Námestie Ľudovíta Košúta s neorománskym rímsko-katolíckym kostolom z prelomu 19. a 20. storočia. V parku stojí ako spomienka na zrušenú mestskú dráhu električka.
Početné osady v okolí mesta (tzv. sálaše) mali ešte v ranom stredovekuslovanské názvy. Mesto sa prvý raz spomína s názvom Nyír (breza) v roku 1209. Listina z roku 1326 spomína aj druhú časť názvu egyház, tj. kostol, doslovne jeden dom. Od 14. do 16. storočia vlastnila mesto rodina Bátoriovcov. V roku 1605 ho získal Štefan Bočkaj, ktorý tu nechal ubytovať svojich hajdúskych vojakov.
Župný dom na Košútovom námestíNíreďháza bola vystavaná na prelome 19. a 20. storočia v eklektickom slohu architektom Ignácom Aplárom. Z tohoto obdobia pochádzjú všetky významné stavebné pamiatky mesta.
Obdobie tureckej okupácie znamenalo pre mesto permanentné plienenie, ktoré vyústilo do jeho vyľudnenia.[3] K znovuosídleniu došlo až v 18. storočí, kedy gróf František Károlyi tu zorganizoval príchod Slovákov z Horného Uhorska. V roku 1786 malo toto poddanské mesto Károlyiovcov a neskôr Dessewfyovcov okolo 7 500 obyvateľov. Najväčší rozvoj mesto zaznamenalo s príchodom železnice v roku 1858 a ustanovením sídla Sabolčskej župy v roku 1876. Vznikli budovy štátnych inštitúcií, škôl, pošty, divadla, hotelov a reštaurácií.
V roku 1911 bola spustená električka (zrušená 1969). V medzivojnovom období však mesto stagnovalo na úkor blízkeho Debrecínu. V roku 1944 bolo okolo 6 000 miestnych Židov deportovaných a po druhej svetovej vojne bolo zase 2 000 nespoľahlivých občanov donútených odísť do sovietskych pracovných táborov. Mesto sa rapídne rozrástlo v 60. a 70. rokoch 20. storočia (z 56 tisíc v 1960 na 108 tisíc v 1980). Dnes je spolu s Debrecínom a Miškovcom úspešne sa rozvíjajúcim strediskom severovýchodného Maďarska, zaujímavou dovolenkovou destináciou s hudobnými podujatiami a rôznymi festivalmi.
Slováci v Níreďháze
Vo vlastnej Níreďháze sú Slováci doložení až od 18. storočia, keď sem prišli v rámci druhotnej kolonizácie po porážke Turkov. Takmer vyľudnenú Níreďházu znovu osídľovali v roku 1754 aj Slováci zo Sarvaša. Dodnes žijúci Slováci v meste sa v tejto oblasti nazývajú Tirpákmi, aj keď k svojej príslušnosti sa ich hlási len veľmi malý počet.
V meste pracuje slovenská menšinová samospráva a vyučuje sa tu aj slovenský jazyk vyslanými učiteľmi zo Slovenska - donedávna v jednom zo sálašov (do júna 2007), v maďarčine bokor, konkrétne - Mandabokor. V súčasnosti sa jeho vyučovanie presúva do evanjelickej školy priamo v centre mesta. Slovenčina sa vyučuje aj v neďalekom Veľkom Čerkese (cca 14 km vzdialený Nagycserkesz), ktorý bol založený podobne ako Níreďháza. Slovenské tradície a piesene sa snažia svojimi vystúpeniami šíriť medzi obyvateľstvom Páví krúžok Slovenskej menšinovej samosprávy v Níreďháze a detský folklórny súbor Nezábudka, ktorý pracuje pri Základnej škole Mihálya Váciho. V rekreačnej časti mesta Šóštó (Sóstóógyógyfürdő - Kúpele Slaného jazera) je skanzen ľudovej architektúry, v ktorom sa nachádza tirpácka usadlosť.
