Najčastejšie heroldský kríž čiernej farby na striebornom poli, rovný siahajúci až ku okrajom. Výnimočné s rozšírenými koncami. Počas krížových výprav sa používali iné typy krížov. Ani potom to nebol znak ustálený a objavujú sa rôzne varianty. Veľmajstrov erb je doplnený o menší kríž s erbom.
Odev
Biele plášte boli doplnené o typické čierne kríže. Odev bielej alebo sivej farby s čiernym antonovým krížom nosili iba členovia bez šľachtického pôvodu (rádoví bratia a seržanti), čierny odev s bielym plášťom nosili rádoví kapláni.
Rád nemeckých rytierov (oficiálny názov Rád bratov nemeckého domu sv. Márie v Jeruzaleme, lat.Ordo domus Sanctæ Mariæ Theutonicorum Hierosolymitanorum, nem.Orden der Brüder vom Deutschen Haus St. Mariens in Jerusalem, Orden der Ritter des Hospitals St. Marien des Deutschen Hauses[1], Deutscher Ritterorden[2], Deutscher Herrenorden[3]) je nemecký stredoveký rytiersky rád, dnes čisto náboženský rehoľný rád. Je jedným z rytierskych rádov, ktoré vznikli počas križiackych výprav na území Jeruzalemského kráľovstva s cieľom ochrániť pútnikov ku Kristovmu hrobu a tiež obrany kresťanských území na východe. Popri dvoch starších a vplyvnejších rádoch (Rád templárov a Rád johanitov) sa v Jeruzalemskom kráľovstve nepresadil, a preto si hľadal pôsobisko v Európe, kde zohral významnú úlohu v dejinách Poľska a Litvy.
Dejiny
Hrad v Malborku (Marienburgu), sídlo Rádu v rokoch 1309 – 1466
Vznik Rádu nemeckých rytierov a pôsobenie vo Svätej Zemi
Dejiny Rádu nemeckých rytierov sa začali písať počas tretej križiackej výpravy, počas obliehania mesta Akkomoslimami v rokoch 1189 – 1191. Podobne ako Rád johanitov aj Rád nemeckých rytierov vznikol pôvodne ako rád pracovníkov spravujúcich hospic v Akku. Ako sa dozvedáme z diela História vzniku Rádu nemeckých rytierov, prvotný majetok nadobudol hospic od mešťanov z Brém a Lübecku, vracajúcich sa späť domov z križiackej výpravy. Hospic bol zasvätený Panne Márii. V roku 1198 sa z iniciatívy nemeckých kniežat mení spoločenstvo pracovníkov spravujúcich hospic na militantný rytiersky rád. V nasledujúcom roku túto transformáciu potvrdil aj pápež Inocent III. Celý názov Rádu nemeckých rytierov znie Fratres Domus hospitalis sanctae Mariae Teutonicorum in Jerusalem (Bratstvo Nemeckého hospitálu svätej Márie v Jeruzaleme). Vo Svätej Zemi mal novovzniknutý Rád nemeckých rytierov problémy presadiť sa popri dvoch starších rádoch, ktoré mali na týchto územiach značné majetky. Na rozdiel od Rádu templárov či Rádu johanitov, Rád Nemeckých rytierov spravoval opevnenia prevažne len priamo na územiach kresťanských štátov, najmä na území Jeruzalemského kráľovstva (východne a severovýchodne od Akka) a tiež vo východných oblastiach Kilíkie. Najdôležitejším hradom Rádu nemeckých rytierov bol hrad Montfort v severnej Palestíne, ktorý sa neskôr stal aj jeho hlavným sídlom. Vzhľadom na slabú pozíciu Rádu nemeckých rytierov na východe sa už od svojho vzniku Rád nemeckých rytierov orientoval viac na Európu so zámerom získať tam majetky. Preto sa veľmajster Rádu nemeckých rytierov Hermann von Salza rozhodol roku 1211 využiť pozvanie uhorského kráľa Ondreja II. do Sedmohradska s cieľom bojovať proti prenikajúcim Kumánom. Za túto pomoc boli Rádu nemeckých rytierov prisľúbené rozsiahle majetky v Sedmohradsku.
Rád Nemeckých rytierov v Uhorsku
V Uhorsku pôsobil Rád nemeckých rytierov v rokoch 1211 až 1225. Za tento čas vybudoval Rád nemeckých rytierov v dovtedy zaostalej oblasti Burzenland, za pomoci osadníkov z nemeckých krajín, viacero opevnených sídel a priniesli tejto oblasti hospodársky rozvoj. Rád nemeckých rytierov mal uľahčenú situáciu vďaka rozsiahlym kráľovským privilégiám, medzi ktoré patrilo napríklad oslobodenie od platenia daní, ktoré Rádu nemeckých rytierov potvrdil kráľ Ondrej II. listinou z roku 1222. Vďaka tomuto rozmachu sa Rád nemeckých rytierov mohol čoskoro sústrediť nielen na obranu hraníc, ale tiež na vlastnú ofenzívu proti Kumánom a získavanie nových území. Narastajúca moc Rádu nemeckých rytierov v Uhorsku a tiež jeho požiadavky na čoraz väčšiu nezávislosť od uhorského kráľa sa nezhodovala so záujmami uhorskej šľachty, ani kráľa samotného. Preto v roku 1225 Ondrej II. Rád Nemeckých rytierov z územia Uhorského kráľovstva vyhnal.
Presun Rádu nemeckých rytierov do Pruska a križiacke výpravy proti pobaltským Prusom a Litovcom
Mapa územia Rádu v roku 1260
V roku 1225 pozval Rád nemeckých rytierov do Pruska Fridrich II., aby sa pripojil k prebiehajúcej križiackej výprave proti baltským pohanom. V marci nasledujúceho roka vydal pápež Gregor IX. v RiminiZlatú bulu, ktorou Rád nemeckých rytierov poveril šírením kresťanstva na území pohanských baltských Prusov. Preto došlo k únii Rádu Nemeckých rytierov s Rádom mečových bratov, ktorý už predtým pôsobil v oblasti Pobaltia. Úniu potvrdil pápež Gregor IX. listinou Za zjednotenie dvoch Rádov z 30. mája 1237. K prvej vlastnej vojenskej výprave Rádu nemeckých rytierov na tomto území došlo v rokoch 1228 a 1229. Na novom území dostal Rád nemeckých rytierov najskôr od Konráda Mazovského hrad v blízkosti dnešného mesta Toruň (Thorn) a postupne na území Pruska vybudoval veľké množstvo prevažne tehlových hradov, pevností.
V priebehu 13. storočia Rád nemeckých rytierov čelil dvom pruským povstaniam. Prvé povstanie začalo roku 1242 pod vedením poľského vojvodu Swantopelka sídliaceho v meste Gdansk. Toto povstanie bolo ukončené v roku 1255, keď Rád nemeckých rytierov za pomoci českého kráľa Přemysla Otakara II. dobyl pevnosť Sambia. Na kontrolu dobytého územia bola postavená pevnosť Konnigsberg (dnes Kaliningrad).
Počas druhého povstania v rokoch 1260 až 1270 pod vedením Herkusa Monteho, sa moc Rádu nemeckých rytierov na tomto území takmer rozpadla, keďže Prusi boli tentoraz na boje lepšie pripravení. Situáciu Rádu nemeckých rytierov zachránil až pápež, ktorý apeloval na nových nemeckých križiakov, chystajúcich sa na výpravu proti Mongolom, aby radšej prispeli na pomoc Rádu nemeckých rytierov a posilnili obranu hradov v Prusku. Podľa kronikára Rádu nemeckých rytierov sa križiacka výprava v Prusku oficiálne skončila roku 1283, no vzápätí začala ďalšia proti Litovcom. Medzi rokmi 1305 až 1409 podnikol Rád nemeckých rytierov okolo 300 ofenzívnych výprav a križiacky štát dosiahol v tomto období najväčší územný a mocenský rozmach vo svojej histórii.
Medzitým Rád nemeckých rytierov definitívne stratil územia vo Svätej Zemi, keď bol najskôr roku 1271Mamluci dobyli hrad Montfort, dovtedajšie hlavné sídlo rádu, následkom čoho bolo sídlo presunuté do mesta Akko, vtedajšieho hlavného mesta Jeruzalemského kráľovstva. O 20 rokov neskôr, v roku 1291, padlo aj Akko a sídlo Rádu nemeckých rytierov sa presunulo do Benátok. Čoskoro bolo hlavné sídlo presunuté opäť, tentoraz na hrad Marienburg (Malbork), čím bolo de facto potvrdené, že Rád nemeckých rytierov má ústredné záujmy práve v oblasti Pruska.
Konflikt s Poľskou korunou a bitka pri Grunwalde 1410
Prusko okolo roku 1350
Zatiaľ čo na východe Rád nemeckých rytierov bojoval proti Litovcom, na západe začal postupne ohrozovať svojich dovtedajších spojencov, Poľské kráľovstvo. V roku 1308brandenburský markgróf, na popud rivalov poľského kráľa Vladislava II. Jagela, zaútočil na Gdansk, významný prístav v oblasti Pomoranska. Keďže kráľ Poľského kráľovstva Vladislav II. Jagelo sa v tejto dobe účastnil na bojoch v Rusku, poprosil Rád Nemeckých rytierov, ako svojich spojencov, aby hájil jeho záujmy na týchto územiach. Rád nemeckých rytierov dobyl späť mestá Gdansk a Tczew, no predniesol nároky na Pomoransko ešte pred poľským kráľom. Vladislav II. Jagelo sa Pomoranska nemienil vzdať, nato Rád nemeckých rytierov anektoval toto územie, čím odrezal Poľsko od Baltského mora. To viedlo k viac ako storočnému konfliktu medzi Poľským kráľovstvom a Rádom nemeckých rytierov, no tiež k spojenectvu Poľského kráľovstva a Litvy proti Rádu nemeckých rytierov. V roku 1385 došlo tzv. Krewskou zmluvou k Poľsko-litovskej únii, na čele ktorej stál poľský kráľ Vladislav II. Jagelo. Keď Litva získala v rámci tohto súštátia svojbytnosť, začal litovský správca, bratranec kráľa Vladislava II. Jagela Vytautas na územiach ovládaných Rádom nemeckých rytierov vyvolávať nepokoje. To viedlo k tomu, že veľmajster Rádu nemeckých rytierov Ulrich von Jungingen Poľskému kráľovstvu a Litve vyhlásil v auguste 1409 vojnu. V tejto vojne bolo záujmom Rádu nemeckých rytierov získať ďalšie územia na úkor Poľského kráľovstva a posilniť si svoju pozíciu v regióne, zatiaľ čo snahou Poľského krľóvstva bolo opätovné získanie prístupu k Baltskému moru. Spočiatku v tejto tzv. Veľkej vojne získal Rád nemeckých rytierov niekoľko pevností, zatiaľ čo kráľ Vladislav II. Jagelo sa otvorenej bitke snažil vyhýbať, keďže litovská armáda nebola na vojnu pripravená. Koncom roku 1409 Rád nemeckých rytierov uzavrel spojeneckú zmluvu s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským v Košiciach. Po množstve menších stretov sa v júli v roku 1410 nepriateľské vojská stretli pri dedine Grunwald. Dňa 15. júla sa na poliach neďaleko tejto dediny odohrala jedna z najväčších rytierskych bitiek stredoveku Bitka pri Grunwalde. Je ťažké odhadnúť presný počet bojovníkov, keďže jediný spoľahlivý prameň o bitke napísal Jan Długosz a ten sa o presných počtoch nezmieňuje. Niektoré zdroje[chýba zdroj] uvádzajú stotisícové, či dokonca aj miliónové armády, čo sú vzhľadom na pomery vtedajšieho osídlenia, a keď vezmeme do úvahy známe počty účastníkov iných bitiek v tej dobe, značne prehnané čísla. V bitke pri Grunwalde Rád nemeckých rytierov napokon utrpel najdrvivejšiu porážku vo svojej histórii. Zahynul v nej nielen veľmajster Ulrich von Jungingen, ale takmer všetci významnejší členovia Rádu nemeckých rytierov. Poľsko-litovská armáda ukoristila všetkých 51 rádových koruhví.
Mapa územia Rádu nemeckých rytierov na vrchole moci, v roku 1410
Rád nemeckých rytierov síce nebol definitívne zničený, ako pôvodne kráľ Vladislav II. Jagelo zamýšľal, ale výrazne sa oslabila jeho pozícia v Prusku, ktorá sa už nikdy nedostala na úroveň na akej bol počas 14. storočia. Nasledujúci veľmajster rádu Ludwig von Erlichshausen podpísal mierovú zmluvu v meste Toruň. Touto zmluvou z roku 1466 sa Rád nemeckých rytierov stal podriadeným Poľskému kráľovstvu. Definitívny koniec pôsobenia Rádu nemeckých rytierov v Prusku prišiel v roku 1525, kedy veľmajster Albrecht von Brandenburg prestúpil na evanjelickú vieru. V nasledujúcom roku bol križiacky štát sekularizovaný a stal sa úplne závislým od Poľského kráľovstva.
Rád nemeckých rytierov po strate území v Prusku a dnes
Po definitívnej strate území v Prusku viedol Rád nemeckých rytierov len minimum militantných aktivít. Výnimkou bola napríklad pomoc Rakúšanom v boji proti Turkom v 17. storočí. Inak prakticky žiadne väčšie vojenské aktivity Rádu nemeckých rytierov neboli zaznamenané. Začiatkom 19. storočia bol Rád nemeckých rytierov dočasne zrušený Napoleonom Bonapartem a od roku 1809 smel pôsobiť len v Rakúsku. V roku 1839 cisár Ferdinand I. Rád nemeckých rytierov obnovil, nie ako militantný rád, ale len s cieľom poskytovať charitatívnu činnosť a starostlivosť o chorých. V tejto forme existuje Rád nemeckých rytierov dodnes. Hlavné sídlo Rádu nemeckých rytierov je vo Viedni. Súčasným veľmajstrom je P. Frank Bayard OT.[4]
Organizácia Rádu nemeckých rytierov a regula
Rád nemeckých rytierov prebral v podstate celú regulu Rádu templárov (vychádzajúcu z Augustínovej regule) a mal od Rádu templárov odvodenú hierarchickú štruktúru. Na čele Rádu nemeckých rytierov stál veľmajster, ktorý bol volený kapitulou. Kapitula bola zložená z popredných predstaviteľov Rádu nemeckých rytierov, ktorí mali na starosti rôzne oblasti (kancelár, pokladník, zásobovač, hlavný špitálnik a maršal). Rádové územia boli rozdelené na komtúrie, na ktorých čele stál komtúr. Viacero komtúrií tvorilo provinciu pod vedením krajského komtúra a provincie boli združené pod správou krajského majstra. Rehoľným odevom rádového brata bola čierna cappa a biely plášť s čiernym krížom. Do boja si rytieri Rádu nemeckých rytierov obliekali na zbroj biele cappa s čiernym krížom na hrudi, ktoré bolo u všetkých rádov od roku 1248 nahradené varkočom. Súčasťou Rádu nemeckých rytierov boli aj tzv. poloviční bratia (nem.Halbbruder), ktorí neskladali rehoľné sľuby. Títo nosili šedý varkoč s čiernym krížom v tvare písmena T. Podľa regule museli rytieri Rádu nemeckých rytierov nosiť vlasy ostrihané nakrátko tak, aby boli ľahko spoznateľní ako rehoľníci. Taktiež boli povinní nosiť bradu, nie príliš dlhú. Členom Rádu nemeckých rytierov bolo zakázané používať vlastné rodové erby či pečate. Nesmeli mať ani výstroj zdobenú zlatom či striebrom. Výstroj bola členom rádu prideľovaná namieru. Ako rehoľníci skladali rytieri Rádu nemeckých rytierov sľub čistoty. Ženy vôbec nesmeli byť prijímané do Rádu nemeckých rytierov, ani na úlohy starostlivosti o chorých, ktoré dokážu vykonávať lepšie ako muži, pretože prítomnosť ženy podľa regule nie je bezpečná. Taktiež nesmeli byť do Rádu nemeckých rytierov prijímané deti. O tom, že ak sa práve rytieri Rádu nemeckých rytierov nezúčastňovali bojov, boli viac mníchmi ako bojovníkmi, svedčí fakt, že väčšina článkov regule je venovaná pokynom ako sa majú členovia Rádu nemeckých rytierov správať, ako a kedy sa modliť, či ako sa starať o chorých. Udivuje tiež množstvo pôstnych dní, ktoré museli rytieri dodržiavať. Na rozdiel od bežných mníchov, rytieri Rádu nemeckých rytierov smeli častejšie jesť mäso, a inak si dopĺňali bielkoviny vajcami či mliečnymi výrobkami.
Hodnotenie pôsobenia Rádu nemeckých rytierov
Celkovo je ťažké vytvoriť si objektívny názor na pôsobenie Rádu nemeckých rytierov, keďže pôsobil najmä na území dnešného Poľska, kde išlo viac menej o konflikt Poliakov a Nemcov ako takých, pričom obe strany túto problematiku do značnej miery národnostne prifarbujú. Z dnešného pohľadu môžeme povedať, že hoci sa Rád nemeckých rytierov nepresadil vo Svätej zemi kde vznikol, bol jednou z najvýznamnejších európskych stredovekých mocností a v dejinách, najmä východnej Európy, zohral významnú úlohu. V priebehu nemeckých dejín bolo naň poukazované ako na mocnosť, ktorá sa pokúšala posunúť nemecké osídlenie, čo najviac na východ (Drang nach Osten). Rád nemeckých rytierov zohral úlohu vo formovaní nielen nemeckého, ale aj poľského (Križiaci (kniha) od Henryka Sienkiewicza), litovského alebo ruského nacionalizmu.
Bogdan, Henry: Řád německých rytířů, Garamond; 2009
Fonnesberg-Schmidt, I.: The Popes and the Baltic Crusades
France, J.: The crusades and the expansion of catholic christendom, Routledge, Abingdon 2005
Hunyadi, Z; Laszlovszky, J The crusades and the military orders: Expanding the frontiers of medieval latin christianity, Central European University, Budapest 2001
Madden, T.: The new concise history history of the Crusades, Rowman and Littlefield publishers, Oxford 1999
