Slovenské Okolie alebo Okolie alebo Hornouhorské slovenské Okolie, nem. Oberungarischer slowakischer Distrikt, bol slovenský politický projekt samostatnej územnosprávnej jednotky v rámci Uhorského kráľovstva z roku 1861.[1]
Vznik Okolia
Ak by Okolie existovalo ako oficiálne uznaná právna jednotka v rámci Uhorska, znamenalo by to teritoriálne vymedzenie autonómneho slovenského územia už v druhej polovici 19. storočia. Požiadavku Okolia sformuloval Š. M. Daxner najprv vo svojom prejave na memorandovom zhromaždení, v zápätí bola zakotvená v Memorande národa slovenského. Neskôr bola požiadavka Okolia hlavným obsahom návrhu Privilegiálnej listiny, predloženej 12. decembra 1861 cisárovi Františkovi Jozefovi I. v prílohe k viedenskému memorandu.[1] Hoci podľa 7. a 9. titulu druhej časti Tripartita panovník privilegiálnym aktom mohol koncepciu potvrdiť, neurobil tak a naopak návrh posunul Uhorskému miestodržiteľstvu, ktoré ho ako protiústavný zavrhlo.[2]
Okolie malo zahrnúť územia vtedajších stolíc Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, Turčianskej, Zvolenskej a zväčša slovenských častí Abovskej, Tekovskej a Turnianskej župy (stolice). V projekte nebola zhrnutá Zemplínska stolica. Stolice sa mali pretvoriť na 16 okresov. Okolie malo byť integrálnou súčasťou Uhorska, ale malo mať aj vlastný národný zastupiteľský orgán a vlastné správne a súdne orgány nižších stupňov. Hlavným mestom Okolia mala byť Banská Bystrica, správnym, úradným a súdnym jazykom slovenčina. Maďarčina mala byť diplomatickým jazykom. Projekt v nových politických okolnostiach nadväzoval na ešte neurčitú predstavu z konceptu Marcového prosbopisu štúrovcov z roku 1849 o tzv. Slovenskom veľkokniežatstve a návrhu Jána Kollára o tzv. Slovenskej korunnej krajine.[1][2]
V súvislosti s požiadavkou Okolia sa sformovali dve krídla vtedajšej slovenskej politiky, tzv. Stará škola slovenská a Nová škola slovenská. Projekt a požiadavka slovenského Okolia vytvorili zárodočnú predstavu Slovenska ako samostatného národného štátu.[1]
Historické pramene
Memorandum slovenského národa k Okoliu (úryvky, citované podľa gramatiky v prameňoch):[3][4]
My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:...
II. Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom horňo-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národnosti...Ohradiť sa ďalej musíme oproti možnej námietke tej, ako by snahy po jednom slovenskom Okolí proti historickým právam a zákonmi pozitívnymi zabezpečenej jednoty a celosti Uhorska smerovali...
III. Jestliže rovnosť je ona miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v živote občianskom skutočným sa stávajú a všetkých údov obce v jeden harmonický celok, v jednu slobodnú obec spojujú, tým vätšia potreba je, v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej žijúcich byť má, práva národnie a práva reči mierou touto rozmerať.
Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom:
- 1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť sa má...Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriách krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nie len úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali...
- 2. Čo sa tyče čiary tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a našou rečou národnou vo vlasti nasej tiahnuť má...Náhľadom našim je ona (diplomatická reč) medzi národami rozličných jazykov „prostriedok spoločného usrozumenia sa".... ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej.... jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho slovenského, v dopisoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom úradovaní a vzájemnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom nevytvárajúc pri tomto poslednom užívanie iných rečí krajinských. My Slováci... hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatičnosť reči maďarskej vo vlasti našej uznať, nie ale preto, jako by sme snáď skrze to naduprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou našou uznávali...
Toto sú teda žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej snemu nášmu prednášame. Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečiam a národnosťam v jich osobitných národopisných medzách pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet... Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť, a v nej sloboda rovnosť a braterstvo národov!
Referencie
- ↑ a b c d ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko : encyklopedická príručka : aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 285.
- ↑ a b MOSNÝ, Peter; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Dejiny štátu a práva na území Slovenska II, (1848 – 1948). 1. vyd. [s.l.] : Spolok Slovákov v Poľsku - Towarzystwo Slowaków v Polsce, 2014. 164 s. ISBN 978-83-7490-761-3. S. 30 až 31.
- ↑ LACLAVÍKOVÁ, Miriam; ŠVECOVÁ, Adriana. Praktikum k dejinám štátu a práva na Slovensku II. zväzok (1848 – 1948). 1. vyd. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2016. ISBN 978-80-568-0008-9. S. 39 – 43.
- ↑ Dokument: Memorandum národa slovenského (1861) [online]. www.just.wz.cz, [cit. 2019-11-26]. Dostupné online. Archivované 2015-04-02 z originálu.
