Oxid olovnatý alebo glieda (v širšom zmysle)[1][2] (PbO) je binárna zlúčenina olova a kyslíka. Vyskytuje sa v dvoch polymorfoch - masikot a glieda (v užšom zmysle) (litargit). Bežným využitím oxidu olovnatého je výroba olovnatého skla, priemyselnej keramiky a počítačových komponentov.
Výroba
Oxid olovnatý sa môže vyrobiť zohrievaním olova pri prístupe vzduchu na teplotu približne 600 °C. Pri tejto teplote je to takisto konečný produkt oxidácie ostatných oxidov olova.
- PbO2 –(293 °C)→ Pb12O19 –(351 °C)→ Pb12O17 –(375 °C)→ Pb3O4 –(605 °C)→ PbO
Tepelná dekompozícia dusičnanu olovnatého alebo uhličitanu olovnatého takisto vytvára oxid olovnatý.
- 2 Pb(NO3)2 → 2 PbO + 4 NO2 + O2
- PbCO3 → PbO + CO2
Vo veľkých množstvách sa oxid olovnatý vyrába ako medziprodukt spracovávania olovenej rudy na olovo. Bežnou olovenou rudou je galenit (sulfid olovnatý). Pri vysokých teplotách sa sulfid mení na oxid.
- 2 PbS + 3 O2 → 2PbO + 2SO2
Masikot
Oxid olovnatý sa pod názvom masikot (massicot) používa ako žltý pigment v maliarstve. V minulosti sa získaval žíhaním olovenej beloby na 300 °C. Bol jedným z najdôležitejších pigmentov od preddynastického Egypta až do konca 18. storočia.
Zdroje
- ↑ Banícky terminologický slovník. Bratislava: Vyd. SAV, 1955, S. 28 [1], S. 19, 167
- ↑ glieda. In: Malá encyklopédia chémie. 3. vyd. Bratislava : Obzor, 1981. 816 s. (Malé encyklopédie vydavateľstva Obzor.) S. 276.
