Reformácia (z lat. obnovenie, pretvorenie) bolo rozsiahle hnutie, ktoré sa začalo v 16. storočí a prakticky pokračuje až dodnes ako snaha reformovať Katolícku cirkev. V bežnom historickom význame ide o fenomén smerujúci k náprave chýb, ktoré vznikli v rámci rímskokatolíckej cirkvi a jej vplyvu na politický a kultúrny život Západnej Európy. Cieľom reformátorov je návrat k normatívnosti biblickej pravdy, odstránenie deformácií v cirkvi a skvalitnenie jej činnosti. Reformácia je kritikou náboženského formalizmu, bujnenia kultúrnych nánosov v cirkvi a vyznačuje sa systematickou snahou odstrániť z náboženského učenia špekulatívne nánosy. Kritika reformátorov sa zameriava na momentálny úpadok cirkvi ale aj na dlhodobé chyby v jej vývoji, ktoré vznikali už v začiatkoch stredoveku a ktorých nahromaďovanie trvalo až do jeho neskorých fáz.
Príčiny reformácie
Príčiny reformácie sú dvojaké. Sú rozlišované cirkevné príčiny a politicko-sociálne príčiny.
Medzi cirkevné príčiny sú zaraďované materializmus a svetskosť, či niekedy až nehodnosť renesančných pápežov
Hoci sa pokusy o nápravu cirkvi vyskytli už pred rokom 1517, tieto trvalo neovplyvnili ani teológiu a ani nemali zásadný vplyv na politické usporiadanie Európy. Predreformátori boli neúspešní aj preto, lebo ich myšlienky nemali podporu zo strany škôl či univerzít. V prípade reformácie takáto podpora nechýbala. Už prvé reformačné tézy mali silné akademické zázemie. Ako materiál určený na učenú dišputu mali svoju vážnosť a popularitu.
Kníhtlač a reformácia
Kritickým pozitívnym faktorom reformačného hnutia bolo zdokonalenie kníhtlače. Podľa starého spôsobu sa dala jedna strana textu tlačiť len z jednoliatej kovovej matrice, ktorej vytváranie bolo zdĺhavé a nákladné. Johann Gutenberg vylepšil technológiu kníhtlače tak, že rozmerovo rovnaké litery odlieval samostatne a sériovo. Tie potom len preskupoval v sadzbe podľa okamžitej potreby. Ak sa počítalo s dotlačou knihy, uchovávanie jednoliatych foriem osobitných pre každú jednu stranu už nebolo potrebné. Drahý odlievací materiál sa mohol využívať na tlač tých textov, ktoré boli momentálne žiadané. Náklady na výtlačky kníh sa znížili a vlastniť ich už mohli aj nižšie sociálne vrstvy. Novou kníhtlačou sa reformačné spisy mohli šíriť v krátkom čase a vo veľkých množstvách.
Začiatok a priebeh
Nemecká reformácia
Prvá etapa reformácie začala teológom Martinom Lutherom a jeho 95 tézami, ktoré 31. októbra1517 osobne pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu. Tézy kritizovali odpustky a v podstate sa dotýkali všetkých kritických bodov, o ktoré sa neskôr počas celej reformácie zápasilo. Cieľom téz bolo vyprovokovať akademickú diskusiu. Myšlienky vzbudili pozornosť aj u ostatného obyvateľstva. Martin Luther bol autoritou miestnej Univerzity vo Wittenbergu. Rím aj z tohto dôvodu nemohol danú situáciu ignorovať. Rím označil Lutherove učenie za kacírske. V prestížnej rozprave so svojím protivníkom, kresťanským teológom Johannesom Eckom v Lipsku v roku 1519, Luther zavrhuje učenie o pápežskej neomylnosti a neomylnosti pápežských koncilov. Pápež Lev X. vydáva v 15. júna1520buluExsurge Domine, v ktorej hrozí Lutherovi kliatbou. Luther naďalej prehlbuje svoje učenie a šíri svoje myšlienky vydávaním nových spisov. Tie sú verejne pálené, na čo Luther reaguje spálením pápežskej buly. Pápež vydáva 3. januára1521 novú bulu Decet Romanum Pontificem, ktorou nariaďuje exkomunikáciu. V roku 1521 je Luther predvolaný na ríšsky snem vo Wormse. Ani tam neodvolá svoje učenie a nemecký cisár Karol V. vydáva Wormský edikt, ktorým potvrdzuje kliatbu zo strany Ríma a Lutherovo učenie je zakázané. Saský kurfirstFridrich III. Múdry, ktorý je Lutherovým ochrancom, inscenuje Lutherov únos a nechá ho v tajnosti previesť na hrad Wartburg, kde reformátor prebýva v rokoch 1521 – 1522. Luther počas pobytu na Wartburgu prekladá do nemčinyBibliu, ktorá bola nemecky hovoriacemu obyvateľstvu dovtedy nedostupná.
Nemci prechádzajú húfne na novú vieru. Začína sa objavovať nespokojnosť proti omši a celibátu. Mnísi a mníšky opúšťajú kláštory. Dňa 25. decembra1521 je v mestskom chráme vo Wittenbergu prvýkrát prisluhovaná Večera Pánova evanjelickým spôsobom. Philipp Melanchthon vydáva systematické dielo Locci communes rerum Theologicarum.
Proti radikálnym prejavom reformácie ako obrazoborectvo a sedliackym nepokojom reformátor ostro vystupuje. Na politickej úrovni dochádza v roku 1526 v Speyeri k rozhodnutiu, že voľba náboženstva sa ponecháva autonómnej vôli zemepánov. Keď sa na ďalšom ríšskom sneme 1529 toto právo opäť ruší, evanjelické stavy protestujú (odtiaľ protestanti) opustením rokovaní. V roku 1530 predkladajú evanjelici na sneme v Augsburgu Melanchthonove Augsburské vyznanie. Je to pokus o priblíženie sa katolíckej strane (zdôraznenie spoločných rysov viery) a zároveň prvé evanjelické vyznanie novej viery. Katolícke stavy toto dielo odmietajú a cisár hrozí protestantom represiami. Evanjelické stavy na svoju obranu zakladajú Šmalkaldský spolok. Po porážke protestantov v šmalkaldskej vojne1546 – 1547 nasleduje prenasledovanie protestantov. Po odstúpení cisára sa uzatvára v roku 1555 Augsburský náboženský mier, ktorého obsahom je zrovnoprávnenie oboch náboženstvo na území Nemecka, čo znamená faktické uznanie rozdelenia cirkvi.
Švajčiarska reformácia
Reformačné hnutie dospieva k diferenciácii na druhý prúd, keď na pole teológie vstupujú Ulrich Zwingli a následne Ján Kalvín.
Pod vedením Ulricha Zwingliho sa začína na jar 1522 reformácia v Zürichu. Mestská rada súhlasí s evanjelickým kázaním, postupne dochádza k odstráneniu údajne nebiblických elementov v cirkevnom živote, je sprevádzané aj obrazoborectvom. Napriek rovnakým východiskám sa teologické názory Zwingliho čiastočne líšili od Lutherových. Pokus o nájdenie spoločného stanoviska pri Marburských náboženských rozhovoroch v roku 1529 stroskotalo na otázke Svätej večere. Zwingli na rozdiel od Luthera považoval prítomnosť Krista vo Večeri Pánovej za čisto symbolickú, Luther trval na tom, že Kristus je vo Večeri Pánovej prítomný úplne reálne. Napätá situácia medzi katolíkmi a protestantmi vo Švajčiarsku vyústila do občianskej vojny. V 1531 Zwingli zahynul v bitke pri Kappele. Jeho nasledovník Heinrich Bullinger spolupracoval na sformulovaní Prvého helvétskeho vyznania (1536).
V roku 1533 prišiel do Švajčiarska Ján Kalvín, prenasledovaný vo Francúzsku pre svoje protestantské názory. Svoje učenie zhŕňa v publikácii Inštitúcie (1535). Od roku 1536 pôsobí Kalvín v Ženeve, kde zavádza radikálnu reformáciu, ktorá sa dotýka prakticky každého aspektu civilného života všetkých obyvateľov mesta. Nakrátko je vypovedaný, po návrate pokračuje v budovaní teokracie (prepojenie náboženstvo s politikou). Kalvínovo učenie o predestináci (predurčenie človeka ku spáse alebo zavrhnutiu) luteráni neuznávali. Rovnako nesúhlasili ani s jeho pozíciou k Svätej večeri hoci Kalvín bol v tejto otázke k Lutherovej pozícii bližšie ako Zwingli. V roku 1549 Kalvín s Bullingerom uzatvárajú spoločný konsenzus o Večeri pánovej (Consensus Tigurinus – 1549), ktorý spája zwingliánske a kalvínske vnímanie, čím vznikla jednotná švajčiarska reformovaná cirkev. V roku 1566 požiadal nemecký reformovaný falcký kurfirst Ľudovít VI. Bullingera o zaslanie vyznania, ktoré vychádza po podpísaní teológov švajčiarskych kantónov pod názvom Druhé helvétske vyznanie. To sa potom stáva základom reformovaných cirkví i v zahraničí.
Výsledkom reformácie je existencia nových, na rímskom biskupovi nezávislých cirkví a kultúra protestantizmu. Výraznejšie sa profilujú dva základné typy teológií – evanjelické cirkvi založené hlavne na princípoch M. Luthera (luteráni) a cirkvi založené na na pozícii Jána Kalvína – tzv. reformované cirkvi, resp. kalvinizmus. Luteranizmus a kalvinizmus môžeme pokladať za dve hlavné osi teologického pohybu v reformácii. Z nich vychádza aj väčšina súčasných na základe reformácie vzniknutých cirkví. Dôležitým výsledkom reformácie sú jej radikálne smery, medzi inými napríklad anabaptizmus (dôraz na krst dospelých). Na anabaptizmus nepriamo nadväzuje baptizmus a letničné hnutia, ktoré sa formovali od 17. storočia predovšetkým v Holandsku, Anglicku a v Novom Anglicku.
Reformácia na Slovensku
Reformácia sa udomácnila aj na území Horného Uhorska. Reformačné myšlienky k nám začali prenikať už čoskoro po Lutherovom prvom vystúpení. Prvými propagátormi reformačných ideí bolo u nás nemecky hovoriace obyvateľstvo. To tvorilo silné enklávy najmä v banských mestách. Keďže ťažba drahých kovov bola na území Slovenska jednou z najvýznamnejších produkcií v Európe vôbec, zodpovedajúce silné ekonomické zázemie banských miest vytváralo priaznivý predpoklad aj pre prijímanie reformačných ideí. Reformácia sa šírila aj do iných ako banských miest, ako napríklad Levoča, Bardejov, Prešov. Luteránske reformačné prvky prijala časom väčšina obyvateľstva Horného Uhorska tak v mestách, ako aj na vidieku. Výsledok reformačnej premeny bol z hľadiska štatistiky impozantný. Na konci 16. storočia bolo evanjelických viac ako 90% obyvateľstva územia Slovenska. Tento stav neskôr začína klesať vďaka efektívnej protireformácii zo strany Ríma a aktivite Rádu jezuitov.
Reformačné prúdy v Uhorsku
Jednotlivé oblasti Uhorska prijali rôzne reformačné akcenty. Prevažná väčšina luteránov bola sústredená v Hornom Uhorsku (teda dnešné Slovensko) a kalvinizmus bol prijatý skôr maďarsky hovoriacim obyvateľstvom (Maďarsko a enklávy v susedných štátoch so silnou maďarskou minoritou). Intaktné ostalo voči reformačným myšlienkam najmä obyvateľstvo z tých oblastí, ktoré boli tradične pravoslávne, resp. patrili do ortodoxnej cirkvi, teda Rumuni, Srbi, Ukrajinci a dnešní Rusíni.
Úloha Sedmohradska v reformácii
V Sedmohradsku (dnes rumunská Transylvánia) existovala v dobe ranej reformácie pomerne široká náboženská sloboda a vďaka tomu sa tam reformácia úspešne etablovala. Sedmohradsko bolo počas 17. a 18. storočia ohniskom Uhorských stavovských povstaní, ktoré šírili myšlienky náboženskej slobody aj do ostatných oblastí Uhorska. Opakované povstania si vynútili zo strany protireformačne naladených katolíckych Habsburgovcov viaceré ústupky, napríklad podpísanie Šopronských artikúl z roku 1681 (šopronský snem).
Protireformácia
Reformačné hnutie viedlo k protireformácii a rekatolizácii, ktorú viedol Rím (Rímskokatolícka cirkev) ako odpoveď na ideológiu reformátorov. S cieľom zabrániť reformácii používal Rím rôzne prostriedky. V politickom boji sa za katolíkov intenzívne angažoval najmä rod Habsburgovcov. Úspešnou taktikou rímskokatolíckej cirkvi bolo poskytovanie kvalitného a bezplatného vzdelávania deťom politicky vplyvných feudálov. Kvalitné a lacné vzdelanie bolo pre rodičov motívom, prestúpiť späť ku katolíckej viere. Keďže sa uplatňoval princíp "čie panstvo, toho náboženstvo", tak s feudálom konvertovali na katolicizmus automaticky aj jeho poddaní. Tento princíp "deľby viery" bol typický aj pre naše územie. Protireformácia našla systematický základ v pôsobení jezuitov resp. v reholi Spoločnosť Ježišova, ktorú založil Ignác z Loyoly.
Dôsledky reformácie
Reformácia poznačila mnohé oblasti života u väčšiny národov Európy. Reformačný pohyb pravdepodobne urýchlil prechod od feudalizmu k trhovoekonomickému mysleniu. Reformačná teológia zdôrazňovala podiel zodpovednosti jednotlivých veriacich na chode náboženskej obce. Jednotlivé cirkevné zhromaždenia, zbory či obce, sa stávali vnútorne súdržnejšími a vitálnejšími. Zároveň sa zvýšil stupeň ich autonómie. Tak sa narúša totalizmus a centralizmus cirkevnej hierarchie a zvýrazňuje sa pluralitný mód existencie cirkvi. Toto vnímanie sa prenáša následne do oblasti svetského fungovania. Spochybňuje sa totalita tradičnej hierarchie ekonomických vzťahov, nastáva demonopolizácia moci. Následná zvýšená konkurenčnosť a pluralita náboženského prostredia prináša aj zlepšenie v oblasti ekonomickej dynamiky. Inšpiratívnu úvahu o príspevku kalvinizmu k zmene trhových vzťahov realizoval Max Weber.
Profilácia národov a krajín podľa reformácie
Niektoré národy a krajiny sa vyprofilovali ako typicky luteránske, iné ako reformované, protestantské a podobne…
Slovensko
Slovensko má silnú reformačnú tradíciu. Dominantná je síce rímskokatolícka cirkev (asi 3/4 kresťanov u nás), ale svoje odveké zastúpenie tu majú luteráni a aj kalvíni. Luteráni sú združení prevažne v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV). V rámci celkového počtu obyvateľstva Slovenska hlásiaceho sa ku kresťanstvu, tvoria veriaci tejto cirkvi asi 6% podiel. Po rímskokatolíckej cirkvi je ECAV je druhou najväčšou cirkvou na Slovensku. Štvrtou najväčšou cirkvou na Slovensku je Kresťanská reformovaná cirkev na Slovensku (pred ňou je v poradí počtu veriacich Gréckokatolícka cirkev). Príslušníci Kresť. ref. cirkvi sú kalvíni a zväčša sú to príslušníci maďarskej národnosti. Okrem toho sú na Slovensku aj ďalšie menšie protestantské cirkvi – Bratská cirkev na Slovensku, Bratská jednota baptistov, Evanjelická cirkev metodistická, Apoštolská cirkev a iné.
Česko
Česko má pomerne solídnu reformačnú tradíciu. Miešajú sa v nej kalvínske a luteránske prvky. Okrem toho sa v Čechách vychádza aj z predreformácie, kedy sa vyzdvihujú myšlienky Jána Husa. Čím viac sa v Česku ide na východ, tým viac možno badať ubúdanie kalvínskeho fundamentu a tým viac sa cirkevné zbory profilujú ako luteránske. Luteráni majú silnejšie zastúpenie na Morave a najmä v Sliezsku.
Rakúsko
Rakúsko si viac-menej ponechalo svoj katolícky charakter, pretože katolícka dynastia Habsburgovcov sídliaca vo Viedni ochraňovala katolicizmus.
Poľsko
Poľsko zostalo voči reformácii silne imúnne a jeho katolícky charakter ostal prakticky nezmenený. Silnejšia enkláva luteránov sa nachádza v Sliezsku, ktorí sú kultúrne prepojení na evanjelikov na v dnešnom moravskom Sliezsku.
Maďarsko
Maďarsko má silne kalvínsku tradíciu, hoci je tam prítomná aj väčšinová katolícka cirkev a aj početná luteránska menšina.
Nemecko
Približne polovica Nemcov sú katolíci a polovica luteráni. Severovýchod Nemecka je silno luteránsky, čím viac sa ide na juh a západ, tým viac prevažuje katolícka viera. Bavorsko je tradične silne katolícke. Kalvinizmus sa v Nemecku vyskytuje na jeho južnom a západnom okraji. Nemecko je hlavným zázemím pre vzdelávanie a vedu vo oblasti luteránskej teológie. Nemecký luteranizmus výrazne poškodilo obdobie ateizácie v rámci komunizmu. Bývalé Východné Nemecko spadajúce do sovietskeho bloku sa územne prekrývalo s oblasťami, v ktorých mal luteranizmus v rámci pôvodného Nemecka svoje najsilnejšie zastúpenie. Vďaka tomu bola poškodená podstatná časť luteránskeho fundamentu Nemecka.
Pápežská kultúra mala v nemeckých krajinách značne dôchodkove pramene. Preto sa vytváral silný proticirkevný front, v ktorom boli ríšske kniežatá, rytieri, časť miest a poddaní (ľudové kacírstvo). Rytieri túžili po majetkoch, mestá sa chceli zbaviť závislosti, lebo mnohé z nich boli podriadené duchovým kniežatám (biskupom, kardinálom, predstaveným reholi) - Strasbourg, Worms, Konstanz, Ausburg, Speyer...Nepriateľom miest v hospodárskej výrobe boli aj kláštory, lebo mali mnohé hospodárske výsady, zriaďovali remeselnícke dielne, neplatili dane a mýta od výrobkov. Svoj význam mali aj neporiadky v cirkvi, pokles autority pápežov, najmä pre renesančnú mravnú uvoľnenosť (financovali umelcov, usporadúvali zábavy a lovy). Vedenie diecéz bolo nedostatočné. Biskupmi sa stávali Slachticki synovia, z ktorých mnohí ani nemali kňazské svätenie. Často viedli naraz viacero diecéz, čim síce získali viac benefícií, ale nemohli v každej diecéze trvalo sídliť a poznať jej náboženskú situáciu.[1]
Švajčiarsko, Francúzsko, Holandsko
Kalvinizmus má svoju historickú baštu vo Švajčiarsku a to hlavne v Ženeve, kde Ján Kalvín uskutočnil pokus vytvoriť societu na základe svojich princípov. Francúzsko má tradíciu svojho protestantizmu podloženú hlavne kalvinizmom, ktorý zastupovali hugenoti. Holanďania majú tradične silné zastúpenie v kalvinizme.
USA prebrali od Angličanov protestantské dedičstvo. Výraznejšie sa v Spojených Štátoch prejavuje kalvinizmus a len v menšej miere luteranizmus. Severoameričania pokračovali v reformácii aj neskôr, keď sa v Európe vývoj už stabilizoval. Obnovy prebiehali často vo viacerých vlnách – v takzvaných prebudeniach. Silné zastúpenie má v USA baptistická cirkev, metodizmus, episkopálne cirkvi a letničné cirkvi. Katolícky fundament vystupuje výraznejšie najmä v Kanade, pretože frankofónni Kanaďania si stále udržiavajú svoju tradičnú katolícku vieru zdedenú po francúzskych kolonizátoroch. Latinsko-americké krajiny si ako dedičia španielskej koruny (resp. Portugalska) ponechali katolicizmus, len v súčasnej dobe sa v nich výraznejšie presadzujú letničné (pentakostálne) cirkvi.
Východná Európa a Balkán
Reformácia nedokázala takmer vôbec ovplyvniť východné, resp. pravoslávne cirkvi. Tieto zostali voči reformnému pohybu prakticky intaktné.
Pobaltské štáty, kde vládol tradičný nemecký vplyv, sú luteránske – najmä Estónsko a Lotyšsko. Litva ako sused Poľska inklinuje smerom ku katolicizmu. Chorváti a Slovinci zostali katolíkmi. V srbskej Vojvodine je okrem pravoslávnych Srbov aj veľa slovenských evanjelikov, ktorí sa tam prisťahovali zo Slovenska v minulých storočiach. Je tu takisto prítomná aj maďarská kalvínska menšina. [2]Srbsko si však celkovo ponecháva svoj tradičný pravoslávny charakter. Macedónci sú takisto pravoslávni. Rumunská Transylvánia, čiže bývalé Sedmohradsko má silnú protestantskú tradíciu. Sedmohradsko umožňovalo pomerne širokú náboženskú slobodu a tak tam žilo dosť kalvínov ako aj luteránov. V porovnaní s Horným Uhorskom malo Sedmohradsko silnejšiu kalvínsku základňu. Niekoľko luteránskych enkláv tvoria v Rumunsku najmä slovenskí prisťahovalci. Zvyšok Rumunska je inak pravoslávny. Pravoslávni ostávajú aj naďalej Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Bulhari, Moldavci, Gréci, Gruzínci a Arméni.
