Ministerstvo pre zjednotenie zákonov a organizácie správy

Ministerstvo pre zjednotenie zákonov/zákonodarstva a organizácie správy^{[pozn 1]} (starším pravopisom: Ministerstvo pre sjednotenie zákonov/zákonodarstva a organisácie správy; čes. Ministerstvo pro sjednocení zákonů/zákonodárství a organisace správy) alebo neoficiálne Ministerstvo unifikácií (čes. Ministerstvo unifikací) bolo ministerstvo Československej republiky (ČSR) v rokoch 1919 – 1938, ktorého náplňou činnosti bola unifikácia právnych predpisov a verejnej správy na celom území ČSR. V roku 1918 sa totiž stali súčasťou československého štátu územia s odlišnými právnymi poriadkami (resp. právnymi systémami) – zatiaľ čo v českých krajinách platil rakúsky právny poriadok, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi platil odlišný uhorský právny poriadok. Navyše v novovytvorenej ČSR existovalo viacero území s odlišnými právnymi normami (napr. Vitorazsko. Valčicko, Hlučínsko).^[1]

Vzniklo 30. júla 1919 na základe zákona čís. 431/1919 Zb. z. a n. zo dňa 22. júla 1919 o zriadení ministerstva pre zjednotenie zákonodarstva a organizácie správnej v Československej republike ako dočasné ministerstvo s poslaním, „[a]by sjednoceny byly zákony a správa v celém území Československé republiky“.^[2] Bližšie vymedzenie kompetencií a organizácie ministerstva boli ponechané na neskoršiu právnu úpravu, ktorá prebehla nariadením vlády ČSR čís. 501/1921 Sb. z. a n. zo dňa 29. decembra 1921. Na základe tohto nariadenia rezortu prislúchalo podávať návrhy zákonov a nariadení, ktorými mali byť zjednotené právne predpisy ponechané v platnosti tzv. recepčným zákonom (čl. 2 zákona čís. 11/1918 Sb. z. a n. zo dňa 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu československého^[3]), ktoré dovtedy ostávali v platnosti a neboli zjednotené, tzn. že v dvoch častiach republiky platila odlišná právna úprava. Ministerstvo malo byť účastníkom legislatívneho procesu pokiaľ sa osnovy zákonov a nariadení týkali aj úpravy pomerov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.^[4] V praxi vysielalo svojich zástupcov takmer ku všetkým prebiehajúcim legislatívnym procesom v rámci pripomienkového konania aj na pôde výborov Národného zhromaždenia.^[5]

Išlo o jedno z tzv. slovenských ministerstiev, na ktorého čele stál až do roku 1929 vždy minister slovenskej národnosti, hoci medzi zamestnancami ministerstva (v roku 1921 to bolo 44 osôb) sa nachádzalo pomenej Slovákov. Kvôli úspornosti ministerstvo externe spolupracovalo aj s ďalšími odborníkmi, profesormi práva. Udržiavalo úzke styky s Jednotou slovenských právnikov, ktorá sa pravidelne schádzala na zjazdoch v Bratislave, na ktorých intenzívne riešila praktické otázky právnej unifikácie.^[5]

Spočiatku zamestnanci ministerstva pracovali v dvoch budovách ministerstva vnútra a ministerstva spravodlivosti. V roku 1922 bola otvorená novostavba budovy ministerstva na rohu Dušnej a Bílkovej ulice v pražskom Starom Meste, ktorá mala kapacitu 50 – 60 zamestnancov.^[5]

V priebehu prvého desaťročia svojej činnosti si ministerstvo získalo povesť experta pre znalosť uhorského právneho poriadku a prispelo k vycibreniu právnej terminológie a prehĺbeniu znalosti aj cudzokrajných právnych poriadkov, no podľa niektorých názorov potom svoju úlohu začalo preceňovať. Hoci malo ísť o dočasný úrad, ministerstvo sa postupne rozrastalo, odďaľovalo svoje zrušenie a uchyľovalo sa k prístupu „umenie pre umenie v práve“. Veľmi užitočnú prácu odviedlo prekladateľské oddelenie, ktoré z maďarčiny preložilo vyše 500 právnych predpisov.^[5]

Ministerstvo zaniklo za zmenených politických podmienok na základe výnosu ministra vnútra z decembra 1938. V pomníchovskej republike už prakticky nemalo význam a stálo v protiklade k silnejúcim národno-separatistickým (autonomistickým) snahám ľudáckej slovenskej politickej reprezentácie.^[1][5]

Poznámka

1. Zatiaľ čo v názvoch právnych predpisov upravujúcich vznik a činnosť ministerstva (zákon čís. 431/1919 Zb. z. a n. a nariadenie vlády čís. 501/1921 Zb. z. a n.) sa uvádza názov ministerstva s formuláciou zjednotenie zákonodarstva, priamo v ich texte (§ 1 zákona čís. 431/1919 Zb. z. a n. a § 1 nariadenia vlády čís. 501/1921 Zb. z. a n.) sa už píše o zjednotení zákonov.

Referencie

1. Ministerstvo unifikací. In: Vrbata, Jaroslav – Helešicová, Věra (eds.). Státní ústřední archiv v Praze : Průvodce po archivních fondech a sbírkách. Díl II., Svazek 1. Praha : Tisková, ediční a propagační služba místního hospodářství, 1988, s. 216-220.
2. Zákon čís. 431/1919 Sb. z. a n. ze dne 22. července 1919 o zřízení ministerstva pro sjednocení zákonodárství a organisace správní v Československé republice. Sbírka zákonů a nařízení státu československého. Vydána dne 30. července 1919, ročník 1919 [2], částka LXXXVIII [88], s. 574. Dostupné online. [cit. 2021-04-11].
3. „[V]eškeré dosavadní zemské a říšské zákony a nařízení zůstávají prozatím v platnosti“. Zákon čís. 11/1918 Sb. z. a n. ze dne 28. října 1918 o zřízení samostatného státu československého. Sbírka zákonů a nařízení státu československého. Vydána dne 6. listopadu 1918, ročník 1918 [1], částka II [2], s. [9]. Dostupné online. [cit. 2021-04-11].
4. Nařízení vlády republiky Československé čís. 501/1921 Sb. z. a n. ze dne 29. prosince 1921, jímž se provádí zákon ze dne 22. července 1919, čís. 431 Sb. z. a n., o zřízení ministerstva pro sjednocení zákonodárství a organisace správní v Československé republice. Sbírka zákonů a nařízení státu československého. Vydána dne 31. prosince 1921, ročník 1921 [4], částka 131, s. 1825-1826. Dostupné online. [cit. 2021-04-11].
5. KREČ, J.[aroslav]. Ministerstvo unifikací, 1919 – 1938, inventář. Č. pomůcky 465, č. fondu 904. Praha : Národní archiv, 1963, s. [1]-7. Dostupné online Archivované 2021-04-11 na Wayback Machine. [cit. 2021-04-11].

Externé odkazy

• Archívny fond Ministerstvo unifikací Archivované 2021-04-11 na Wayback Machine v Národním archive (Praha)