Pápež Inocent III., uznávaný kánonista bol za svojho živote prezývaný aj lux mundi (svetlo sveta)[1]
Teória Slnka a Mesiaca je stredoveká politicko-právna teokratická teória 13. storočia, podľa ktorej svetská moc podlieha moci duchovnej (pápežskej).
Zástancom tejto teórie bol vrcholný predstaviteľ nadradenosti moci pápežstva Inocent III. Myšlienky teórie sa prejavili v Inocentovom dekréte Venerabilem z roku 1202, či na štvrtom lateránskom koncile. Podstatou teórie bola metafora či alegória: Mesiac je menší a menej výrazný, svieti len vďaka svetlu odrazenému od väčšieho Slnka. Podobne svetský panovník má mať moc len vďaka moci a autorite pápeža, zástupcu Boha na zemi. Len pápežovi podľa teórie prislúchala plná moc (plenitudo potestas). Pápež ako Kristov vikár vládne dvojakou mocou (Krista kráľa a Krista kňaza) nad celou Cirkvou. Cirkev síce podľa teórie je od svetskej moci oddelená a zásadne sa nemá do angažovať do jej záležitostí inak než napomínaním, avšak vo výnimočných prípadoch (causaliter, certis causus inspectis) pápež môže priamo zasiahnuť aj do svetskej moci. Pápež napr. podľa teórie môže zasahovať do výberu kandidátov pre svetský trón (napr. voľba cisára v 1198).[1][2][3]
„
Práve tak, ako Stvoriteľ sveta ustanovil dve veľké svetlá na oblohe, väčšie aby vládlo dňu a menšie aby svietilo noci, tak ustanovil aj dve dôstojnosti (autority) v Cirkvi. Väčšiu aby vládla dňu, ktorým sú duše a menšie, aby vládlo noci, ktorou sú telá. Týmito autoritami sú pápežská moc a kráľovská (svetská) moc. Práve tak, ako Mesiac odvodzuje svoje svetlo zo Slnka, a je v ňom kvantitou i kvalitou menší, tak aj kráľovská moc odvodzuje nádheru svojej dôstojnosti z pápežskej autority...
“
– List pápeža Inocenta III. prefektovi Acerbiovi a toskánskym šľachticom z roku 1198[4]
