Jókai sa narodil v Komárne do rodiny šľachtica s právnickým vzdelaním. Kvôli krehkému zdraviu sa do desiateho roku veku vzdelával doma, potom nastúpil do školy v Bratislave a napokon na kalvínske kolégium v meste Pápa. Tu sa zoznámil s neskorším romantickým básnikom Sándorom Petőfim. Jókai po maturite ďalej študoval právo v Kecskeméte a v Pešti. V roku 1845 sa presídlil do Budapešti, kde sa snažil preniknúť s pomocou Petőfiho do literárnych a vyšších spoločenských kruhov. Už v tomto roku publikoval na stránkach novín Pesti Divatlap svoj prvý román Hétköznapok (Všedné dni; tlačou vyšiel v roku 1846). Literárna kritika túto prvotinu vysoko ocenila a už v roku 1847 sa Jókai stál redaktorom literárnej revue Életképek.
Jókai prijal liberálne politické presvedčenie a v marci 1848 sa nadšene pripojil k revolúcii, ktorá v Budapešti vypukla. Spočiatku nezdieľal radikálne politické názory, ktoré mali niektorí maďarskí revolucionári (ako napríklad S. Petőfi), napokon sa ale nechal strhnúť ich požiadavkami (napríklad súhlasil s detronizáciou Habsburgovcov). Revolučné aktivity podporoval svojím perom, ale neskôr aktívne pôsobil aj v revolučnom vojsku. Bol prítomný pri porážke maďarských vojsk v bitke pri Világosi (dnes Şiria v Rumunsku). Po porážke si chcel zobrať život (ako to spravilo niekoľko desiatok maďarských dôstojníkov), ale od tohto zámeru ho odhovorila manželka. Jókai sa s ňou vrátil do Budapešti, kde však niekoľko rokov žil po prísnym policajným dozorom. Práve v tomto období však začal neúnavne tvoriť a publikovať. Prvý román, ktorý mu priniesol slávu, bol román Zlatý vek Sedmohradska (1852). Do svojej rehabilitácie začiatkom 60-tych rokov vytvoril viac ako tridsať románov a popri tom tvoril aj novinárske články, literárne kritiky a eseje. Už v roku 1861 sa zapojil do politického života, keď bol zvolený za poslanca uhorského snemu za Telekiho Rezolučnú stranu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa naplno zapojil do politického života a bol opakovane zvolený do uhorského snemu za Stranu ľavého stredu a po zlúčení aj za Liberálnu stranu. Bol podporovateľom liberálnej politiky ministerského predsedu Kolomana Tiszu, bol tiež redaktorom provládneho periodika Hon, ktorý založil v roku 1863.
Vinobranie u Móra Jókaiho
Osobný život
V roku 1848 sa zoznámil s divadelnou herečkou Rózou Laborfalviovou, ktorú si dňa 29. augusta 1848 zobral za manželku. Keďže mala nemanželskú dcéru, Jókaiho priatelia ho od sobáša odhovárali, ale neúspešne. Po jej smrti v roku 1886 žil osamotene, ale koncom 90-tych rokov sa zoznámil s herečkou Bellou Nagy, ktorú si v roku 1899 zobral za manželku, čo v krajine vzbudilo senzáciu.
Jókai zomrel v roku 1904 a bol pochovaný na Kerepešskom cintoríne v budapeštianskej štvrti Józsefváros.
Dielo
Jókai je autorom viac ako stovky románov a noviel, z ktorých väčšia časť čerpá námety z dávnej i nedávnej uhorskej histórie. Autor preplietal reálne historické udalosti s vymysleným dejom a fiktívnymi postavami, čím ich robil čitateľsky príťažlivými. Jeho diela majú romantický charakter, často v nich vystupujú pozitívni hrdinovia, ktorí buď vyhrávajú nad nepriazňou osudu alebo sa stávajú obeťami nespravodlivosti a/alebo pre nich nešťastných okolností. Autor prerozprával aj životné príbehy niektorých osobností uhorských dejín (Móric Beňovský, vodca pandúrov barón František Trenk). Niektoré romány sa odohrávajú v exotickom prostredí. Medzi najznámejšie romány Móra Jókaia patria:
Zlatý človek (Az arany ember)
Synovia človeka s kamenným srdcom (A kőszívű ember fiai)
Čierne diamanty
Zlatý vek Sedmohradska (Erdély aranykora)
Zoltán Kárpáthy
Uhorský nabob (Egy magyar nábob)
Turci v Uhorsku (Török világ Magyarországon)
Posledné dni janičiarov (Janicsárok végnapjai)
Levočská biela pani (A lőcsei fehér asszony)
Milovaný až na popravisko (Szeretve mind a vérpadig)
Malí králi (Az kis királyok)
Nový zemepán (Az új földesúr - 1863)
Od roku 1962 je v Maďarsku vydávané kritická edícia jeho kompletného diela (tzv. "Kritikai kiadás").
