Rádiolarity vznikajú usadzovaním odolných mikroskopických schránok prvokov kmeňa radiolaria (mrežovce) najčastejšie pod karbonátovou kompenzačnou hladinou. V tejto hĺbke dochádza k úplnému rozpúšťaniu mikroskopických schránok tvorených CaCO3, takže usadzovať sa môžu iba schránky tvorené z SiO2. Opálový materiál schránok postupne rekryštalizuje na stabilnejší vláknitý chalcedón a kremeň[1]. Niekedy prechádza do rádiolariových vápencov.
Vlastnosti
Mierne zvrásnené doskovité červenkasté rádiolarity komplexu Franciscan, San Simeon state park, v západnej časti USA.
Sú to zväčša zvrstvené horniny, často pestrofarebné[2]. Pomerne tvrdé, rýpu do skla. Tenké pravidelné vrstvičky môžu dosahovať hrúbku okolo 5 - 15 cm (obvykle dosky) a v prípade, ak vznikali v hlbokovodnom prostredí sa často striedajú s ílovitými bridlicami, prípadne reliktami ofiolitov[3]. Majú vysoký obsah SiO2, nešumia v HCl. Prímes CaCO3 môže spôsobiť, že hornina môže s HCl reagovať prudšie a slabo šumí.
Rádiolarity sú často považované za hlbokovodnéoceánskesedimenty a sú preto často používané ako dôležitý palegoegrafický indikátor. V geologickej minulosti ale niektoré rádiolarity vznikali aj v plytkovodnom prostredí[3]. Červenú až hnedú farbu hornine dodávajú ióny Fe3+, zlenkastú Fe2+. Schránky rádiolarií sú zachované v mikroskopickej štruktúre[4], sú inak chudobné na makrofosílie. Niekedy sa v nich vyskytujú aptychy (žuvací aparát) amonitov.
Výskyt
Vzorky jurských rádiolaritov zo Západných Karpát.
Rádiolarity sa v oblasti Západných Karpát vyskytujú vo viacerých tektonických jednotkách[5]. Najstaršie z nich sú rádiolarity v meliatiku, kde však vystupujú iba v sekundárnej pozícií v subdukčnej melanži. Tzv. držkovské a čoltovské rádiolarity sú strednotriasového veku a zaraďované sú do hačavského súvrstvia. Všetky ostatné rádiolarity sú mladšie. V Centrálnych Západných Karpatoch sú hlavne strednojurské. Známe sú zo šiprúňskej panvy tatrika a zliechovskej panvy krížňanského príkrovu (fatrikum) kde sú označované ako ždiarske súvrstvie. Vo fatriku majú veľmi často charakter rádioláriových vápencov[6]. Vystupujú tiež v manínskej a kysuckej jednotkebradlového pásma ako tzv. czajakowské resp. čajakovské rádiolarity. Pre analogické súvrstvie sa v alpskej literatúre používa názov ruhpoldinské rádiolarity, v Poľsku sú pre rovnaké súvrstvie používané termíny sokolické a czajakowské rádiolarity[7] V nadloží tethýdnych rádiolaritov často ležia červené hľuznaté vápence[8].
