Nová Baňa (nem.Königsberg, maď.Újbánya, lat.Regiomontum) je mesto ležiace v Banskobystrickom kraji v Žarnovickom okrese. S počtom 7400 obyvateľov a rozlohou 61,26 km² je najväčším mestom okresu Žarnovica, väčším než Žarnovica samotná. Má bohatú históriu spojenú s baníctvom, sklárstvom a spracovaním banských rúd a Ryolitu. Nová Baňa napriek svojej veľkosti nie je okresné mesto.
Juhovýchodným okrajom mesta Nová Baňa preteká Hron, do ktorého ústi Kyzový (Novobanský) potok, pretekajúci intravilánom mesta. Do neho sa ďalej v centre mesta vlieva Starohutský potok.
Vodné plochy
Asi 3,5 km severovýchodne od Námestia Slobody sa nachádza unikátna vodná nádrž Tajch.
Dejiny
Pohľad na centrum Novej Bane
Historický vývoj starobylého banského kráľovského mesta Nová Baňa odráža počiatky ťažby drahých kovov, jeho postupný rast a premeny.
Najstaršie stopy osídlenia tejto lokality vedú k neskorej dobe kamennej, na čo poukazujú archeologické nálezy kamenných sekeromlatov z „Mlynárovho vrchu“. Známy ojedinelý nález bronzového sekeromlatu z „Janíkových zemí“ je zo strednej doby bronzovej (okolo roku 1500 pred Kr.). Dokladom obchodných kontaktov tejto oblasti v dobe rímskej sú nálezy mincí, datovaných do 2. a 3. stor. po Kr. Súčasťou reťaze výšinných opevnených hradísk, chrániacich cestu Pohroním v nepokojnom poveľkomoravskom období a v intenciách vznikajúceho uhorského štátu je „Zámčisko“ neďaleko Novej Bane. Toto rozsiahle hradisko, majúce pravdepodobne charakter útočiska, bolo opevnené mohutným valom a priekopu, ktoré sú dodnes v teréne viditeľné.
Pred rokom 1337, z ktorého pochádza najstaršia písomná zmienka o osade Seunich – neskoršej Novej Bane, narazili na tomto území ťažiari z Pukanca na zlatonosné žily. Zo vzrastu počtu mlynov na drvenie rudy možno usudzovať, že boli veľmi výnosné, čo napomohlo pretvoreniu pôvodnej osady na aglomeráciu mestského typu. V roku 1345 získala postavenie slobodného kráľovského a banského mesta a postupne dostala i výsady: právo trhu, právo meča, míľové právo. Z hľadiska správnej organizácie sú dôkazom vlastnej samosprávy listiny z rokov 1345, 1346 a 1347. Členovia mestskej rady sú doložení v mandáte Ľudovíta I. z 8. septembra1345. Metačná listina, v ktorej sú vyznačené hranice mesta, pochádza z roku 1355. Prvá listina s pečaťou vydaná mestom je z roku 1348.
Najväčší rozmach baníctva a stredovekého mesta je zaznamenaný v 2. polovici 14. storočia, kedy sa Nová Baňa zaradila medzi sedem hornouhorských banských miest. Po krátkej epoche rozkvetu, zažíva však mesto, vtiahnuté do víru vnútorných nepokojov v Uhorsku a protitureckých vojen jednu ranu osudu za druhou – zničenie mesta Turkami v roku 1664, stavovské povstania a morovú epidémiu, ktoré mesto v 17. storočí takmer vyľudnili. Problémy spodnej vody v baniach negatívne pôsobili i na ďalší rozvoj baníctva. Zatopené banské diela mal zachrániť atmosférický Newcomenov parný stroj, zostrojený v roku 1722 anglickým konštruktérom Izákom Potterom. Bol to prvý parný stroj na Európskom kontinente. V roku 1723 tu vzniká účastinná spoločnosť na ťažbu zlata. Striedajúc úspechy s neúspechmi pokračovali ťažiari v ťažbe do roku 1887, kedy boli tunajšie bane pre nerentabilnosť zatvorené.
Už od 14. storočia bolo mesto známe výrobou mlynských kameňov, zručnými remeselníkmi (vynikali hrnčiari, obuvníci, kováči, krajčíri), ľudovými rezbármi, výrobcami domáceho a poľnohospodárskeho náradia a bohatou úrodou kvalitného ovocia.
V neďalekej Starej Hute vznikla v roku 1630 jedna z najstarších uhorských sklární. Modernejší priemysel sa začal rozvíjať až v roku 1907, vybudovaním sklárne v Novej Bani. Starobylú minulosť mesta dodnes pripomínajú stavebné pamiatky – kostol Narodenia Panny Márie (farský) z 2. polovice 14. storočia, kostol sv. Alžbety a špitál z roku 1391. 19. storočie zanechalo mestu klasicistický kostol sv. Kríža na Kalvárii (1826), neskoroklasicistické súsošie najsv. Trojice (1847) a neogotickú pútnickú kaplnku Panny Márie v Kohútove (1863).
Špitálsky kostol sv. Alžbety, jednoloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jeho hmoty z roku 1391. Kostolík bol súčasťou špitála pre vyslúžilých baníkov, ktorý v tomto období založil komorský gróf Henzmanus Izenrinkel. Interiér stavby je zaklenutý krížovou rebrovou klenbou. Kostol má hladké fasády, okná sú ukončené lomeným oblúkom. Malá vežička má barokovú hlemicu. Z gotických detailov sa zachovalo len málo, na hlavnej fasáde sa nachádza gotický portál, nad ním trojlístková rozeta a erb fundátora. V 16. a 17. storočí údajne istú dobu slúžil aj ako mešita pre Turkov, ktorí mesto ovládali. Do roku 1706 patril evanjelikom. Kstol bol obnovený v roku 1893.[5]
Radnica, pôvodne stredoveká stavba z obdobia okolo roku 1353. Ide o obdĺžnikovú dvojtraktovú trojpodlažnú stavbu s vežou tvoriacou súčasť jej hmoty. Bola barokovo prestavaná v roku 1730.[6] Dnes tu sídli Pohronské múzeum Nová Baňa. Fasády radnice sú členené kamennými osteniami okien. Veža je ukončená barokovou helmicou.
