Paulus Orosius (385 – 420) bol kresťanský kňaz a historik, žiak svätého Augustína a súčasník svätého Hieronyma. Orosius, pôvodom z hispánskeho mesta Tarragona, našiel útočisko v Afrike po tom, ako ho invázia Vandalov prinútila utiecť z Iberského polostrova. Práve tu vznikli jeho najvýznamnejšie diela, medzi nimi Historiarum Adversum Paganos Libri VII (Sedem kníh dejín proti pohanom), v ktorej Orosius obhajoval kresťanov pred obvinením pohanov, že odklon od rímskych božstiev spôsobil vpád barbarov do ríše a jej rozvrat.
Život
Počiatky literárnej dráhy Paula Orosia, ktorá ho najviac preslávila, súviseli s jeho útekom z Hispánie v roku 413 alebo 414, kedy sa utiekol k velikánovi svojej éry, Augustínovi z Hippo (dnes Annaba v Alžírsku). Tu napísal svoje prvé dielo, Commonitorium de errore Priscillianistarum et Origenistarum (Spis varujúci pred bludom Priscillianistov a Origenistov), ktoré súviselo s náboženskými rozpormi ohľadom Priscillianovho učenia v jeho domácej Hispánii. Ako Augustínov žiak bol roku 415 vyslaný do Palestíny za Hieronymom, ktorý sa zdržiaval v Betleheme.
Orosiova cesta na východ súvisela s iným rozkolom v Cirkvi súvisiacim s učením Pelagia. Po odsúdení pelaganiazmu na synode v Kartágo (411) sa uchýlil jeho hlásateľ v Palestína. Vo východných oblastiach ríše sa mu podarilo získať podporu, ktorú mu západ odoprel. Jeruzalemský patriarcha Ján zvolal na jún 415, ďalšiu synodu do Diospolu (dnes Lod v Izraeli), ktorá mala rozhodnúť o osude Pelagiovho učenia. Orosius tu predniesol niekoľko Augustínových spisov namierených proti Pelagiovi, ale bez väčšieho úspechu (známy je Pelagiov výrok vyslovený pri tejto príležitosti: Et quis est mihi Augustinus. – „Čo mi je po nejakom Augustínovi.“). Uspel iba v jednom – získal Jánov súhlas s tým, aby vyslal posolstvo a vyslancov do Ríma, k pápežoviInocentovi.
Po neúspechu tejto misie sa Paulus Orosius vrátil do severnej Afriky, kde zomrel. Podľa historika Gennadia niesol so sebou relikvie prvého mučeníkasvätého Štefana, ktoré sa takto dostali na Menorcu. Údajne tu poslúžili ako prostriedok obrátenia členov židovskej komunity na kresťanskú vieru.
Dielo
Historiae adversus paganos, 1561Ilustrácia z rukopisu Orosiových Dejín z Bobbia, 7. storočie
Paulus Orosius je autorom troch diel:
Commonitorium de errore Priscillianistarum et Origenistarum (Spis varujúci pred bludom Priscillianistov a Origenistov) – býva vydávaný v rámci Augustínovho diela spolu s Augustínovým pojednaním Contra Priscillianistas et Origenistas liber ad Orosium (Kniha Orosiovi proti Priscillianistom a Origenistom)
Liber apologeticus de arbitrii libertate (Kniha obrany o nezávislej ľudskej slobode) – vydaná v súvislosti s pelagianskou diskusiou v Palestíne
Historiarum Adversum Paganos Libri VII (Sedem kníh dejín proti pohanom) – vznikla na podnet Augustína, ktorému je toto dielo aj venované (malo pôvodne tvoriť súčasť jeho De civitate Dei). Ide o nový typ historiografického diela, v centre záujmu ktorého nie sú rímske dejiny ale Dejiny spásy. Hlavným zámerom Paula Orosia je ukázať vzostup ľudstva od Adamovho pochybenia po súčasnosť (rok 417), a od pohanstva ku kresťanstvu. Kresťanstvo nie je príčinou úpadku ríše, ako to tvrdia niektorí pohania, naopak, ako to má Historia ukázať, ku katastrofám dochádzalo aj pred prijatím kresťanstva. Naopak, tvrdí Orosius, Boh sa v každom okamihu stará o človeka. Pokiaľ ide o otázku vpádu barbarov do rímskeho impéria, Orosius prichádza z tvrdením, že Boh si vybral Rímsku ríšu ako svoj nástroj na šírenie pravej viery. Práve preto je prirodzene nutné, že barbari neodolajú kultúrnemu tlaku impéria a postupne v ňom zaniknú, aby kresťanstvo mohlo existovať ďalej.
Pod označením Hormesta, Ormesta alebo Ormista si Orosiov výklad dejín získal medzi kresťanmi veľkú popularitu. Tomu vďačíme i za dochovanie takmer dvoch stoviek rukopisov tohto diela. Orosiove Dejiny boli preložené mimo iné do staroangličtiny, a to samotným kráľom Alfrédom Veľkým, a do arabčiny, kde poslúžili ako dôležitý zdroj arabského historika Ibn Chaldúna.
