|
| Druh skladby | orchestrálna skladba |
|---|
| Hudobný štýl | impresionizmus |
|---|
| Vznik | 1903 – 1905 |
|---|
| Približná dĺžka | 24 minút |
|---|
| Časti skladby |
|---|
- De l'aube à midi sur la mer
- Jeux de vagues
- Dialogue du vent et de la mer
|
| Inštrumentácia |
|---|
Nástroje zapojené do hry:
- pikola,
- 2 flauty,
- 2 hoboje,
- anglický roh,
- 2 klarinety,
- 3 fagoty,
- kontrafagot,
- 4 lesné rohy,
- 3 trúbky,
- 2 kornety,
- 3 pozauny,
- tuba,
- tympany,
- veľký bubon,
- činely,
- triangel,
- gong,
- zvonkohra,
- 2 harfy,
- sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy)
|
|
More (La Mer), L. 109 je orchestrálna skladba francúzskeho skladateľa Clauda Debussyho.
More Debussyho fascinovalo od detstva, čo sa prejavilo aj v jeho kompozíciách, napríklad v jeho Sirénach alebo častiach opery Pelleas a Mellisanda. Až v roku 1903 sa ale rozhodol venovať svojmu milovanému moru celú skladbu. Tá vznikala za veľmi dramatických okolností Debussyho rozvodu. Dokončil ju až v roku 1905 v anglickom meste Eastbourne, ležiacom na anglickom južnom pobreží. V tom čase už bol šťastne ženatý v druhom manželstve. Premiéra diela sa uskutočnila v roku 1905 v Paríži s Lamoroux Orchestra pod vedením Camilla Chevillarda. Ten si ale nedokázal poradiť s náročnou partitúrou a dielo bolo preto prijaté s rozpakmi. Neskôr sa More pokúsil dirigovať sám Debussy, ale ani on však nedostal z hráčov to, čo potreboval. Krásu skladby naplno odhalilo až dirigentské majstrovstvo Artura Toscaniniho.
Sám skladateľ označil More ako "tri orchestrálne skice". Práve v tomto diele sa Debussy najviac priblížil tvorbe klasickej symfónie. V žiadnom prípade ho však nemožno za ňu považovať, rovnako ani za symfonickú báseň, ako sa niekedy More chybne označuje. Toto dielo totiž nezhudobňuje žiadnu báseň, ani konkrétny obraz. Podobne ako u Faunovho popoludnia ide len o esenciu určitej témy. Debussy v skladbe zachytil svoje dojmy, nálady a asociácie súvisiace s morom.
U tejto orchestrálnej skladby je veľmi ťažké analyzovať jej formálnu stránku, a prácu s tématickým materiálom. Tak ako u iných diel sa Debussy nechal viesť hlavne svojou intuíciou, vkusom a dokonalým uchom. Prvá veta Od rána do poludnia na mori začína veľmi diskrétne, podobne ako keď sa more ráno prebúdza. Zakrátko však prichádza oživenie. Hudba je písaná v 6/8 takte, metrická a rytmická schéma je však často narušovaná, podobne ako sa neustále mení šum mora. Majstrovsky skomponovaný je záver tejto časti. Nástrojové skupiny sa zrazu akoby prebudia, vytvára sa dojem akoby v orchestri vznikla vzrušená vrava. Tá vyustí do mohutných nárazov plechových nástrojov, ktoré sú vystupňované do fortissima aby sa vzäpatí stiahli späť do piana. Toto sa opakuje niekoľkokrát, čím je zavŕšená prvá časť. Druhá veta Hra vĺn, tak ako napovedá názov, je viac hravá a živšia. Často sa tu vyskytujú trilky. Dôležitú úlohu má flauta a harfa, ktorá sa uplatní hlavne v závere druhej časti. Tretiu vetu Rozhovor vetra s morom otvárajú v pianissime violončelá a kontrabasy, ktoré sa prihlásia k slovu veľakrát počas trvania časti. Uplatňuje sa tu ťahavá veľkolepá melódia. Celá skladba je ukončená podobne ako prvá časť, pôsobivo vo fortissime, s dominanciou plechových dychových nástrojov.
Debussyho skladba napriek nevydarenej premiére vzbudila obrovský záujem. Inšpirovala množstvo Debussyho súčasníkov, i skladateľov v neskoršom období. Je to profilová skladba hudobného impresionizmu, majstrovské dielo hudby 20. storočia a súčasť základného orchestrálneho repertoáru.
