Slovenské divadlo je súčasť slovenského umenia, ktorej začiatky spadajú do magických obradov zachovaných v ľudovom divadelnom prejave a v zvykosloví. V stredoveku ho reprezentovali „potulní igrici“ - speváci, tanečníci, artisti, žongléri - a potulní komedianti. Cirkevné divadlo je zastúpené vianočnými a veľkonočnými hrami. Na začiatku 20. storočia má slovenské divadlo viacero profesionálnych a množstvo poloprofesionálnych a amatérskych súborov.
Profesionálne divadlo na Slovensku 1920-1938
Po skončení prvej svetovej vojny, po vzniku Prvej česko-slovenskej republiky, čo bol pre Slovákov aj akt národného oslobodenia, sústredili sa hlavné úsilia na divadelnom poli na založenie a udržiavanie profesionálneho divadla a na vytvorenie jeho umeleckého programu. Založením Slovenského národného divadla poverili v roku 1919 vtedajšie vládne orgány Družstvo SND, na čele ktorého stál Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Družstvo, ako majiteľ koncesie pre divadelnú prevádzku na celom území Slovenska, uzavrelo zmluvu s riaditeľom druhotriednej Východočeskej divadelnej spoločnosti Bedřichom Jeřábkom. Český divadelný súbor začal v Bratislave pod hlavičkou Slovenského národného divadla pravidelnú prevádzku 1. marca 1920 otváracím predstavením Smetanovej opery Hubička. Profesionálny divadelný súbor uvádzal prevažnú časť svojho repertoáru po česky. Slovenské hry sa na repertoári divadla vyskytovali len zriedkavo a navyše v nich účinkovali českí herci. Prvé slovenské profesionálne činoherné predstavenia režíroval český režisér Vilém Táborský a boli to inscenácie hier Hriech a V službe od J. G. Tajovského, Hana od Martina Rázusa, Šrobárova hra Z otroctva vekov a Sedliacka nevesta od Pavla Socháňa.
V sezóne 1921/1922 prišli do súboru prví slovenskí herci: Andrej Bagar, Janko Borodáč, Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbet. Títo herci stali sa členmi zájazdového súboru SND, známeho pod názvom „Marška“. Propagačný súbor, s väčšinou českých hercov, navštívil veľa slovenských miest, ktoré zažili prvé stretnutie so slovenským profesionálnym divadlom. Od sezóny 1923/1924 viedol SND skladateľ a dirigent Oskar Nedbal ako súkromný podnikateľ, neskôr Václav Jiřikovský a po tragickej smrti Oskara Nedbala v roku 1931 prevzal SND opäť ako súkromný podnikateľ Antonín Drašar, a to až do roku 1938. V rámci SND pôsobil činoherný, operný a baletný súbor a na svojom repertoári uvádzal aj známe diela dramatickej a opernej literatúry. Významným prelomom bol vznik Slovenskej činohry SND roku 1932 vedenej režisérom Jankom Borodáčom, ktorá však pôsobila paralelne s Českou činohrou SND na čele s režisérom Viktorom Šulcom.
V Košiciach existovala už od roku 1924 do 1930 a po prerušení od 1937 do 1938 ďalšia profesionálna scéna – Východoslovenské národné divadlo. Bol to v podstate tiež súbor zložený z českých hercov, ktorý uvádzal svoje predstavenia (aj operné) väčšinou v češtine. Po okupácii Košíc maďarskými horthyovskými vojskami roku 1938 bol súbor násilne zlikvidovaný. Na slovenskom vidieku ešte kočovala v týchto rokoch Divadelná spoločnosť Otakara Nováka (istý čas pod názvom Vidiecky súbor SND) a koncom tridsiatych rokov krátky čas vyvíjal zájazdovú činnosť aj divadelný súbor Emílie Wágnerovej. Zo slovenských dramatikov v týchto rokoch uvádzali sa najčastejšie hry Jána Chalupku, Jána Palárika, Jozefa Gregora Tajovského, Ferka Urbánka, Ivana Stodolu.
Divadlo v rokoch prvej Slovenskej republiky (1939-1945)
Až v roku 1938, po získaní autonómie Slovenska v rámci ČSR, napokon v Slovenskom národnom divadle zanikla Česká činohra a mnoho českých hercov a spevákov sa rozhodlo odísť zo Slovenska. Z repertoárového aj personálneho hľadiska sa ukončil proces poslovenčenia SND. Na programe divadla sa začali uvádzať po slovensky hrané tituly, tento trend bol podporený vznikom Slovenskej republiky 14. marca 1939. V tom čase v SND už pôsobila dostatočne silná a odborne pripravená generácia slovenských divadelných umelcov, na čele ktorej stáli dve umelecky vyhranené osobnosti – realista Janko Borodáč a s modernými divadelnými prúdeniami oboznámený, invenčný režisér Ján Jamnický. Popri nich viacero predstavení naštudoval aj bývalý herec Ivan Lichard a k režijnej práci bol neskôr prizývaný aj český herec a režisér Jozef Budský a výsostne slovenský umelec Karol L. Zachar.
Činoherný repertoár ovplyvňovali dvaja vzdelaní a rozhľadení dramaturgovia – Ferdinand Hoffmann, ktorý často aj režíroval, a Ján Sedlák. Repertoár SND sa orientoval na uvádzanie veľkých klasických diel svetovej dramatiky, ďalej hier domácich, slovenských dramatikov a na uvádzanie významných diel modernej zahraničnej dramatickej tvorby. Zo slovenských autorov uvádzalo v týchto rokoch SND diela našich klasikov (Palárik, Záborský, Tajovský) a tiež diela žijúcich dramatikov (Ivana Stodolu, Júliusa Barča-Ivana, Štefana Králika, Jána Poničana, Márie Rázusovej-Martákovej a Petra Zvona). SND v tomto období predstavovalo umelecky skonsolidovaný kolektív, schopný na vysokej inscenačnej úrovni uvádzať náročné diela domácej a svetovej dramatiky. V 30. a 40. rokoch herecký súbor popri osobnostiach ako Martin Gregor, Jozef Kello, Oľga Brodáčová, Hana Meličková, Andrej Bagar, Beta Poničanová omladili absolventi a poslucháči hereckého konzervatória – okrem iných František Dibarbora, Mária Bancíková, Mikuláš Huba, Július Pántik i Viliam Záborský.
Koncom 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov vznikli aj ďalšie tri slovenské profesionálne divadlá – v Nitre to bolo Slovenské ľudové divadlo, v Prešove Slovenské divadlo a napokon v Martine Slovenské komorné divadlo.
Intenzívnu činnosť vyvíjalo ochotnícke divadlo, o ktoré sa staralo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, pod patronáciou Matice slovenskej.
Ivan Stodola (1888-1977)
Ivan Stodola bol najproduktívnejší slovenský dramatik od polovice 20. do konca 40. rokov. Písal spoločenské komédie, bol spolutvorcom slovenskej historickej hry a rozvíjateľom tradícií hier zo života ľudu. V spoločenských komédiách (Náš pán minister, 1926, Belasý encián, 1928, Čaj u pána senátora, 1929, Jožko Púčik a jeho kariéra, 1931 a i.) sa s umiernenou kritickosťou vyrovnáva s niektorými nedostatkami predmníchovskej meštiackej spoločnosti a kriticky sa vyjadruje k verejnému životu. Úrovňou, úspešnosťou a populárnosťou sa jeho komédiám vyrovnávajú hry Bačova žena, 1928 a Kráľ Svätopluk, 1931. Romantickou historickou hrou je Marína Havranová, 1941 (zasadená do rokov Slovenského povstania 1848, v čase uvedenia dostala Štátnu cenu SR) a k satirickému podobenstvu inklinuje hra Mravci a svrčkovia, 1943. Na námet hry Bačova žena vznikol slovenský film Varúj! (1947), podľa Jožka Púčika a jeho kariéry film Statočný zlodej (1958) a Kráľ Svätopluk bol podkladom Suchoňovej opery Svätopluk.
Slovenské divadelníctvo v rokoch 1945-1970
V prvých povojnových rokoch v oblasti divadelníctva už bolo na čo nadväzovať. Významnou udalosťou bolo nariadenie Slovenskej národnej rady z 3. júla 1945 o poštátnení Slovenského národného divadla v Bratislave, obnoveného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (neskôr dostalo súčasný názov Štátne divadlo) a Slovenského komorného divadla v Martine (to bolo neskôr premenované na Armádne divadlo a ešte neskôr na Divadlo SNP, v súčasnosti sa opäť vrátilo k pôvodnému názvu SKD). V roku 1946 ešte založili Novú scénu Národného divadla v Bratislave. K dramatickým autorom, ktorých v povojnových rokoch v divadlách uvádzali, pribudli Peter Karvaš, Leopold Lahola, Ľubomír Smrčok, František Greguš, Juraj Váh. Ako výrazné režisérske osobnosti sa v tomto období začali formovať Jozef Budský a Karol L. Zachar. Ďalej režíroval aj Ivan Lichard, neskôr Tibor Rakovský. Divadlu v Košiciach vtlačil výraznú realistickú pečať umelecký šéf Janko Borodáč, ktorý tam prišiel hneď po roku 1945 z Bratislavy. Povojnovým dramaturgom v SND bol vynikajúci literárny vedec a prekladateľ Jozef Felix. V martinskom divadle bol určujúcou osobnosťou režisér František Kudláč. Repertoár v prvých povojnových rokoch bol otvorený svetu, čo súviselo aj s demokratickým charakterom tohto obdobia.
Situácia v organizačnom uspôsobení, no najmä v ideologickom usmerňovaní divadelnej práce sa dosť výrazne zmenila po februárových udalostiach v roku 1948, počas ktorého sa moci chopila Komunistická strana Československa. Na jednej strane sa slovenské divadelníctvo rozmáhalo, pokiaľ ide o počet nových divadiel a súborov. V spoločensko-politickej situácii dominovalo úsilie priviesť umenie čo najbližšie k pracujúcim masám. Na druhej strane však bolo zapojené do tzv. ideovej prestavby spoločnosti a spoločenského vedomia, keď dogmatickým vzorom v tomto smere bol Sovietsky zväz. Oficiálne orgány tlačili divadlá do propagandistickej a agitačnej práce, repertoár bol pod prísnym dohľadom a dramaturgia sa stala v podstate ideologickým usmerňovaním divadelnej praxe. Okrem päťsúborového Dedinského divadla vznikli nové divadlá v Nitre, Zvolene, Považskej Bystrici (divadlo sa neskôr presídlilo do Žiliny) a Komárne (maďarské divadlo). V Prešove založili popri Divadle Jonáša Záborského aj Ukrajinské národné divadlo. V piatich slovenských mestách vznikli profesionálne bábkové divadlá. Spolu s divadlami v Bratislave, Košiciach a Martine takto existovala hustá divadelná sieť, ktorá s malými redukciami pretrvala až do súčasnosti. Popri činoherných divadlách začal v Bratislave na Novej scéne pôsobiť operetný (neskôr muzikálový) súbor, v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici (Štátna opera) vznikli operné a baletné súbory.
V povojnových rokoch bola umelecky významná najmä druhá polovica 60. rokov, keď v spoločnosti došlo k politickému odmäku a k značnej liberalizácii, čo sa prejavilo tak v repertoárovej, ako aj inscenačnej zložke nášho divadelníctva. Významné inscenačné činy vznikli pod režijným vedením Jozefa Budského, Jozefa Palku, Karola L. Zachara, Tibora Rakovského, Pavla Haspru, Ota Katušu, Miloša Pietora, Ivana Petrovického, Vladimíra Strniska. V tomto období prvými zaujímavými réžiami upozornil na seba Peter Mikulík a Ľubomír Vajdička. V závere 60. rokov vzniklo v Bratislave moderné, invenčné a novátorské Divadlo na korze. V hlavnom meste pôsobilo aj Divadlo poézie, Pantomimický súbor Milana Sládka a Eduarda Žlábka, Divadlo Lasicu a Satinského, kabaretné divadlo so satirickými ambíciami Tatra revue a po presťahovaní z rodnej obce aj Radošinské naivné divadlo, čo bolo autorské divadlo Stanislava Štepku s jeho osobitou poetikou. Najvýznamnejším a v divadlách najfrekventovanejším dramatickým autorom tohto obdobia bol Peter Karvaš a popri ňom Ivan Bukovčan.
V týchto rokoch v SND pôsobila silná herecká generácia, ktorú tvorili okrem iných: Gustáv Valach, Viliam Záborský, Mária Kráľovičová, Július Pántik, Mikuláš Huba, Ctibor Filčík, František Dibarbora, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Zdena Gruberová, Eva Krížiková a ďalší. V prvých povojnových desaťročiach zaznamenala úspechy aj slovenská operná a baletná tvorba. Z operných skladateľov boli často uvádzané diela Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Šimona Jurovského a Tibora Andrašovana. Slovenské operné a baletné umenie, najmä v inscenačnej podobe má odvtedy až po súčasnosť vysoký európsky štandard.
Štefan Králik (1909-1983)
Štefan Králik začal literárne tvoriť až po dovŕšení tridsiatky, po získaní skúseností z lekárskej praxe a zhodnotení zážitkov z detstva. Debutoval na ochotníckom javisku hrou Mozoľovci (1942) z dedinského prostredia. V hre Trasovisko (1944) rieši závažné psychologické problémy v živote dedinského človeka. Do centra úsilí slovenskej drámy a profesionálneho divadla v povojnových rokoch prenikol hrou Posledná prekážka (1946). Ďalšími jeho dramatickými prácami bola Hra bez lásky (1946) a Hra o slobode (1948), Buky podpolianske (1949), Horúci deň (1951) a Svätá Barbora (1953). Po dlhšom odmlčaní sa vrátil k dramatickej tvorbe v 70. rokoch, a to hrami Vojenský kabát Jura Jánošíka (1970), Rebel (1975), Margaret zo zámku (1974), Krásna neznáma (1976).
Peter Karvaš (1920-1999)
Peter Karvaš bol významný a v povojnových rokoch v profesionálnych divadlách najčastejšie hraný slovenský dramatik. Viaceré jeho hry uviedli aj zahraničné scény. Už jeho prvé scénky a satirické rozhlasové hry sa vyznačovali intelektuálnym humorom, napríklad hry Hanibal pred bránami alebo Spolok piatich „P“, ktoré neskôr prepracoval na divadelné hry a uviedlo ich divadlo v Martine v prvých povojnových rokoch. Prvý úspech na profesionálnom javisku slávil roku 1945 protifašistickou hrou Meteor. Na premenu názorových postojov po vojne a hlavne po roku 1948 reagoval hrami Návrat do života (1946), Ľudia z našej ulice (1950) či Srdce plné radosti (1953). Britkou konverzačnou komédiou z diplomatického prostredia je hra Diplomati, ktorú uviedla činohra SND v roku 1958. Myšlienkovo i umelecky významná je jeho hra zo Slovenského národného povstania Polnočná omša (1958) a medzi vrcholy jeho tvorby patria aj drámy Antigona a tí druhí (1962), metaforické hry Veľká parochňa (1964) a Experiment Damokles (1966), ako aj spoločensky kritické hry Jazva (1963) a Absolútny zákaz (1969), ktoré reagovali na dôsledky kultu osobnosti a iné spoločenské deformácie totalitného spoločenského systému. K problematike SNP sa ešte vrátil hrou Súkromná oslava (1987). Peter Karvaš patrí aj k najvýznamnejším slovenským teatrológom a je autorom radu teoretických prác z teórie divadla a drámy.
Ivan Bukovčan (1921-1975)
Ivana Bukovčana podnietilo k tvorbe v oblasti drámy a scenáristiky jeho povolanie filmového dramaturga. Veselohra Surovô drevo (1954) sa zrodila z typov, deja a atmosféry úspešného filmu Rodná zem, ktorého scenár napísal s J. Machom. Vo veselohre Hľadanie v oblakoch (1960) zameral sa na otázky malomeštiackych prežitkov. Publicisticky je ladená jeho hra Pštrosí večierok (1967). Najvýznamnejším a umelecky najprenikavejším dielom je dráma Kým kohút nezaspieva (1969), ktorá sa vracia do vojnových rokov. SND uviedlo aj jeho hry Zažeň vlka (1970), Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), ktoré exponujú deformácie 50. rokov. V hre Prvý deň karnevalu (1972) zužitkoval svoje skúsenosti novinára z Kuby. Hyperbolizovaný dej i postavy charakterizujú hru Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). Ivan Bukončan je scenáristom asi dvadsiatich slovenských filmov, z ktorých najvýznamnejšie sú Zvony pre bosých a Sneh nad limbou.
Slovenské divadlo v rokoch po „normalizácii“ (1970-1989)
70. a 80. roky 20. storočia (všeobecne charakterizované ako roky „normalizácie“ po vpáde vojsk Varšavskej dohody do našej vlasti) v istom zmysle evokovali roky päťdesiate, najmä pokiaľ ide o ideologizáciu divadelnej produkcie. Napriek tomu aj v tomto období vzniklo niekoľko podnetných inscenácií najmä pod režijným vedením Miloša Pietora, Pavla Haspru, Vladimíra Strniska, Petra Mikulíka, Ľubomíra Vajdičku a neskôr Jozefa Bednárika, Blaha Uhlára či Romana Poláka. Oficiálne orgány zrušili činnosť generačného Divadla na korze aj satiricko-kabaretnej Tatra revue. Divadlo poézie pričlenili pod Novú scénu. V týchto rokoch však vzniklo v Trnave dnešné Divadlo Jána Palárika (vtedy ešte Divadlo pre deti a mládež, neskôr Trnavské divadlo) a divadlo v Spišskej Novej Vsi. Najčastejšie uvádzanými dramatikmi boli Ján Solovič, Osvald Zahradník a popri nich Peter Kováčik, Ľubomír Feldek, Mikuláš Kočan a v tom čase začínajúci Karol Horák. Dramaturgicky aj inscenačne najvýznamnejšie úspechy zaznamenávalo slovenské ochotnícke divadelníctvo, s ktorým spolupracovala celá plejáda profesionálnych divadelníkov, spomedzi ktorých najvýraznejšiu pečať originality vtlačili inscenáciám režiséri Peter Scherhaufer, Jozef Bednárik a scénograf Jozef Ciller. Ochotnícke divadelníctvo mohlo dosahovať tieto úspechy aj preto, lebo bolo čiastočne mimo kontroly oficiálnych ideologických a straníckych centier. Najvýznamnejšie celoslovenské ochotnícke prehliadky sa uskutočňovali v Šuranoch, Liptovskom Mikuláši, Spišskej Novej Vsi, Čadci (Palárikova Raková) a v Martine (Scénická žatva).
Osvald Zahradník (1932)
Osvald Zahradník do dramatickej literatúry vstúpil v roku 1967 ako autor rozhlasových hier a odvtedy neustále pre rozhlas píše (asi 30 hier). Pôsobil aj ako režisér rozhlasových hier. Po televíznych hrách Strecha úniku (1971) a Biely autobus (1972) debutoval ako autor divadelnej hry Sólo pre bicie (hodiny) (1972), ktorá mala premiéru v SND. Je to hra o ľuďoch, ktorí sú už po zenite svojej životnej dráhy a má silné humanistické posolstvo. Významný úspech zaznamenala táto hra pri jej uvedení v moskovskom divadle MCHAT, kde bola viac ako desať rokov na repertoári. K podobnej tematike sa vrátil aj v hre Sonatína pre páva (1975), v ktorej vystupuje do popredia jemná charakteristika medziľudských vzťahov a hľadanie vzájomnej harmónie. Hrou s tematikou zo Slovenského národného povstania je Čas do brieždenia (1984). Do osemdesiatych rokov spadá napísanie a uvedenie jeho hier Omyl chirurga Moresiniho (1981), Meno pre Michala (1985), Prelúdium v mol (1984), Post skriptum (1985) a Polostrovy vianočné (1986). Jeho poslednou uvedenou divadelnou hrou je Letenka do Milána (1996) (uviedlo ju Gogoľovo divadlo v Moskve). Jeho hry uvádzali divadlá vo viac ako desiatich krajinách sveta. Písal aj pre televíziu a zastával funkciu vedúceho dramaturga v Činohre SND.
Ján Solovič (1934)
Ján Solovič sa autorsky začal prejavovať najprv v rozhlase, kde debutoval ako devätnásťročný hrou o Kopernikovi Torunský génius (1953). Prvou uvedenou divadelnou hrou bola Posledná hrmavica (1955) z prostredia dediny a družstevného života. Po komédii Nepokojná mladosť (1975) mu divadlo uviedlo hru z prostredia protialkoholickej liečebne Súhvezdie draka (1958). S veľkým ohlasom sa stretla jeho pôvodne rozhlasová hra z prostredia železničiarov Polnoc bude o päť minút (1958), ktorú neskôr uviedlo viacero divadiel a televízia ako samostatnú inscenáciu. Dominujúcim okruhom jeho tematických záujmov bola viac rokov najživšia súčasnosť, spoločenské a etické otázky rokov, keď tieto hry vznikali. Išlo najmä o „občiansku trilógiu“ Meridián (1974), Strieborný jaguár (1975) a Zlatý dážď (1976). Zo súčasnosti čerpali aj hry Žobrácke dobrodružstvo (1970, na podklade hry vznikol aj muzikál Plné vrecká peňazí), Veža nádeje (1972), Právo na omyl (1981), Kráľovná noci v kamennom mori (1983), Pozor na anjelov a Príliš odvážny projekt (1987). V hrách Zvon bez veže (1984) a Peter a Pavol (1985) si zvolil námety z histórie. Prvá je životnou retrospektívou kňaza a učenca Mateja Bela a druhá vychádza zo záznamu o údajnej návšteve ruského cára Petra I. v Bratislave. Je autorom scenára filmu Dosť dobrí chlapi (1972) a televízneho seriálu Straty a nálezy (1974). V 70. a 80. rokoch bol najčastejšie uvádzaným slovenským dramatikom na profesionálnych i ochotníckych javiskách. Jeho neskoršími dramatickými prácami sú dve hry o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.
Stanislav Štepka (1944)
V roku 2003 dovŕšilo Radošinské naivné divadlo (RND), ktorého výhradným autorom, režisérom a organizátorom bol počas celého tohto obdobia Stanislav Štepka, 40. výročie svojej existencie. Štepka je autorom desiatok divadelných hier, rozhlasových a televíznych scenárov, ktoré v osobitej naivistickej, ale dostatočne komunikatívnej a inšpirujúcej podobe predstupovalo pred divákov s otázkami morálky, falošnosti ľudských vzťahov, generačných vzťahov, malomeštiactva, honby za mamonou a honorom. Vo svojich hrách syntetizuje láskavý a úsmevný humor a radosť z hry s kritickým odsúdením nemravnosti, konzumného spôsobu života, antihumánnosti a intolerancie. Vo viacerých dielach sa osobitým, netradičným prístupom vracal k významným obdobiam a osobnostiam našej histórie.
Súbor RND tvoria väčšinou neškolení, ale talentovaní herci, ktorí najmä svojou typológiou napĺňajú hry významovou obsažnosťou. Medzi najvýznamnejšie a divácky najúspešnejšie hry Stanislava Štepku patria Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Slovenské tango (1979), Ako som vstúpil do seba (1981), Čierna ovca (1983), Nevesta predaná Kubovi (1984), Ženské oddelenie (1987), Vygumuj a napíš (1989), Lás-ka-nie (1992), Kino Pokrok (1995), Konečná stanica (1997), Návod na použitie (2001), Kronika komika (2003).
Slovenské divadlo po roku 1989
Po zmene spoločenských a politických pomerov v roku 1989 dostali sa aj slovenské divadlá do novej situácie. Získali voľnosť pri výbere dramatických predlôh, ako aj pri ich inscenačnom stvárnení. Divadlá sú od tejto doby nútené svoju činnosť viac ekonomizovať, čo má neraz vplyv aj na ich repertoárové smerovanie. Uvádzajú sa vo väčšej miere tituly s predpokladom väčšieho záujmu divákov. Vznikajú nové divadelné zoskupenia bez štátnej dotácie. Tak vznikli niektoré alternatívne divadelné súbory, napríklad Balvan (1987 - 1992), Stoka, GUnaGU a SkRat, Debris. Vznikli tiež divadelné priestory, v ktorých nepôsobí stabilný súbor – napríklad divadlo West, Divadlo a.ha. alebo divadlo Aréna. Sieť profesionálnych divadiel zostala v podstate zachovaná, ibaže viaceré prešli pod správu samosprávnych krajov alebo miest (napríklad divadlo v Žiline či Actores v Rožňave). V roku 2007 sa po mnohých rokov výstavby SND presťahovalo do svojej novej budovy.
V repertoárovej politike slovenské profesionálne divadlá značne obmedzili uvádzanie hier domácich autorov a orientovali sa na modernistické, neraz však len komerčné dramatické texty zahraničných autorov. Často upadla aj inscenačná úroveň uvádzaných predstavení. Z režisérov tohto obdobia upútal pozornosť najmä Jozef Bednárik a to naštudovaním viacerých zahraničných, ale aj domácich muzikálov (na Novej scéne, v Nitre a inde). Z mladšej generácie zaujali režiséri Matúš Oľha, Juraj Nvota, Blaho Uhlár, Jozef Gombár, spomedzi dramatikov Viliam Klimáček, Dušan Vicen a Silvester Lavrík. Slovenské divadelníctvo má dobrý zvuk aj v zahraničí, kam súbory chodia na zájazdy či festivaly. Mimoriadny úspech majú slovenské divadlá pri svojich vystúpeniach v Česku. V súčasnosti slovenské divadelníctvo môže hodnotou svojej umeleckej produkcie vstúpiť do náročnej európskej súťaže. Dve vysoké divadelné školy: Vysoká škola múzických umení v Bratislave a Akadémia umení v Banskej Bystrici) pripravujú adeptov na profesionálnu umeleckú dráhu v oblasti herectva, réžie, scénografie, spevu, tanca, histórie a teórie divadla.
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
