Mojšova Lúčka je mestská časť Žiliny.[2] Leží 6 km východne od centra mesta. Na západe susedí so Žilinou a s mestskou časťou Trnové, na juhu s obcou Stráňavy, na východe so Strečnom a severnú hranicu tvorí Váh a Vodné dielo Žilina, ktoré je prirodzenou hranicou s chotármi obcí Mojš a Nededza. Do obce Mojš vedie ponad vodné dielo lávka pre peších. Počet obyvateľov Mojšovej Lúčky sa dlhodobo pohybuje okolo 440.
História
pečať Mojšovej Lúčky
Mojšova Lúčka sa spomína v rokoch 1439 ako Gerova Lucska, 1598 ako Mogyssova Lwchka, 1773 ako Mois Lučka a 1808 ako Moyssowa Lúčka. Patrila hradnému panstvu Strečno. V erbe mala zo zeme vyrastajúci ker. V 18. storočí mala 33 domov a 196 obyvateľov a v 20. storočí 140 domov a 790 obyvateľov. V roku 1980 sa pričlenila k Žiline. Patrí pod Rímskokatolícku farnosť Stráňavy. Roku 1788 bola obec Strečno odlúčená od farnosti Varín a filiálky Stráňavy a Mojšova Lúčka boli odlúčené od farnosti Rosina.
Poloha starej obce
Obec bola postavená v jednoradovej zástavbe na ľavej strane rieky Váh. Úzky priestor radovej zástavby hneď pod terasou oddeľovala od rieky Váh len stará cesta vedúca zo Žiliny do Vrútok. Cesta schádzala z terajšej cesty I/18 v Žiline na Šibeniciach prudko k rieke Váh a cez bývalé Hruštiny (zatopené pri výstavbe VD) do obce Mojšova Lúčka. Odtiaľ pokračovala ďalej popri Asanačnom a kafilérnom podniku smerom do Strečna. Z obce bola postavená drevená lávka ponad rieku Váh do obce Mojš. V prípade zvýšenej hladiny vody vo Váhu bola cesta a obec často zaplavovaná. Zvyšok pôvodnej cesty z jednej aj druhej strany je zachovalý a používa sa ako prístupové cesty k Vodnému dielu Žilina a na cykloturistiku.
V päťdesiatych rokoch, kedy padlo rozhodnutie o stavebnej uzávere pre budúcu výstavbu vodného diela, mala obec veľmi ďaleko od prijateľného komfortu. Niekoľko nasledujúcich desaťročí sa tam už nič nestavalo ani neopravovalo, a preto bola dlhotrvajúcou stavebnou uzáverou veľmi schátraná a zanedbaná na úrovni povojnových rokov. Obec bola určená na postupnú likvidáciu, čím sa hodnota majetku znížila na minimum. Mladí poodchádzali do Žiliny a v obci, neskoršie mestskej časti Žiliny, zostali bývať len starí ľudia.
Presídlenie
Koncom 80. rokov 20. storočia sa rozhodlo o výstave VD Žilina, a tým zániku starej zástavby. V roku 1994 sa začalo s výstavbou VD, ale aj nových domov pre obyvateľov v katastrálnom území obce nad cestou I/18. Malá časť obce a cintorín zostali neporušené v najvyššej časti a niekoľko nových domov je postavených aj v katastrálnom území mestskej časti Trnové.
Ponad vodné dielo bol postavený aj nový most pre peších do obce Mojš. Na Rosinkách bolo postavených tiež niekoľko rodinných domov hlavne pre obyvateľov zatopenej časti Hruštiny, ktorá patrila do katastrálneho územia Žiliny. Pracovný názov výstavby bol Nová Mojšova Lúčka, ktorý používal investor pri výstavbe. Pri napúšťaní vodnej hladiny roku 1997 (turbína bola spustená roku 1998) sa museli občania vysťahovať do ešte rozostavanej obce. Celkovo bolo postavených 136 nových domov. Novú časť oddeľuje od cesty I/18 protihlukový val.
Ulice
Mesto Žilina pomenovalo názvy ulíc priliehavými názvami:
Pstruhová
Hlavátková
Ostriežová
Lipňová
Šťuková
Belicová
Karasová
Úhorová
Lieňová
Kaprová
Jalcová
Na Rybnom námestí s kamenným krížom zo zatopenej obce je postavená základná škola s materskou školou a kultúrny dom. Ako bývalá samostatná obec má vlastný cintorín s domom smútku a pri hladine vodného diela stojí kaplnka.
Okolie obce
V mestskej časti sa nachádza Kafiléria VAS spol. s r.o. Mojšova Lúčka a hydinársky spracovateľský závod HYZA. Nad rodinnými domami sa nachádza veľká záhradkárska osada. Vodné dielo Žilina sa využíva na letnú rekreáciu a cykloturistiku. Mojšova Lúčka má MHD a s centrom je spojená autobusovou linkou č. 31.
↑Mojšova Lúčka. In: Zoznam obcí, častí obcí a vojenských obvodov Slovenskej republiky tvoriacich jednotlivé okresy [online]. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2018-05-02, [cit. 2023-11-19]. S. 29. Dostupné online.
.jpg)
