Narodil sa 19. marca1906 v Solingene v Nemecku. Študoval v Rakúsku inžinierstvo, ale nedokončil štúdium. Neskôr, od roku 1930 pracoval v Nemecku ako obchodník. V roku 1932 sa znova vrátil do Rakúska, kde vstúpil do rakúskej nacistickej strany, a neskôr do rakúskej odnože SS. V roku 1933 sa vrátil do Nemecka a nastúpil do nemeckej SS, kde dosiahol ku koncu kariéry hodnosť Obersturmbannführer.
Od januára do októbra 1934 slúžil v koncentračnom tábore v Dachau. Neskôr bol povolaný do ústredného úradu Sicherheitsdienst v Berlíne, ujal sa židovskej problematiky ako vedúci Abteilung Juden - židovského oddelenia. Zaoberal sa problematikou židovskej emigrácie do Palestíny, ktorú navštívil v roku 1937.[3] Po vstupe nemeckých vojsk do Viedne, v marci 1938 tam bol poslaný, aby dohliadal na zatýkanie a likvidáciu Židov.
Z výpovedí D. Wislicenyho, A. Macha a ďalších, učinených po vojne pred národným súdom vyplýva, že 4. novembra1938 (dva dni po viedenskej arbitráži a deň po bratislavských protižidovských demonštráciách) Eichmann pricestoval na Slovensko, kde sa spoločne s Alexandom Machom podieľal na príprave nariadenia o tzv. postrku približne 7 500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku. Eichmann sa stretol s Jozefom Tisom, ktorý toto nariadenie 4. novembra podpísal. Následne sa deportácie začali, keďže však „postrkovaných“ Židov Maďarsko odmietlo prijať, títo ostali v internačných táboroch, respektíve na poli v daždi a snehu, na území nikoho.
Eichmann po 15. marci1939 presídlil do Prahy, kde sa spolupodieľal na holokausteŽidov v Čechách a na Morave. Počas druhej svetovej vojny bol prevelený na Reichssicherheitshauptamt (Ríšsky hlavný bezpečnostný úrad) na Úrad IV-A do oddelenia 4B, kde riešil spôsoby deportácie Židov. Po konferencii na tému konečného riešenia židovskej otázky 20. januára1942 vo Wannsee sa ujal dohľadu nad vykonávaním jej rozhodnutí ako poverenec Heinricha Himmlera. Jeho úlohou bolo transport Židov do miest ich fyzickej likvidácie vo vyhladzovacích táboroch v Poľsku. V marci 1944 bol poverený organizáciou deportácie židovského obyvateľstva Maďarska. Tieto transporty smerovali do vykynožovacích táborov v dnešnom Poľsku a mali za následok stovky tisíc nevinných obetí.
Po vojne nebola Eichmannova úloha v nacistickej vykynožovacej mašinérii celkom známa. Eichmann sa síce dostal do zajatia, ale pod falošnou identitou ho ako Otta Eckmanna spočiatku nikto nehľadal. Neskôr síce bol prezradený, ale zo zajatia v meste Cham utiekol. Získal doklady na meno Otto Heninger a niekoľko mesiacov sa skrýval na rôznych miestach. V Lüneburg Heath najprv pracoval v lesnom hospodárstve, neskôr si kúpil menší pozemok v Altensalzkothe, kde žil až do roku 1950.
Medzitým sa na Norimberskom procese objavili dôkazy o jeho zločinoch a podiele na organizácii nacistického vyvražďovania. Podal ich rad svedkov ako Rudolf Höß alebo Dieter Wisliceny.
V roku 1958 sa usadil v Argentíne. Po vypátraní ho izraelská rozviedka Mosad11. mája1960 uniesla a dopravila do Izraela, kde bol postavený pred súd. 15. decembra1961 ho súd odsúdil na trest smrti obesením. Rozsudok vykonali 1. júna1962 vo väzení Ramla (Izrael) pár minút po polnoci.
Lov na Adolfa Eichmanna
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Eichmann počas súdu v Izraeli.
Lov na nemeckého nacistu Adolfa Eichmanna sa stal v dejinách ľudstva tým najslávnejším lovom na bývalého vysoko postaveného nacistu, ktorý sa skončil úspešne.
Eichmann bol hlavný vykonávateľ nacistického plánu konečného riešenia, čo znamenalo, že organizoval transporty židovského obyvateľstva do táborov smrti najmä v okupovanom Poľsku, kde väčšina Židov zahynula v plynových komorách. Bol zodpovedný za smrť miliónov ľudí.
Po vojne bol dvakrát zajatý, no podarilo sa mu ujsť. Spočiatku pracoval ako drevorubač v Nemecku, neskôr s pomocou františkánskeho kláštora získal falošný pas a ušiel roku 1952 ako zamestnanec lodnej spoločnosti do Južnej Ameriky, konkrétne do Argentíny, kde sa usadil a niekoľko rokov žil pokojným nerušeným životom, dokonca udržiaval kontakty s bývalými nacistami. Na konci 50. rokov ho v Argentíne vypátrala izraelská tajná služba Mosad, ktorá plánovala jeho únos do Izraela[4]. Viacerí agenti Mosadu prileteli pod falošnými menami do Argentíny začiatkom mája 1960. Niekoľko dní Eichmanna hľadali a našli ho žiť na predmestí Buenos Aires. Ďalší čas strávili jeho pozorovaním, aby zistili, kam chodí, s kým sa stretáva a aké má denné zvyky.
Keď nadišiel ten správny čas, agenti Mosadu pod vedením Rafi Eitana večer 11. mája 1960 A. Eichmanna chytili a naložili do prenajatého auta. Potom ho odviezli do skrýše v jednom z tzv. bezpečných domov v Buenos Aires. Jeho prvé slová po zajatí boli: „Viem, že ste Izraelci, viem, že som v rukách Židov“. Tam Eichmanna držali niekoľko dní, pretože Mosad údajne vypátral aj Anjela Smrti z Osvienčimu, beštiálneho doktora Jozefa Mengeleho a Mosad chcel dostať aj jeho. Nakoniec sa však šéf Mosadu Iser Harel rozhodol, že Mengeleho nechajú tak, pretože spojiť tieto dva únosy by bolo až priveľmi riskantné.
Agenti Mosadu dali požiť Eichmannovi, ktorý bol stále v tajnej skrýši, nejaké ľahké drogy, aby ho mierne omámili. Potom sa agenti spolu s Eichmannom, ktorý bol pod vplyvom drog, prezliekli za leteckých stewardov a dostali sa na palubu izraelského lietadla, ktorým predtým prileteli do Argentíny vládni predstavitelia Izraela na oslavy nezávislosti juhoamerickej krajiny. Agenti museli byť veľmi opatrní, pretože ak by boli odhalení, určite by ich neminul trest smrti v Argentíne. Pred políciou na letisku preto použili výhovorku, že ich kamarát (Eichmann) sa iba trochu opil a aby ich pustili. Polícia ich pustila a oni sa bezpečne dostali na palubu.
Koncom mája 1960 pristálo v Izraeli lietadlo s Eichmannom na palube. Toho priamo na letisku zatkli izraelské úrady. Súd sa mohol začať. Kvôli Eichmannovi bola postavená dokonca nová súdna sieň a on bol počas procesu v klietke z nepriestrelného skla[5]. Čelil mnohým obvineniam, usvedčujúcim svedeckým výpovediam a množstvu dôkazov. Stále opakoval vetu: „Iba som plnil rozkazy!“. Ani to mu však nepomohlo a v roku 1962 bol najvyšším izraelským súdom odsúdený na trest smrti obesením. Ten bol vykonaný 1. júna1962. Jeho telesné pozostatky boli spopolnené, vyvezené ďaleko na more, kde boli rozprášené.
Referencie
↑The Nizkor Project: Remembering the Holocaust [online]. [Cit. 2013-01-27]. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
↑Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. 161
↑Warner, D.B., 2005, Eichmann, Karl Adolf (1906–1962). in Tucker, S.C. (Editor), World War II. A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, s. 412 - 413
↑PACNER, Karel. „Jsem přítel Židů,“ řekl Eichmann, který jich nechal vyvraždit miliony [online]. iDNES.cz, 2015-05-11, [cit. 2019-12-03]. Dostupné online.
↑WIRNITZER, Jan. Emoce projevil Eichmann jen kvůli barvě saka, vzpomíná izraelský žalobce [online]. iDNES.cz, 2016-05-07, [cit. 2019-12-03]. Dostupné online.
Literatúra
Hannah Arendt: Eichmann in Jerusalem. A Report on Banality of Evil (The Viking Press N.Y. 1963)
Isser Harel: Dům v Garibaldiho ulici. Dopadení Adolfa Eichmanna (Paseka Praha 2003)
Neal Bascomb: Lov na Eichmanna (MilaniuM, Dunajská Lužná 2010)
.jpg)
.svg){kind=small}
