Zakon sudnyj ľudem (prepisované aj Zakon sudnyj ľjudem, Zákon sudnyj ľjudem alebo nepresne Zakon sudnyj ljudem, Zákon sudnyj ljudem; po slovensky Súdny zákon(ník) pre svetských ľudí, Súdny zákon pre laikov, Zákon súdny pre svetských ľudí[1] [laikmi sa myslia svetskí ľudia]) je najstarší (zachovaný) slovanský právny spis. Je to starosloviensky občiansky a trestný zákonník v 32 článkoch, ktorý vznikol v druhej polovici 9. storočia, a to (podľa použitého jazyka) na Veľkej Morave.[pozn 1] Autorom je Konštantín-Cyril, možno spolu s Metodom.
Staršie sa usudzovalo, že vznikol v Macedónii alebo Bulharsku alebo že ide dokonca o staroruský text. Väčšina textu zákonníka je preklad 17. kapitoly[pozn 2][4] Eklogy z 8. stor. prispôsobený slovanskému a západorímskemu prostrediu (prípadne čiastočne priamo preklad rímskokatolíckeho práva[5]). Tri kapitoly o zákaze pohanských obetí, prísahách a svedkoch pochádzajú z Mojžišovho zákona.[6]:493-495 Rovnako grécky originál neobsahuje: ustanovenie o počte svedkov, časť o rozdiele medzi svetským a božím právom a tresty pre podpaľačov.[7] Text je zmenený oproti originálu v dvoch smeroch[2]:
- bolo pridané ustanovenie o trestoch za pohanské praktiky; podľa Justiniánovho kódexu
- nahradenie telesných trestov (mrzačenie) miernejšími - napr. pokánie
Zakon sudnyj ľudem sa na Veľkej Morave používal popri domácom obyčajovom práve. Nikdy sa však neplnil úlohu oficiálnej normy Veľkej Moravy.[6]:275-276 Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy bol zákon prenesený do Bulharska.
Text bol nájdený vo viacerých rukopisoch[8] z 13. a 14. storočia, najznámejší je Novgorodskij spisok (1280, Rusko).
Ustanovenia Zakon sudnyj ľudem „poskytujú zaujímavý obraz o stupni sociálneho vývoja a rozverstvení veľkomoravskej spoločnosti (pokiaľ v ňom však nie sú vnesené aj niektoré prvky z omnoho vyspelejšieho sociálneho prostredia Byzancie) na prelome druhej a tretej tretiny 9. storočia.“[6]:493-495
Poznámky
- ↑ Avenarius: „Skutočnosť, že takýto zákonník pod názvom Zakon sudnyj ljudem bol na Morave naozaj preložený, je treba považovať za dnešného stavu bádania, napriek určitým spochyňujúcim predpokladom, za preukázaný“.[2]
- ↑ Päť článkov (z celkového počtu 32) pochádza z iných kapitol Eklogy ako je sedemnásta. Sú to[3]:
- 3. stať: rozdelenie vojnovej koristi; pochádza z 18. kapitoly
- 18. stať: o svedectve rodičov a detí; pochádza z 14. kapitoly
- 19. stať: o vykúpení vojnového zajatca; pochádza z 8. kapitoly
- 20. stať: o svedkoch z počutia; pochádza z 14. kapitoly
- časť 30. state: o manželoch; pochádza z 2. kapitoly
Referencie
- ↑ ŠMATLÁK, Stanislav, a kol. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 4 : Kultúra 1. Bratislava : Obzor, 1979. 990 s. S. 33.
- ↑ a b AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v 6. – 12. storočí: k problému recepcie a transformácie. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1992. 280 s. ISBN 80-224-0359-8. S. 93 – 94.
- ↑ VAŠICA, Josef. Literární památky epochy velkomoravské 863 – 885. Praha : Lidová demokracie, 1966. 287 s. S. 157.
- ↑ Zakon sudnyj ljudem. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 511.
- ↑ STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk. 1. vyd. Zväzok 1: Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 207 – 208.
- ↑ a b c MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 1. vyd. Zväzok II. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1.
- ↑ PAULINY, Eugen. Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964. 248 s. (Pamäti a dokumenty; zv. 18.) S. 150 – 152.
- ↑ ZAKON SUDNYJ LJUDEM. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2219.
Zdroje
Ďalšia literatúra
Pozri aj
