Žulový pegmatit alebo granitový pegmatit je veľmi hrubozrnná svetlá vyvretá hornina, ktorá vznikla z žulovejmagmy. Vznikajú kryštalizáciou zvyškovej magmy obohatenej o plyny, ktoré spôsobujú vývoj hrubokryštalickej textúry s kryštálmi veľkými desiatky centimetrov.
Pegmatit je všeobecné pomenovanie vyvretých hornín s hrubokryštalickou textúrou, ktoré vznikajú kryštalizáciou zvyškovej magmy. Väčšina pegmatitvých telies má žulové zloženie, iba niektoré alkalické pegmatity sú viazané na nefelinický syenit[1].
Termín odvodil René Just Haüy v roku 1813[2] (resp. 1822[3]) z gréckeho slova pegma – rámec, sústava. Týmto termínom pôvodne označoval tzv. písmenkové granity.[4]
Zloženie
Pegmatity tvoria žily s obsahom veľkých kryštálov živca, kremeňa, sľúd a vzácnych drahokamov napríklad akvamarínu, smaragdu, zafíru, atď. Majú často zonálnu stavbu, pričom smerom dovnútra sa zvýrazňuje hrubozrnný charakter a často narastá pestrosť minerálneho zloženia. Vnútorné časti pegmatitovej zóny môžu prerážať smerom do starších vonkajších vrstiev. Jadro zonálnej stavby tvorí masívny kremeň. Strednú zónu tvoria veľké minerály živcov, najčastejšie mikroklín. Okrajová zóna, tzv. písmenková, tvorí ju hrubozrnný kremeň, živce, sľudy, turmalín a iné minerály. Hraničná pegmatitová zóna je tvorená aplitom horninou podobného zloženia, ale s rozdielnou textúrou. Táto vrstva obsahuje hlavne kremeň a albit, obvykle je hrubá iba niekoľko cm[5].
Vznik
Pegmatit s turmalínom (čierne ihličkovité minerály v jadre) žily.
Pegmatity môžu vznikať viacerými spôsobmi. Najčastejší spôsob vzniku súvisí s tuhnutím veľkých magmatických telies, pri ktorom dochádza k oddeleniu taveniny bohatšej na prchavé zložky[6]. Ich prítomnosť navyše zvyšuje mobilitu taveniny a umožňuje jej prenikať do do trhlín, kde tvorí výplň v podobe žíl[7]. Ak je systém, v ktorom pegmatit kryštalizuje uzavretý, vznikajú pegmatity čistej línie. Ak je otvorený, dochádza k výmenným reakciám s okolím, kedy môžu vznikať hybridné a desilicifikované pegmatity[8]. Pri kryštalizácii, ktorá nasleduje po injekcii taveniny do okolitého chladnejšieho horninového prostredia dochádza k jej podchladeniu. Pri tom vzniká v dôsledku jej špecifického zloženia kryštalizačný fornt, čo má za následok, že nové minerály nenukleujú a častice sa nabaľujú na už existujúce nukley. To má za následok vznik menšieho počtu veľmi dobre vyvinutých – veľkých minerálov.
V minulosti sa uvažovalo, že by pegmatity mohli vznikať v dôsledku metasomatickej premeny[6], ktorá nasledovala po magmatických procesoch, prípadne i extrémnou metamorfózou. Dnes sú tieto hypotézy zavrhnuté.
Využitie
Kryštály modrého korundu v živcovom pegmatite, Rio de Janeiro, Brazília
Pegmatity sú produktom magmatickej diferenciácie, je v nich preto zvýšená koncentrácia niektorých prchavých zložiek. Môžu sa využívať ako zdroj kremitých látok pre výrobu keramiky a skla, pre svoje dobre vyvinuté, veľké a čisté živce a kremeň. No v prípade vhodného zloženia môžu slúžiť ako zdroj vzácnych prvkov uránu, tória, nióbu, tantalu (v tantalite a kolumbite), lítia (v lítnej sľude), berýlia (v beryle), zirkónu, lantanoidov (v monazite, apatite, ortite), volfrámu a molybdénu (vo volframite a molybdenite), či iných vzácnych kovov[9]. Niekedy sa z nich ťažia polodrahokamy ako turmalín, beryl, topas či korund. Pegmatity môžu byť aj ložiskami andaluzitu, grafitu a iných. Slovenské pegmatity v dôsledku svojho nevhodného zloženia nemajú osobitné využitie[10].
Výskyt
Pegmatit s platničkami sľudy (biotitu), Góry Sowie, Dolné Sliezsko, Poľsko.
Žulové pegmatity sa viažu na blízke granitoidné intrúzie. Tvoria komplikované horninové telesá, ktorých vyhľadávanie je pomerne zložité. Často predstavujú žily, ktoré vznikli v starších granitických horninách pri ich tuhnutí a zmenšovaní objemu.
Pegmatity pomenoval René Just Haüy (1813). Široko študované sú od 19. storočia. Venovali im veľkú pozornosť známi geológovia ako napr. Lacroix alebo Fersman. Genetické typy definoval koncom 60. rokov 20. storočia Wayne Burnham[11]. V súčasnosti používané klasifikácie zaviedol Černý.
↑Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 264
↑Le Maitre, R.W. (Editor), 2002, Igneous rocks A Classification and Glossary of Terms Recommendations of the International Union of Geological Sciences Subcommission on the Systematics of Igneous Rocks. Cambridge University Press, Cambridge, s. 125
.jpg)
