Zósimos z Panopolisu (približne * 350 – † 420) bol grécko-egyptský[1][2]alchymista a gnostik, ktorý sa narodil v hornoegyptskom meste Panopolis (staroeg.Chentmin, dnes arab.el-Echmím) - prvý historicky doložiteľný alchymistický autor[3].
Zósimos napísal niekoľko kníh o alchýmii, ktoré sú dnes považované za najstaršie známe diela s touto tématikou. Vyučoval v Alexandrii a zostavil 28 kníh o alchýmii s názvom Chemeutika, z ktorých sa zachoval len 24. zväzok a niekoľko citátov originálneho gréckeho textu a sýrskych a arabských prekladov. Je jedným zo štyridsiatich autorov, ktorí boli vybraní do kompendia alchymistických textov, zostaveného v 7. alebo 8. storočí po Kr. v Byzancii. Dnes sa rukopisy tohto výberu nachádzajú v Paríži a Benátkach.
Arabské preklady Zósimovych textov boli objavené v roku 1995 v kópii knihy Mafatih al-rahmah wa-masabih al-hikmah (slov.Kľúče milosrdenstva a tajomstiev poznania) od Ibn Al-Hassan Ibn Ali Al-Tughra’i’, perzského alchymistu. Preklad, bohužiaľ, nie je kompletný a je nedôsledný[4]. Slávny zoznam arabských kníh Kitab al-Fihrist od Ibn Al-Nadim spomína skoršie preklady štyroch Zósimovych kníh. Samotné diela sú tu však vďaka chybám pripisované menám „Thosimos“, „Dosimos“ a „Rimos“. Okrem toho je možné, že dve z nich sú prekladmi toho istého diela.
Prvá známa definícia alchýmie pochádza práve od Zósima, z jeho diela Alchýmia z roku 330 po Kr.: Alchýmia je „štúdium zloženia vôd, pohybu, rastu, vytvárania tiel a zbavovania sa ich, vyťahovania duchov z tiel a ich spútavania do tiel.“[6]
Zósimove chápanie alchýmie odrážalo vplyv hermetizmu a setovskej gnózy. Tvrdil, že padlí anjeli naučili ľudské ženy, ktoré si zobrali za manželky, pracovať s kovmi, ako o tom píše novozákonný apokryfTajná kniha sv. Jána a starozákonný apokryf Henochova kniha. Vonkajšie procesy transmutácie kovov, ako transmutácie olova a medi na striebro a zlato,[7] vždy odzrkadľujú vnútorný proces očistenia a vykúpenia.
Alchýmiu si symbolicky predstavuje ako žriedlo krstu a farebné výpary ortuti a síry pripodobňuje k očisťujúcim vodám krstu, ktorý dovršuje a napĺňa gnostickú iniciáciu. Zósimos ďalej kreslí do hermetického zobrazenia zmiešavacieho téglika („krátera“) symbol božského vedomia, v ktorom je hermetik pokrstený a očistený, aby mohol vo svojich víziách stúpať cez nebesá do transcendentálnych svetov. Podobné myšlienky duchovného krstu vo vodách transcendentálnej Plnosti (starogr.πλήρωμα) sú charakteristické pre texty setovskej gnózy, nájdené v náleze rukopisov z Nag Hammádí.[pozn 1] Takýto symbolický obraz alchýmie ako prameňa krstu je ústrednou myšlienkou Zósimovych „vízií“.
Filozofia
Zósimove diela majú filozofický rozmer blízky gnosticizmu a hermetizmu. Knihy O písmene Omega a Posledná splátka, ktoré sú viac teoreticky zamerané, obsahujú démonologický koncept, vychádzajúci z helenisticko-gnostického filozofického názoru. Obsahuje planetárnych vládcov, resp. strážcov archontov, a ich služobníkov daimónov, cez ktorých sa sprostredkováva vôľa démiurga, tvorcu sveta. Cieľom alchýmie je podľa Zósima „vyslobodenie duchovnej časti človeka z pút hmoty a osudu, z pazúrov archontov a ich daimónov.“[8] Alchýmiu pokladá za blízku teurgiinovoplatonikov, na rozdiel od nej však chémeia pracuje priamo s hmotou. Rozlišuje dva druhy alchýmie: správnu duchovnú, usilujúcu sa o premenu duše, a nesprávnu, ktorá sa snaží dosiahnuť ciele chemických postupov bez duchovného rozmeru. Alchymista, ktorý „nemá záujem na prečistení tela a duše“[8] a sústreďuje sa na hmotné výsledky, upadol do zajatia správcov hmotnej ríše.[pozn 2]
Zósimos sa vo svojich dielach stále ocitá v ústrednom filozofickom rozpore: Na jednej strane sa usiluje o pozdvihnutie ľudskej duše nad hmotu a pritom podľa neho stále pracuje, s bytosťami tvoriacimi podstatu hmoty (daimóni), ktoré mu vlastne majú pomôcť v jeho vznešenom úsilí. Dôrazne varuje pred rizikom, že človek uviazne v hmote, jej osídlam unikne len disciplínou a striktnou prácou so svojim filozofickým názorom. V jeho dielach, hlavne v už spomenutých dvoch, je preto vyložený koncept, vysvetľujúci filozofické „mechanizmi“ sveta a alchýmie.[8]
Zósimove vízie
Jeden z textov je o snoch, ktoré sa týkajú alchýmie a predstavujú protovedu ako náboženský zážitok. Na začiatku sna Zósimos príde k oltáru, kde stretne Ióna (považovaného Sabiancami za zakladateľa ich náboženstva), ktorý sa sám nazýva „kňazom vnútorných svätýň“ a podrobuje sa „neznesiteľným mukám.“ Ión potom zaútočí na Zósima mečom, prepichne ho, rozseká „podľa pravidiel harmónie“ (s odkazom na delenie na štyri telá, podstaty alebo živly) a stiahne kožu zo Zósimovej hlavy (odkazujúc sa na Apokalypsu Eliáša, v ktorej sa spomínajú tí, čo sú uvrhnutí do „večného trestu“: „ich oči sú zmiešané s krvou“, a svätí, ktorí sú prenasledovaní antimesiášom: „stiahne im kožu z ich hláv“). Pozbiera Zósimove pozostatky, položí ich na oltár a páli ich nad ohňom umenia, až kým si Zósimos počas premeny tela nevšimne, že sa stal duchom. Tu Ión plače krv a premení sa na „protiklad samého seba, na zmrzačeného antropariona“ (čo C. G. Jung pokladá za prvý výskyt homunkula v alchymistickej literatúre).
Zósimos sa prebudí, opýta sa seba „nie je to zloženie vôd?“ a znovu zaspí. Nasleduje ďalšia vízia (vždy sa počas vízií zobudí, uvažuje a znovu zaspí). Vráti sa k oltáru a nájde ešte žijúceho človeka, ktorý bol zaživa uvarený. Ten mu povie: „Znamenie, ktoré si videl, je vchodom, východom a premenou… Ten, kto sa snaží nájsť umenie (alebo morálnu dokonalosť), nech tadiaľto vstúpi a únikom z tela sa stane duchom“ (toto môže byť považované za ľudskú destiláciu tak, ako sa destiláciou prečisťuje voda, destiláciou tela sa telo očisťuje). Hneď potom uvidí mosadzného (ďalšieho homunkula, Jung predpokladá, že keď je človek vo vízii z kovu, je to homunkulus) a oloveného muža (s menom Agathadaimon, tiež homunkula). Zósimos sníva aj o „mieste trestov“, kde všetci tí, ktorí doň vstúpia, vzplanú a „podrobia sa neznesiteľným mukám.“
Jung predpokladá, že tieto vízie sú určitou alchymistickou alegóriou, v ktorej mučení homunkulovia stelesňujú transmutácie (sú pálení a varení, aby sa stali niečim iným). Ústredným motívom vízií je akt obetovania, ktorý sa týka každého homunkula. V alchýmii je dyofyzitná (pren. duchovno-telesná) podstata stále zdôrazňovaná, dva protikladné podstaty balansujú, aktívny a pasívny, mužský a ženský princíp, ustanovuje nepretržitý cyklus zrodenia a smrti. V starovekej alchýmii tento cyklus predstavuje symbol Urobora, hada požierajúceho samého seba. Samopohltenie je niečo podobné ako samozničenie, ale spojenie chvosta a úst znamená aj samozúrodnenie. Z tohto dôvodu sa v diele Tractatus Avicennae spomína, že „drak seba zabíja, sobáši sa so sebou, oplodňuje sa.“ V Zósimových víziách sa opakuje myšlienka o totožnosti obetujúceho kňaza so svojou obeťou a o tom, že homunkulus, na ktorého sa Ión premenil, sa sám pohltí (vyvráti štvrtinu svojho mäsa a rozseká sa vlastnými zubami). Homunkulus je takto totožný so samopohlcujúcim a samorodiacim sa Uroborom. A keďže predstavuje premenu Ióna, potom Ión je Uroboros a aj obetník.[9]
↑O hermetickom a gnostickom rozmere Zósima píše Fraser (2004).
↑Neutrálny koncept prírodnej sily – daimón, ako sprostredkovateľ medzi nebom a zemou, bol v Zósimovom čase stále uznávaný, zástancom tejto predstavy bol napr. Plutarchos. Záporný morálny náboj získal až pri konfrontácii s cieľmi duchovného snaženia náboženstiev, napr. pri sv. Augustínovi, a filozofických konceptov, ako v tomto prípade.
↑Zósimos z Panopole. In: Lexikon alchymie a hermetických věd. Ed. Claus Priesner, Karin Figala; preklad Petr Babka. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2006. 368 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-815-0. S. 328–329.
Emsley, John (2005), The Elements of Murder, Oxford University Press, ISBN0192805991
El-Khadem, Hassan S. (1996), „A Translation of a Zosimos’ Text in an Arabic Alchemy Book“, Journal of the Washington Academy of Sciences (3), september 1996
