The Stone Roses je britská indie-rocková skupina, ktorá sa sformovala v roku 1984 v Manchesteri. Je považovaná za jednu z priekopníckych skupín alternatívneho hudobného hnutia "Madchester". Pôvodnú zostavu tvorili Ian Brown (spev), John Squire (gitara), Andy Couzens (gitara), Pete Garner (basa) a Alan "Reni" Wren (bicie). Couzens a Garner skupinu opustili v roku 1987. Couzenova pozícia zostala následne neobsadená a Garnera nahradil Gary "Many" Mounfield.
V tomto zložení skupina fungovala do roku 1995 kedy bol Reni vystriedaný Robbiem Madixxom. O rok neskôr sa John Squire od The Stone Roses oddelil a vystriedal ho Aziz Ibrahim. V roku 1995 sa ku skupine pridal Nigel Ipinson.
Ich debutový album The Stone Roses (1989) rýchlo dosiahol vo VB výrazný úspech a zaradil sa medzi klasické diela hudobnej histórie (magazín NME ho v roku 2007 vyhlásil za najlepší britský album všetkých čias[1]). V snahe "vytĺcť" zo svojho úspechu čo najvyšší kapitál sa skupina pokúsila zmeniť vydavateľstvo, ale Silvertone Records odmietli odstúpiť od kontraktu, čo viedlo k dlhým súdnym sporom. V roku 1991 The Stone Roses podpísali zmluvu s Geffen Records, ale ich druhý album Second Coming vyšiel až v roku 1994. "Tvrdší zvuk" sa nestretol s pozitívnym ohlasom a po niekoľkonásobných zmenách v zostave počas následného turné sa skupina rozhodla spolu s koncertovaním ukončiť aj svoje pôsobenie. V októbri 2011 sa objavili klebety o zmierení členov The Stone Roses a o možnom comebacku, ktorý sa stal skutočnosťou. Skupina sa dala dokopy po 15 rokoch a naplánovala 2 veľké koncerty v Manchesteri v roku 2012. Ian Brown povedal: "Budeme znova vládnuť svetu."
História
Prvotná variácia The Stone Roses sa objavila v južnom Manchesteri začiatkom 80-tych rokov pod názvom The Patrol. Priatelia z detstva a spolužiaci z Altrincham Grammar School for Boys Ian Brown a John Squire získali pre svoj hudobný projekt aj bubeníka Reniho, basgitaristu Peta Garnera a gitaristu Andyho Couzensa. Svoje prvé väčšie predstavenie odohrali na Manchesterskej Univerzite 2. októbra 1985.
V tom istom roku skupina vydala svoju prvú skladbu – dvojsingel „So Young“/„Tell Me“ (producentom bol Martin Hannett). V tomto období mali The Stone Roses tvrdší, dokonca metalový zvuk (podobný manchesterským kapelám z konca 70-tych a začiatku 80-tych rokov – Joy Division či Magazine). Na neskôr vydanom albume z tejto éry Garage Flower je však cítiť postupný prechod k ich tak typickému zvuku.
Skladba „Sally Cinnamon“ (1987, FM Revolver Records) už predstavuje úplný hudobný prerod. Sú v nej zahrnuté harmonické gitarové linky a silná melódia. The Stone Roses už neznejú ako Sex Pistols, skôr pripomínajú The Byrds. Spev Iana Browna je o poznanie jemnejší, John Squire a Reni sa stali istejšími a melodickejšími.
Na konci roku 1986 Andy Couzens pre nezhody s manažérom Garethom Evansom skupinu opustil. Ani nie rok na to, v auguste 1987, The Stone Roses opúšťa aj Pete Garner. Do skupiny následne pribudol Mani (Gary Mounfield). Sformovalo sa tak definitívne zloženie. Ian Brown, John Squire, Reni a Mani sa hudobne zomkli a vytvorili si svoj typický, nielen hudobný štýl. "Vrecovité" oblečenie, tričká, gitary a bicie s motívmy Jackson Pollocka... Ďalší singel, psychedéliou podfarbený „Elephant Stone“, vyšiel v Silvertone Records.
Album The Stone Roses
Debutový album The Stone Roses produkovaný Johnom Leckiem vyšiel v roku 1989. Otvára ho skladba „I Wanna Be Adored“ a uzatvára „I Am the Resurrection“" (na americkom kontinente je to „Fool's Gold“). Výborné prijatie tlačou sprevádzal aj masívny komerčný úspech. The Stone Roses sa stali prvou skupinou, ktorá na NME Awards získala súčasne štyri ocenenia (skupina roka, album roka, najlepšia nová skupina, singel roka – „Fool's Gold“).
Ďalšie dve vydané skladby „Made Of Stone“ a „She Bangs The Drums“ dosiahli priemerný úspech. Neskôr v tom istom roku The Stone Roses vydali dvojsingel „Fool's Gold“/„What the World Is Waiting For“, ktorý sa v novembri 1989 vyšplhal až na 8. miesto britského hudobného rebríčka. Singel „Fool's Gold“, pôvodne plánovaný ako B-side, sa rýchlo stal najznámejšou skladbou The Stone Roses a nasledujúce vystúpenie v Top of the Pops dovŕšilo cestu skupiny za medzinárodnou slávou. „Fool's Gold“ bola dovtedy "najpodnikavejšia" skladba: dosahovala 9 minút a 53 sekúnd v dĺžke, John Squire vytvoril gitarou "presiaknutý zvuk" (využíval wah-wah pedál), ktorý sa niesol cez bicie podobné skladbe „Funky Drummer“ od James Browna.
Skupina, ktorá akoby "prišla odnikadiaľ" sa ukázala byť v správnom čase na správnom mieste. The Stone Roses boli príťažliví pre široké publikum: tanečný rytmus a pozitívny postoj mal mnoho spoločného s v tom čase prekvitajúcou rave scénou. A navyše sa ukazálo, že majú čo povedať aj fanúšikom tradičného indie.
V snahe kopírovať úspech The Stone Roses ich bývalé vydavateľstvo FM Revolver znovu vydalo skladbu „Sally Cinnamon“ aj so sprievodným videom, čo viedlo k značnému podráždeniu skupiny. 30. januára 1990 došlo v priestoroch vydavateľstva k hádke medzi členmi skupiny a riaditeľom FM Records Paulom Birchom. Následné poliatie kancelárskych priestorov a hodenie farby do Paula Bircha a jeho priateľky, tiež vandalizmus (zničenie dvoch vonku stojacich áut) viedli k zatknutiu členov skupiny. V októbri toho istého roku sa konal súdny proces, v ktorom boli The Stone Roses uznaní vinnými (každí musel zaplatiť 3000 libier a súdne náklady).
V roku 1990 sa skupina rozhodla odohrať veľké predstavenie pod holým nebom vo Widnes (na Spike Island). Konalo sa 27. mája 1990 a účasť dosiahla asi 27 000 ľudí. Podujatie bolo v tom čase pokladané za neúspech (kvôli problémom so zvukom a zlej organizácii), ale časom sa stalo legendárnym – ako Woodstock pre "baggy" generáciu. The Stone Roses nadviazali na Spike Island ďalším veľkým vystúpením v Glasgow Green, a do júla ešte stihli vydať posledný singel pod značkou Silvertone Records, „One Love“.
Singel „One Love“ sa vo Veľkej Británii vyšplhal až na 4. miesto hitparády – najvyššie umiestnenie pre The Stone Roses. Mala to byť jediná pôvodná skladba od The Stone Roses vydaná na najbližšie štyri roky. Skupina sa totiž pustila do zdĺhavého súdneho procesu v snahe predčasne ukončiť svoju 5-ročnú zmluvu so Silvertone Records. Členom The Stone Roses sa nepodarilo dosiahnuť svoj cieľ. Boli taktiež obmedzení vo vydávaní akýchkoľvek ďalších hudobných diel. Skupina postupne strácala "obrátky" a sľubný rozbeh po vydaní debutového albumu sa rozplynul. The Stone Roses sa prakticky stiahli z verejného diania.
Second Coming a rozpad
Po rokoch sa The Stone Roses doslova "vyškriepili" z kontraktu so Silvertone a podpísali novú lukratívnu zmluvu s vydavateľstvom Geffen Records. Ich druhý album sa nahrával na tej istej ulici ako debutový album ďalšej manchesterskej skupiny Oasis. Skupiny sa počas nahrávania svojich albumov pravidelne stretávali – Noel Gallagher si dokonca vypožičal gitaru Johna Squirea na nahratie dvoch skladieb pre Definitely Maybe. Napokon, na konci roku 1994, celých päť rokov od vydania debutu The Stone Roses, vyšiel druhý album The Stone Roses – Second Coming. Väčšinu skladieb naň napísal John Squire a celý album sa nesie v temnejšom blues-rockovom štýle.
Pre väčšiu časť kritiky prestavoval Second Coming sklamanie. Napriek tomu, niektoré skladby ako „Ten Storey Love Song“ či „Love Spreads“ (2. miesto v singlovom rebríčku na Britských ostrovoch) ukazovali, že The Stone Roses ešte stále dokážu nadviazať na svoju starú tvorbu. Second Coming je zmesou hard-rocku 70-tych rokov, folk-rocku a dance-rocku. „Ten Storey Love Song“ je skladba najbližšie ich zvuku podobnému The Byrds, ale s prímesou štýlu Led Zeppelin.
Počas svojej absencie v hudobnom priemysle zanechali The Stone Roses po sebe značnú medzeru. Po svojom návrate narazili na vlnu skupín, ktoré toto miesto vyplnili. Do Veľkej Británie práve dorazil britpop a The Stone Roses boli spolu s kapelami ako The Smiths, The Jam, The Kinks a The Beatles považovaní za "otcov zakladateľov". Členovia The Stone Roses sa síce pochvalne vyjadrovali o Oasis (John Squire sa dokonca na podujatí Knebworth Festival v roku 1996 pridal k Oasis pri hraní skladby „Champagne Supernova“), ale zvyškom vtedajšej hudobnej scény opovrhovali.
V marci roku 1995 sa Reni rozhodol skupinu opustiť, čo sa považuje za začiatok konca The Stone Roses. Skupina, ktorá nikdy nemala s médiami dobré vzťahy, nevysvetlila prečo k tomu vlastne došlo. Reniho nahradil Robbie Maddix (predtým spolupracoval s Rebel MC). V tom čase skupina pre živé vystúpenia angažovala Nigela Ippinsona, ktorý už predtým spolupracoval na nahrávaní singla „Begging You“.
Na apríl roku 1995 bolo plánované tajné "comeback" turné The Stone Roses, ale po zverejnení dátumov v tlači došlo k jeho zrušeniu. Ďalším "úderom" pre skupinu bolo aj odvolanie ich vystúpenia na Glastonbury Festival v júni 1995 po tom, čo John Squire utrpel zranenia po páde z horského bicykla v severnej Kalifornii (zlomená kľúčna kosť), len týždeň pred pripravovaným koncertom. Skupina nakoniec ohlásila turné na november a december toho istého roku. Lístky na všetky vystúpenia sa rozpredali za jeden deň.
1. apríla 1996 John Squire, i napriek nesúhlasu ostatných členov – najmä Iana Browna, oficiálne opustil The Stone Roses. Na jeho miesto nastúpil Aziz Ibrahim (gitarista v Asia a Simply Red). Skupina vytrvala ešte ďalších šesť mesiacov, kým Mani a Ian Brown v auguste 1996 The Stone Roses po dvoch katastrofálnych vystúpeniach nerozpustili – Benicassim Festival a Reading Festival (diváci boli taký znechutení, že na pódium hádzali rôzne objekty a znechutene "húkali").
Po rozpade...
Ian Brown aj John Squire sa po rozchode skupiny vydali na sólové dráhy. Squire založil svoj vlastný hudobný projekt – The Seahorses (skupine vyšiel jeden album) a ako sólový interpret vydal ďalšie dva albumy. V roku 2007 oznámil v rozhovore pre Manchester Evening News, že končí s hudobnou kariérou, aby sa mohol naplno venovať maľovaniu.[2] Brown vydal 5 sólových albumov – každý z nich sa dostal na Britských ostrovoch do prvej desiatky v rebríčku. Gitaru pre väčšinu skladieb na nich nahral Aziz Ibrahim.
Mani ani Reni sa sólovou dráhou nevydali. Mani sa ako basgitarista v roku 1996 pridal k Indie/Dance projektu Primal Scream, kde pôsobí dodnes. Reni v roku 1999 založil skupinu The Rub, no konalo sa len zopár vystúpení. V roku 2005 oznámil, že sa chystá napísať niekoľko piesní a odohrať ich spolu s Manim.[3]
Napriek mnohým zvestiam o tom, že by sa The Stone Roses mohli dať znovu dokopy, Brown i Squire tieto informácie rázne popreli. Minulé spory a napätie medzi oboma hudobníkmi ani po rokoch neustúpili a akákoľvek kolaborácia je takmer vylúčená (pár spolu nehovoril od Squireovho odchodu zo skupiny[4]). V máji 2007 v rozhovore pre XFM Manchaster Radio John Squire uviedol, že aj keby mu Ian Brown osobne zavolal a požiadal ho o opätovnú spoluprácu, Squire by mu zložil telefón[5]. Jediná čiastočná spolupráca medzi členmi The Stone Roses sa uskutočnila 30. mája 2007 na charitatívnom koncerte basgitaristu The Smiths Andy Rourkea – Manchester Versus Cancer. K Ianovi Brownovi sa na pódiu pridal Mani spolu s neoficiálnym piatym členom Cressom (tiež Andy Rourke, Maka Simato a Steve White) pri skladbe "I Am the Resurrection". Pôvodne mal aj Reni zahrať na bicie, ale z neznámych dôvodov sa nakoniec neukázal. The Sun neskôr uviedli, že nasledujúci rok sa má na pódiu ku skupine Freebass (projekt Maniho, Andyho Rourke a Petera Hooka) pridať aj Ian Brown a Liam Gallagher z Oasis. Brown na svojej myspace stránke tieto informácie okamžite poprel.
Návrat
V Októbri 2011 sa The Stone Roses oficiálne dali dokopy a zmierili. Ian Brown povedal, že budú vládnuť svetu znovu, ako to bolo okolo roku 1989. Bubeník Reni napísal "Not before 9 on Tuesday. I will wear the hat. The roses are 4 again.". Budú hrať dva živé koncerty v Heathon Parku v Manchesteri. Majú to byť koncerty pred šnúrou rozsiahlych koncertov po celom svete. Ku návratu nebude chýbať ani nový album, ktorý sa momentálne ide nahrávať.
21. Októbra sa predávali lístky na prvé tri koncerty The Stone Roses po návrate. A zažili hneď neuveriteľný úspech. Za 68 minút predali 220,000 vstupeniek na 3 koncerty z toho na dva v Heaton Parku sa predali za štvrťhodinu. Stali sa tak kapelou s najrýchlejšie vypredanými koncertami v histórii rocku v Británii.
Vplyv a hudobný dopad
Ian Brown bol prirodzený showman a počas koncertov dokázal doslova ovládať publikum. Silno ovplyvnil frontmana The Charlatans Tima Burgessa (až natoľko, že ho Brown v jednom interview pre NME vysmial pre kopírovanie). Obe skupiny boli známe svojou "nechuťou" k tradičným vystúpeniam a radšej uprednostňovali svoj vlastný štýl pripomínajúci skorú acid house scénu.
Hoci niektoré novšie britpopové nahrávky obsahujú silné "sociálne komentáre", často až cynické alebo ironické (Blur – „Country House“ a „Boys and Girls“, Pulp – „Common People“), skladby The Stone Roses sa nesú skôr v politickom, mierne idealistickom štýle. Napríklad do skladby „Elizabeth My Dear“ je vložená jasná kritika britskej monarchie. Jedným z inšpiratívnych zdrojov pre ich debutový album boli aj študentské nepokoje v Paríži v roku 1968 (pieseň „Bye Bye Badman“, francúzska trikolóra na obale albumu – citróny uložené cez maľbu – citróny sa využívali na zmiernenie následkov použitia slzného plynu proti študentom). K téme sa Ian Brown vrátil aj v titulnej skladbe svojho sólového debutového albumu.
Ich vystúpenie pre BBC 2 v The Late Show 2. novembra 1989 neslávne vošlo do histórie po tom, čo muselo byť prerušené kvôli extrémne silnému hluku. Ian Brown pritom v živom vysielaní vykrikoval: "Amatéri!" i keď bol dlhšiu dobu márne ubezpečovaný, že problém sa o chvíľu vyrieši.
Medzi skupiny ovplyvnené The Stone Roses sa radia aj Oasis, Pulp, Suede, Coldplay, Manic Street Preachers, Stereophonics, The Bluetones, The Charlatans a The Verve. Arctic Monkeys a The Last Shadow Puppets frontman Alex Turner vyhlásil, že Ian Brown je jeho "hudobný hrdina".
Zloženie skupiny
November 1987 – marec 1995
Ďalší členovia
- Andy Couzens – gitara (opustil The Stone Roses v júli 1996 po nezhodách s manažérom Garethom Evansom. Vytvoril skupinu The High)
- Pete Garner – basgitara (február 1984 – august 1987)
- Cressa (Steve Cressa) – neoficiálny piaty člen, tanečník a technik gitarových efektov (1989 – 1990)
- Robbie Maddix – perkusie, vokály (apríl 1995 – august 1996)
- Nigel Ippinson – klávesy, vokály (počas Second Coming turné 1995)
- Aziz Ibrahim – gitara (april 1996 – august 1996)
Diskografia
Albumy
Kompilácie
Referencie
- ↑ NME's best British albums revealed. Published in NME. Retrieved on December 25, 2007
- ↑ Roses legend gives up music - Arts - Entertainment - Manchester Evening News. Retrieved on September 15, 2007.
- ↑ [1]. Pubished by NME. Retrieved on December 23, 2007
- ↑ [2]. Pubished by Sunday Mirror. Retrieved on December 23, 2007
- ↑ [3] Archivované 2008-06-23 na Wayback Machine. Retrieved on December 23, 2007.
Externé odkazy
