Zemská kôra je najvrchnejšia geologická vrstva Zeme. Rozdeľuje sa na pevninskú a oceánsku kôru. Pod ňou sa nachádza plášť, od ktorého je oddelená rozhraním – Mohorovičićovou diskontinuitou, kde sa radikálne menia fyzikálne charakteristiky. Menej výrazná diskontinuita (Conradova) oddeľuje granitovú a bazaltovú vrstvu kôry. Hmotnosť kôry je 2,8×1022 kg (z toho 21 % tvorí oceánska kôra a zvyšok kontinentálna), čo predstavuje 0,473 % celkovej hmotnosti Zeme.
Kôra, spolu s vrchnou časťou plášťa tvorí pevnú vrstvu povrchu Zeme – litosféru, ktorá je rozlámaná na viacero platní, „plávajúcich“ na plastickej vrstve – astenosfére.
Pevninská kôra sa zvykne nazývať aj SiAl (podľa latinských názvov najčastejšie sa vyskytujúcich prvkov kremíka a hliníka). Tvorená je prevažne alkalickými kremičitanmi a hlinitokremičitanmi. Z petrologického hľadiska ide prevažne o granity ich variácie. Na granitovom podklade sa nachádza hrubá pokrývka zvetralín a sedimentárnych hornín (pieskovcov, bridlíc, vápencov a dolomitov). Pod granitovou vrstvou sa obvykle vyskytuje ešte bazaltová vrstva.
Najstaršia pevninská kôra bola objavená v západnej Austrálii – 3,9 mld. rokov, centrálne časti Kanadského a Baltického štítu sú približne rovnako staré. Podstatná časť zemskej kôry sa vytvorila medzi 3,4 a 2,4 mld. rokov v archaiku. Väčšina časť týchto hornín je lokalizovaná v kratogénoch, hrubých okolo 70 km.
Oceánska kôra, na rozdiel od pevninskej je monotónnejšia, tvoria ju prevažne bazalty, na ktorých sa nachádza vrstva sedimentov. Pod bazaltami sú ich hlbinné ekvivalenty gabrá a ešte hlbšie aj peridotity. Nazýva sa aj SiMa (kremík a horčík). Je podstatne mladšia (najstaršie oceánske bazalty in situ majú okolo 200 mil. rokov). Má menšiu hrúbku, do 10 km (v stredooceánskych chrbtoch je jej hrúbka prakticky nulová) a mierne väčšiu hustotu.
Oceánska kôra sa neustále vytvára (v stredooceánskych chrbtoch) výstupom a utuhnutím magiem z hranice spodného plášťa. Vďaka tomuto sa morské dno pomaly rozširuje. Naopak, v subdukčných zónach oceánska kôra poklesáva naspäť do plášťa a zaniká. Tento proces, spolu s ďalšími fenoménmi popisuje teória platňovej tektoniky.
