Moravské markgrófstvo (nem.Markgrafschaft Mähren,čes.Moravské markhrabství) bol v rokoch 1182–1918 štátny útvar na území historického územia Moravy. Išlo o politický útvar vybavený v priebehu histórie rôznou mierou autonómie s vlastnými orgánmi - najmä stavovským krajinským snemom (oficiálne ustanoveným v polovici 14. storočia) a neskôr zriadeným krajinským výborom.
V roku 1310 sa novým markgrófom sa stal Ján z Čiech. Spolu s ním na moravský trón prišli nemeckí Luxemburgovia. Jána nasledoval jeho syn Karol IV. V tomto období Morava, podobne ako Čechy, prešla ekonomickým a vzdelávacím vzostupom. Karol ako markgróf však vládol len krátko a v roku 1349 dal svojmu bratovi Jánovi Jindřichovi titul. Po jeho smrti v roku 1375 jeho syn Jošt moravský markgróf, ktorý sa podelil o vládu v krajine so svojimi bratmi Prokopom a Jánom Sobieslavom. Jeho nástupca Žigmund, posledný luxemburský markgróf na Morave. Po jeho smrti v roku 1437 skončili v krajine nepokojné časy. V krátkom čase, tri vládnuce rody vládli markgrófstvu. Po prvýkrát Habsburgovci až do roku 1457 a rod Kunstadt až do roku 1469.
Pod Habsburgovcami až do roku 1867
V roku 1469 bola Morava obsadená Uhorským kráľovstvom.Uhorský kráľ Matej Korvín sa s podporou moravskej šľachty pokúsil obsadiť českú kráľovskú korunu a v tom istom roku bol zvolený za nového českého kráľa. Nikdy nemohol získať kontrolu nad kráľovstvom. V roku 1479 došlo k dohode s kráľom Vladislavom II. a Matejom Korvínom bolo povolené ponechať Moravu až do svojej smrti.
Obdobie Rakúsko-Uhorska bolo opäť obdobím vzostupu pre Moravu. Industrializácia a urbanizácia zlepšili životnú úroveň pre veľké časti obyvateľstva. Morava sa po Čechách stala jednou z najpokrokovejších a najbohatších korunných krajín duálnej monarchie.
Rastúci nacionalizmus európskych národov sa na prelome storočia dostal aj na Moravu. Prvé vážne napätie medzi nemeckým a českým obyvateľstvom v krajine. Viedenská vláda sa proti tomu snažila vyrovnať dohodou. Významným predchodcom rakúsko-českého osídlenia bolo tzv. Moravské vyrovnanie, ktoré bolo dosiahnuté uzákonením štyroch spolkových zákonov, a do značnej miery bolo možné zmierniť etnické konflikty v korunnej krajine.
V polovici prvej svetovej vojny prišiel v roku 1916 s Karolom I. posledný moravský markgróf na trón. 28. októbra 1918, krátko pred rozpustením Rakúsko-Uhorska 31. októbra, sa Morava stala súčasťou novo vyhláseného Československa. 11. novembra, keď sa Karol I. vzdal akéhokoľvek podielu na štátnych záležitostiach v rámci rakúskej polovice ríše, stratil aj svoju vládu na Morave. V roku 1928 boli krajina Moravská a krajina Sliezska spojené do jedného celku - krajiny Moravskosliezskej. Krajina Moravskosliezska existovala vo svojej podobe do 1. januára 1949 ako región Československa.
Od roku 1850 bola Morava opäť samostatnou korunou krajinou Rakúska, vyššie zmienené územie Moravských enkláv zostala v správe obnoveného Rakúskeho Sliezska, avšak to ich muselo spravovať na základe moravských krajinských zákonov, dane z nich boli odvádzané na Moravu a naviac tieto územia tvorili jeden z moravských volebných okresov. Požiadavku niektorých českých poslancov z Čiech a Morava na štátoprávne spojenie všetkých troch krajín bývalej Koruny českej do jedného celku viedenská vláda nikdy nevyhovela. Z vznikom Československej republiky roku 1918 markgrófstvo fakticky zaniklo, ale ako správny celok existovala Morava i naďalej do roku 1928 ako Moravská krajina .
Správne členenie
Moravský krajinský snem
Od roku 1849 sa Moravské markgrófstvo členilo na panstvá, ktoré boli od roku 1535 súčasťou jedného z krajov. Pôdvodne na Morave existovali kraje novojičínský, olomoucký, brnenský a hradišťský.
Územno-správna reforma Karola VI. z roku 1714 ustanovila (už stále) kraje:
Brnenský
Jihlavský
Znojemský
Olomoucký
Přerovský
Hradišťský
Tie boli v rokoch 1850–1855 nahradený dvoma krajmi (Brnenským a Olomouckým), ďalej členných na 25 okresov. V rokoch 1855-1868 sa Morava opäť členila na 6 krajov a 76 okresov. Potom boli kraje bez náhrady zrušené a Morava sa členila len na okresy. Dňa 19. 5. 1868 bolo Markgrófstvo rozdelene na 31 okresov a 6 mestských okresov.
Demografia
Moravské obyvateľstvo v čase markgrófstva zažilo po udalostiach, ako napríklad tridsaťročná vojna, prudký pokles populácie, v čase Rakúsko-Uhorska silný nárast obyvateľstva. Sám od roku 1890 do roku 1900 došlo k nárastu o 7,1%. Vývoj obyvateľstva bol v tom istom období:
Rok
1851
1880
1890
1900
1910
Obyvateľstvo
1.799.838
2.153.407
2.276.870
2.437.706
2.622.271
Podľa národnosti bolo obyvateľstvo prevažne slovanské a nemecké. Nemecká menšina žila prevažne na hraniciach s Dolným Rakúskom a Sliezskom, inak na rôznych jazykových ostrovoch (okolo Brna, Olomouca, Jihlavy, Vyškova, Svitav) a v niektorých väčších mestách. Slovania sa zvyčajne odlišovali miestnymi menami. Podľa sčítaní ľudu bolo etnické rozdelenie nasledovné:
V markgrófskom gymnáziu pôsobilo nemecké a české vysoké učení technické v Brne, 2 teologické školy, 30 gymnázií a gymnázií, 28 stredných škôl, jedenásť inštitútov učiteľov, štyri štátne odborné školy, 15 obchodných škôl, štyri vyššie obchodné školy, 46 poľnohospodárskych a lesníckych škôl. Vojenská stredná škola a 2647 základných škôl.
Kultúra
Morava zažila kultúrny rozkvet, najmä v záverečnej fáze markgrófstva. Najmä od vzniku Československa v roku 1992 vedie čiastočne oživený moravský nacionalizmus a separatizmus k dnešnému dňu v regióne ku sláveniu času, v ktorom bola Morava do značnej miery nezávislá. Okrem toho, nové vedecké a hospodárske úspechy priniesli lepšie životné podmienky pre veľkú časť obyvateľstva a okrem stupňa prosperity umožnili väčšine obyvateľov účasť na kultúrnom živote. To sa prejavilo najmä v raste najvýznamnejších miest, ako sú hlavné mesto Brno alebo Olomouc, ktoré sa výrazne rozšírili a stali sa významnými centrami kultúry, politiky a vedy.
Vlajka a znak
Od druhé polovici 13. storočia bola znakom Moravského markgrófstva striebornočervená šachovaná orlica zo zlatou korunou a zlatá zbroj v modrom poli štítu[2], to ukazujú napr. snemovnícke artikuly do roku 1838 a alebo krajinské rehole z 16. a 17. storočia.[3]
Znak markgrófstva je opísaný v historických prácach (napr. Zrcadlo slavného Markrabství moravského z roku 1593 Bartoloměje Paprockého z Hlohol a Paprocké Vůle,[4]Mährisches Landes-Wappen aus der Historie und Herolds-Kunst illuminiret z roku 1699 Karla Ferdinanda Schertze,[5]Historischer Versuch über das Landeswappen des Markgrafthums Maehren z roku 1792 Josefa Vratislava Monseho[6]alebo Topographie vom Markgrafthum Mähren z roku 1793 Františka Josefa Schwoye)[7]a v cisárskych dekrétoch (napr. dekrét Ferdinanda V. z 22. 81836 týkajúci sa znaku Rakúskeho cisárstva)[8][9]
V roku 1462Fridrich III. vydal erbový list, v ktorom je šachovanie orlice zmenené na červeno-zlaté. Túto zmenu však Moravský zemský snem nikdy neprijal a nepotvrdil. V roku 1915 bolo šachovanie orlice v znaku zastupujúcim Moravské markgrófstvo v štátnom znaku Rakúsko-Uhorska zmenené na červeno-zlaté.[10][11] Od roku 1918 je v štátnej symbolike opäť výlučne používaná pôvodná strieborno-červená moravská orlica v modrom poli. Právne bolo strieborno-červené šachovanie v znaku Moravy výslovne potvrdené zákonom č. 252/1920 Sb.[12]
Pred faktickým zánikom markgrófstva v roku 1918 bolo v roku 1917 II. odborom ministerstva vnútra spravujúcim šľachtické záležitosti a tiež záležitosti erbov v Predlitavsku na základe s zvyklosťami pri vyvesení vlajok (podľa správy moravského miestodržiteľa) ako poradie farieb na prípadnej vlajke v krajinských farbách uvedená červená a žltá. Tieto farby neodporovali popisu moravského znaku z 10. 10. 1915. Podoba krajinskej vlajky však až do zániku Rakúsko-Uhorska nebola Moravského markgrófstvom žiadnym zákonným predpisom určená.[13]
↑SEDLÁČEK, PAVEL.. Symboly republiky = Symbols of the Czech Republic. Praha : Úřad vlády České republiky, 2007. (1. vyd.) Dostupné online.ISBN 9788087041291.
↑SALZMANN, Zdenek. Česko-Anglickŷ Slovník. By Ivan Poldauf. Prague: Státní pedagogické nakladatelství, 1986. 1133 pp. 96 Kčs., cloth.. Slavic Review, 1987, roč. 46, čís. 3-4, s. 653–653. Dostupné online [cit. 2019-07-15]. ISSN0037-6779. DOI: 10.2307/2498163.
↑BRIGHAM, A. P.; SIEGER, Robert. Die geographischen Grundlagen der Osterreichisch-Ungarischen Monarchie und ihrer Aussenpolitik. Bulletin of the American Geographical Society, 1915, roč. 47, čís. 12, s. 968. Dostupné online [cit. 2019-07-15]. ISSN0190-5929. DOI: 10.2307/201354.
↑HANAK, Walter K.. Slovanské státní útvary raného středověku: Politické postavení, společenská a vládní organizace státních útvarů ve východní, střední a jihovýchodní Evropě od 8. do 11. století [Slavonic state formation in the early Middle Ages: The political position and social and governmental organizations of state formationse in eastern, central, and southeastern Europe from the eighth to the eleventh century]. Lubomír E. Havlík. Speculum, 1990-04, roč. 65, čís. 2, s. 419–419. Dostupné online [cit. 2019-07-15]. ISSN0038-7134. DOI: 10.2307/2864326.
↑JURKA, Robert. Postoj společností v České republice a ve Velké Británii v letech 2012-2013 ke corporate governance. Český finanční a účetní časopis, 2014, roč. 2014, čís. 3, s. 165–176. Dostupné online [cit. 2019-07-15]. ISSN1802-2200. DOI: 10.18267/j.cfuc.417.