Termín tuf pochádza z latinského slova tofus, označovali sa ním sopečné horniny.[1]
Usadený vulkanický materiál tvorí viac než 75% objemu tufu[2]. Ak sa vulkanický materiál ukladá vo vodnom prostredí spolu s nevulkanickými časticami, ktoré tvoria 25% až 75% (resp. 90% podľa starších členení) terigénnej prímesy, označuje sa hornina ako tufit[3].
Vznik
Vyvrhovanie veľkého množstva materiálu je typické najmä pre kyslejší vulkanizmus, pretože bázické lávy sú menej viskózne a častejšie skôr vytekajú v podobe lávových prúdov[4]. Ich hrúbka a veľkosť zrna sa zmenšuje so vzďaľovaním od miesta erupcie. Pevný materiál vyvrhnutý sopkou do vzduchu sa volá nezávisle od veľkosti častíc tefra. Veľkú časť vyvrhnutého materiálu predstavuje sopečný popol, tvorený časticami s priemerom menším ako 2 mm. Ďalšou významnou zložkou tufu je pemza, vznikajúca z plynmi presýtenej eruptujúcej pórovitej lávy.
Vulkanoklastické častice môžu byť unášané vetrom na veľké vzdialenosti a usadzovať sa v okolí sopky. Najrýchlejšie sa usadzujú najväčšie častice, ktoré v dôsledku gravitácie nemôže vietor unášať príliš ďaleko od sopky. Najmenšie sa môžu v dôsledku svojej nízkej hmotnosti a odporu vzduchu dostať najďalej. Usadením a spevnením týchto sopečných vyvrhlín vzniká tuf, často typický výrazným zvrstvením a striedaním rôzne veľkých klastov nielen vo vertikálnom ale aj horizontálnom smere. Usadením žeravých mračien pyroklastických prúdov vzniká špecifický spečený typ horniny, takzvané aglutinované vulkanické tufy, označované tiež ako ignimbrity.
Zloženie
Z petrografického hľadiska sú tufy tvorené tromi typmi vulkanoklastického materiálu, ktorý predstavujú horninové úlomky (litoklasty), úlomkami kryštálov (kryštaloklasty) a úlomky skla (vitroklasty). Vulkanické sklo je najdôležitejšou súčasťou sedimentu, pretože pri pozorovaní v polarizačnom mikroskope jednoznačne preukazuje vulkanický pôvod horniny[5]. Pri neskoršej premene tufov často dochádza k rozpadu vulkanického skla (tzv. devitrifikácia), ktorá má za následok vznik ílovitých minerálov ako je smektit, montmorillonit, saponit, prípadne i kaolinit[5].
↑Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 361
↑Le Maitre, R.W. (Editor), 2002, Igneous rocks A Classification and Glossary of Terms Recommendations of the International Union of Geological Sciences Subcommission on the Systematics of Igneous Rocks. Cambridge University Press, Cambridge, s. 152