Sociálny liberalizmus (iné názvy: nový liberalizmus, moderný liberalizmus, egalitárny liberalizmus, rovnostársky liberalizmus, ľavicový liberalizmus) je politická ideológia, smer liberalizmu, ktorý popri dôraze na ochranu osobnej slobody jednotlivca dáva do popredia princípy sociálnej spravodlivosti a pripúšťa štátne zásahy do ekonomiky s cieľom zníženia nerovnosti v spoločnosti. V kultúrno-spoločenských otázkach termín zastrešuje pozitívne politické postoje k témam ako sú migrácia, interupcie, práva menšín či dekriminalizácia drog.[1]
Sociálni liberáli rozšírili ideu slobody o jej pozitívne chápanie (posilnenie možností človeka rozvíjať svoj potenciál). Ich presvedčenie je založené na viere, že ak sa občan ocitne v kritickej situácii bez vlastného pričinenia, je povinnosťou štátu podať občanovi pomocnú ruku. Podľa ich názoru tento postup nepotlačuje osobné práva a slobodu jedincov, práve naopak právo rozširuje (právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, dôstojnú starobu a pod.).[2]
V americkej politike je sociálny liberalizmus historicky doménou politickej ľavice, ktorej záujmy v bipartistickom systéme reprezentuje Demokratická strana, zatiaľ čo v Európe je ideologickou podstatou najmä sociálne demokratických a centristických strán. Jeho ideovými protikladmi sú klasický liberalizmus a sociálny konzervativizmus. Medzi zakladateľov sociálneho liberalizmu patria Thomas Hill Green a Leonard Trelawny Hobhouse. K jeho rozvoju prispeli aj významní teoretici John Stuart Mill a John Rawls.[2]
História
Nástup priemyselnej revolúcie v polovici 19. storočia priniesla okrem benefitov aj rad prudkých sociálnych zmien a narastajúcu majetkovú nerovnosť. Masu pracujúcich z manufaktúr a továrni trápili nízke mzdy, nevyhovujúce pracovné podmienky, choroby či bieda. Rapídne sa rozšírila detská práca. Neutešená sociálna ekonomická situácia viedla k rade nepokojov a štrajkov robotníckej triedy. Ukázala sa neschopnosť trhu samostatne zabezpečiť svoju existenciu a bolo potrebné nastaviť nové pravidlá. V 80. rokoch 19. storočia bol v Európe uplatnený prvý moderný sociálny systém, ktorý zaviedol konzervatívny nemecký kancelár Otto von Bismarck. Nevznikol však z jeho dobrosrdečnosti ale z nevyhnutnosti potlačiť revolučné nálady robotníkov. Jednalo sa o celý systém poistenia pre prípad pracovného úrazu, invalidity, choroby či staroby.[3]
Po víťazstve britskej Liberálnej strany vo všeobecných voľbách v roku 1906 boli v nasledujúcich rokoch položené základy britského sociálneho modelu. Za jeho zakladateľov sú považovaní premiéri Herbert H. Asquith, jeho nástupca David L. George a Winston Churchill, ktorý ako vtedajší minister obchodu prijal prostredníctvom štátnych regulácií na trhu práce opatrenia na zníženie chudoby a nezamestnanosti.[4][5]
V roku 1936 britský liberálny ekonóm John Maynard Keynes publikoval svoje najvýznamnejšie dielo s názvom Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí v ktorom vyvrátil vieru v klasické liberálne ekonomické teórie a zdôvodnil nevyhnutnosť premyslených zásahov štátu do ekonomiky.
V 30. rokoch 20. storočia zaviedla už počas prvého roku vlády administratíva FDR v USA sériu štátnych opatrení, pomocou ktorých sa snažili vyviesť krajinu z ekonomickej krízy. Presadzované budovanie štátu blahobytu a zvyšovanie štátnych výdavkov na podporu obnovy ekonomiky dostalo názov Nový údel (New Deal). Od tohto obdobia je v USA termín liberalizmus (bez prívlastku sociálny) spájaný s keynesianizmom a politikou Demokratickej strany. Mnohí americkí pravicoví liberáli sa v 50. rokoch 20. storočia začali označovať za libertariánov s cieľom odlíšiť sa od podporovateľov Nového údelu.
Po roku 1945 sa v ďalších mnohých krajinách začala rozsiahlo uplatňovať makroekonomická myšlienka keynesianizmu a welfare stare (štát blahobytu). Po nasledujúcu dobu približne 20 rokov priniesla keynesiánska hospodárska politika v krajinách západu rýchly a úspešný rast s vysokou mierou zamestnanosti. Avšak tento "zlatý vek kapitalizmu" neprežil ropnú krízu v 70. rokoch. Kríza mala dosah na celý svet a rast cien spôsobil prvú recesiu od konca vojny, preto začali dominovať iné teórie, najmä monetarizmus.[2]
Referencie
Pozri aj
Externé odkazy
