Stredoslovenské nárečia

Stredoslovenské nárečie/dialekt je aj názov jedného z nárečí rómčiny, pozri pod stredoslovenský dialekt rómčiny.

Stredoslovenské nárečia (iné názvy: stredoslovenský dialekt, makroareál stredoslovenských nárečí, stredná slovenčina, stredoslovenčina) je jeden z troch hlavných nárečových celkov slovenčiny. Stredoslovenskými nárečiami sa hovorí na území bývalých žúp Oravská župa, Turčianska župa, Liptovská župa, Zvolenská župa, Gemersko-malohontská župa, Tekovská župa, Hontianska župa, Novohradská župa, ako aj v severnej časti bývalej Nitrianskej župy. Používajú ich aj niektorí dolnozemskí Slováci.

Na základe stredoslovenských nárečí historicky vznikla kultúrna stredná slovenčina. Od čias Štúrovej kodifikácie tvoria základ spisovnej slovenčiny.

Charakteristika

Základné znaky sú najmä:[1][2]

  • prízvuk na prvej slabike slova
  • slabiky ra-, la- (a nie ro-, lo-) na začiatku niektorých starých slovanských slov (ražeň, rakita, lakeť)
  • samohláska a namiesto pôvodného jer v slovách baza, daska, dážď, raž, chrbát
  • samohláska ä (v krátkych slabikách) resp. dvojhláska ia (v dlhých slabikách) namiesto pôvodného nosového e (piatok, ďeviati, pamiatka)
  • časté sú dvojhlásky ia, ie, iu, uo (seďia, smiech, stuol)
  • v širšom rozsahu sa používajú mäkké spoluhlásky ď, ť, ň, ľ
  • namiesto dl, tl je len l (salo, omelo)
  • obojperné u namiesto -l minulého času (bou) a namiesto v vo vnútri alebo na konci slova (hláuka)
  • dôsledne sa vyslovujú skupiny šť, žď
  • dôsledne platí rytmický zákon
  • inštrumentál singulár podstatných mien a prídavných mien žen. rodu a zámen 1. a 2. osoby je na -ou (s peknou ženou, so mnou)
  • nominatív plurál niektorých podstatných mien muž. rodu je na -ia (braťia, sinovia)
  • nominatív singulár prídavných mien stredného rodu je na -uo (peknuo)
  • lokál singulár príd. mien mužského a stredného rodu a zámen je na -om (dobrom, o ňom)
  • 3. osoba plurál slovesa byť znie sa (namiesto sú)
  • viacero slov sa používa iba v týchto nárečiach alebo iba v týchto a západoslovenských nárečiach (napr. čisto len do stredoslovenských nárečí spadajú slová hábi, klobúk, šatka, praženica, vrecko, pŕhľava, klinček, pôľka a pod.)

Tzv. juhoslavizmy

Niektoré zo znakov stredoslovenských nárečí majú paralely v južnoslovanských jazykoch. Sú to napr. rat-, lat- namiesto praslovanského ort-, olt-; l namiesto praslovanského dl, tl a ďalšie. Keďže sa tradične predpokladalo, že ide o javy, ktoré v dávnej minulosti prenikli na Slovensko z južnoslovanského územia, tradične sa označujú ako juhoslavizmy v slovenčine. Existuje veľmi veľa názorov na pôvod juhoslavizmov v strednej slovenčine: prienik z južnoslovanského územia v praslovanskom období; stopy po zaniknutom slovanskom jazyku v podunajskej oblasti - dnešnom Maďarsku; autochtónne "československé" javy z neskorého stredoveku; výsledok rôznych staroslovanských migračných procesov a pod. Podľa R. Krajčoviča ide len o staršiu vrstvu nezápadoslovanských javov v praslovanskom základe slovenčiny a vznikla ako výsledok najstaršieho osídľovania stredného Slovenska od juhu resp. juhovýchodnej oblasti zakarpatskej pravlasti.[3]

Delenie

Podľa Encyklopédie Slovenska

stredoslovenské nárečia:

Podľa Krajčoviča

stredoslovenské nárečia (makroareál stredoslovenských nárečí):


Poznámka: Z = základný areál, P = pomedzný areál (=hraničný areál)

Podľa Mruškoviča

stredoslovenský dialekt:

Podľa Kačírka a slovake.eu

stredoslovenské nárečia:

Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku

stredoslovenské nárečia[5]:

Podľa Etnografického atlasu Slovenska

stredoslovenské nárečia[6]:

Podľa Jána Stanislava

stredoslovenské nárečia[7]:

  • liptovské nárečia
    • západné liptovské nárečie
    • stredné liptovské nárečia
    • východné liptovské nárečie
  • oravské nárečia
    • dolnooravské nárečia
    • strednooravské nárečia
    • hornooravské nárečia
  • turčianske nárečia
  • zvolenské nárečia
  • tekovské nárečia (+ hontianske a novohradné nárečia)
  • gemerské nárečia
    • západné gemerské nárečia
    • východné gemerské nárečia

Príkladové texty

Zvolenské nárečie

Hádam ešťe ňebou august, či už bou august, ľebo ja som od toho času veľmo doľakaná. Ďiouča mi pribehlo povedať takuo zapachťenuo. A ja poviem: „A či takuo zapachťenuo?“ „Jaj, ťetka, koňe vám ušľi.“ Ja som bola taká slabá, ňeveďela som, či iďem, taká ľaknutá som bola. „Ďe je ľen ten muoj sin?“ a v jednom dome ho vimívaľi, rana veľiká, rana rosfakľená, doklíčení šetek. A tag mu ždi vravím: „Jano, daj si pozor!“ A tak sa stalo, ňemohou koňa zadržať od zatku a zlosťiu sa , tak si vošieu medzi ňe a jedního držau jednou rukou a druhího druhou rukou. Aľe na obracaňi ho schiťilo a vľiekol ho na veľikom kuse a ľen sa ich držau. No a potom jeden, čo kravi pásou, povedau, že ako ten pluh naňho hoďilo, tagže on ftedi vibehou spomedzi koňí, riad z ňich spadou, ime kantáre ostaľi. Ľebo koňe ušľi a on takí doklčení sa ťahau k ďeďiňe.

Ipeľské nárečie

Apa spomínaľi naveki, že na našé lúki strašéva. Tag vraj oňi pásľi koňe, kím bole té lúke ešťe panské. Iba ľen si jei stojín, a ľen chrkajú koňíke. No, preiďe mojei haľena, pomesľeu son si. Na té lúki bola jama. Šuchotalo to až gu té jame. Príďe gu jame a čľup! Skočelo do jame do vode. Jei son, prauda, hňet pochitau koňe a hibaj domou. Na druhí ďeň príďen gu tej jame a jama suchá. Že čó to mohlo beťi? A žádon šľach tan ňebou. Aj sused povédau, že opitei ňebou, kod sa edora sud vaľkau za ňím. Tuž aľebo aj Plavuchovi. Tomu už dva roke. Tuž tak todei, že tu hrušku dobre z koreňou ňevivráťelo. Ako aj tot náš pán rechtor. Maľi pipasár ako metlovó porisko. Kod sa nahňevaľi, tag oňi aňi trstaňičku ňepotrebovaľi. Naostatok sa ta zmárňiľi. Zastreľiľi sa na lúki za ďeďinou. A tan poton strašévalo. Pred vojnou sa to ľiďei veic bojaľi ako teraz.[8]

Referencie

  1. ↑ stredoslovenské nárečia. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 423 – 424.
  2. ↑ slovenské nárečia. In: Malá encyklopédia Slovenska A – Ž. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987. 664 s. S. 481 – 482.
  3. ↑ juhoslavizmy v slovenčine. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 227 – 228.
  4. ↑ Z textu nie je jasné, či sú ipeľské nárečia chápané ako samostatná skupina alebo ako podskupina novohradských alebo gemerských nárečí.
  5. ↑ Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 1. vyd. Zväzok I. Bratislava : Veda, 1977. 526 s. S. 80 – 81.
  6. ↑ Etnografický atlas Slovenska : mapové znázornenie vývinu vybraných javov ľudovej kultúry. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1990. ISBN 80-224-0075-0. S. 7.
  7. ↑ STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. 2. dopl. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1958. 631 s. S. 266 – 276.
  8. ↑ KRAJČOVIČ, Rudolf. Vývin slovenského jazyka a dialektológia : vysokoškolská učebnica pre filozofické a pedagogické fakulty vysokých škôl. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. ISBN 80-223-2526-4 Chybné ISBN. S. 304 – 306.

Zdroje

Strategi Solo vs Squad di Free Fire: Cara Menang Mudah!