Po skončení druhej svetovej vojny bolo územie Rakúska (ktoré bolo od roku 1938 súčasťou Nemecka) rozdelené do štyroch častí, takzvaných okupačných zón, spravovaných podobne ako aj okupačné zóny v Nemecku spoločne víťaznými mocnosťami USA, Veľkou Britániou, Sovietskym zväzom a Francúzskom. Viedeň bola (rovnako ako Berlín) tiež rozdelená do štyroch sektorov. Toto rozdelenie trvalo až do roku 1955.
Podkladom rozdelenia bola Dohoda o spojeneckej kontrole (zo 4. júla 1945) a Dohoda spojencov o okupačných zónach (z 9. júla 1945). 11. septembra 1945 sa konštituovala Spojenecká rada, pozostávajúca zo štyroch vrchných veliteľov, neskôr potom zo štyroch vysokých komisárov. Výdaje, spojené s obsadením Rakúska (na začiatku 700 000 členov ozbrojených síl, neskôr 60 000), niesol rakúsky štát.
Rozdelenie Rakúska v jeho hraniciach z roku 1938 do okupačných zón bolo realizované takto:
Pri rozdelení hlavného mesta Viedne bolo dohodnuté, že centrum (obvod 1) bude spravované spoločne; ostatné obvody boli rozdelené na americký sektor (obvody 7, 8, 9, 17, 18, 19), anglický sektor (3, 5, 11, 12, 13), francúzsky sektor (6, 14, 15, 16) a sovietsky sektor (2, 4, 10, 20, 21). Nedávno boli vo Viedni na obrubníkoch chodníkov v strede mesta súvislou bielou čiarou vyznačené hranice jednotlivých sektorov, takže ich záujemca veľmi rýchlo nájde.
K rozštiepeniu Rakúska do dvoch štátnych celkov (ako sa stalo v Nemecku) nedošlo, pretože Rakúsko sa prihlásilo k princípu neutrality. 15. mája 1955 bola podpísaná rakúska Štátna zmluva, ktorá viedla k odchodu okupačných jednotiek z Rakúska (odchod bol ukončený 25. októbra 1955) a k získaniu štátnej suverenity.
Pozri aj
.svg){kind=small}
