľstvo Brána 1997
