Syn dedinského krčmára a obchodníka. Študoval na gymnáziu v Novom Meste, neskôr v Ľubľane, kde sa v študentskom literárnom krúžku zoznámil s Ivanom Cankarom, Josipom Murnom a Dragotinom Ketteom. V roku 1896 odišiel na univerzitu do Viedne, dlho cestoval po európskych krajinách. Od roku 1910 žil trvale v Ľubľane, spočiatku ako mestský archivár, neskôr ako dramaturg a riaditeľ vtedajšieho Zemského divadla. V roku 1918 sa ako člen slovinskej kultúrnej delegácie zúčastnil osláv 50. výročia založenia Národného divadla v Prahe. V kráľovskej Juhoslávii žil takmer stranou verejného života, znechutený malosťou vtedajších pomerov. Za okupácie sympatizoval s národnooslobodeneckým hnutím; pod pseudonymom Anton Pesnik písal mobilizujúce, apelatívne verše do partizánskeho tisku a len vážna nemoc mu zabránila, aby prešiel na oslobodené územie. Po oslobodení zastával vysoké politické funkcie, bol zvolený členom Slovinskej akadémie vied a umení a zároveň stál v čele Inštitútu pre kultúru slovinského jazyka.
Dielo
Jeho prvá básnická zbierka Čaša opojnosti (1899, Čaša opojenia) je poznamenaná náladami a pocitmi fin de siècle; Župančič v nej do slovinskej poézie uviedol voľný verš. V ďalšej zbierke Čez plan (1904, Rovinou) sa ozývajú tóny novo chápaného vlastenectva, ktoré sa potom naplno rozozneli v zbierke Samogovori (1908, Monológy). Utrpenie slovinského národa za 1. svetovej vojny vyslovil v zbierke V zarje Vidove (1920, Do letných úsvitov). Po mnohoročnom odmlčaní, kedy sa venoval hlavne prekladateľskej činnosti – preložil celkom 18 Shakespearových hier a radu prozaických i básnických diel z literatúry francúzskej, nemeckej, ruskej i českej – vydal po oslobodení 1945 zbierku Zimzelen pod snegom (1945), zhrňujúcu tvorbu z rokov okupácie a 2. svetovej vojny.