Dňa 20. apríla1951 obdržala konštrukčná kancelária OKB-155 príkaz na vývoj stroja MiG-17 v nový typ stíhačky, ktorá niesla označenie I-340, ktorá by bola poháňaná dvoma motormi Mikulin AM-5 bez prídavného spaľovania s ťahom 19,6 kN. Stroj I-340 mal byť schopný dosiahnuť rýchlosť 1 160 km/hod vo výške 2 000 m a 1 080 km/hod vo výške 10 000 m, vystúpať do výšky 10 000 m za 2,9 min. a mať dostup nie menej než 17 000 m. Nová stíhačka s interným označením "SM-1" bola navrhnutá s použitím trupu z prototypu MiGu-17 (SI-02) tak, aby mohli byť vedľa seba zabudované 2 motory a bola dokončená v marci 1952.
Prototyp mal nevyhovujúcu pretlakovú kabínu a motory sa ukázali byť náchylné na rôzne poruchy. Preto boli zabudované motory AM-5A, každý s ťahom 21,1 kN, ktorého výkon prevyšoval motor Klimov VK-1F s prídavným spaľovaním, pričom mal nižšiu spotrebu paliva. Stroj SM-1 dosahoval nadzvukovú rýchlosť len s ťažkosťami, dosahujúc 1 193 km/hod vo výške 5 000 m. Tento výkon bol označený ako nedostatočný a bola navrhnutá nová verzia motora – AM-5F, s prídavným spaľovaním. Pokiaľ nebol motor AM-5F zavedený, slúžil ako základ pre motor Tumanskij RD-9, ktorý poháňal sériové lietadlá. Ďalší vývoj dvojmotorového prototypu vyústil v požiadavku vlády na model "I-360", ktorý bol interne označený ako SM-2 a tiež ho poháňali motormi AM-5F, ale mal krídla s vysokou šípovitosťou.
MiG-19 letectva ZSSR s podvesenými raketami RS-1U (AA-1 "Alkali"), 1985
Dňa 15. augusta1953 obdržala konštrukčná kancelária MiG príkaz na vývoj novej frontovej stíhačky. Príkaz obsahoval požiadavku vytvoriť 2 návrhy – jednomotorovú stíhačku s motorom Klimov VK-7 a dvojmotorovú s motormi Mikulin AM-9F. Dvojmotorová stíhačka, s interným označením "SM-9" bol založený na prototype SM-2. Prvý stroj – "SM-9/1" po prvýkrát vzlietol 5. januára1954. Počas prvého letu sa prídavné spaľovanie nespustilo, ale počas druhého letu dosiahol rýchlosť Mach 1,25 vo výške 8 050 m. Tá sa počas ďalších letov zvýšila až na Mach 1,44. Vzhľadom na sľubný potenciál bol stroj ako MiG-19 dňa 17. februára1954 zavedený do sériovej výroby, aj napriek tomu, že štátne skúšky začali až v septembri tohto roku. Prvé sériové lietadlo zišlo z výrobnej linky v marci 1955.
Počiatočné nadšenie bolo narušené viacerými problémami. Najvážnejším z nich bolo nebezpečenstvo výbuchu vo vzduchu, spôsobené prehriatím palubných palivových nádrží, ktoré boli uložené medzi motormi. Použitie vzdušných bŕzd pri vysokých rýchlostiach spôsobilo prudké preťaženie. Pri nadzvukových rýchlostiach strácali ovládacie kormidlá účinnosť. Vysoká pristávacia rýchlosť 230 km/hod v porovnaní so 160 km/hod pri MiGu-15, spolu s absenciou dvojsedadlovej cvičnej verzie spomalil preškoľovanie na tento typ. Problémy s ovládateľnosťou boli vyriešené pri druhom prototype "SM-9/2", ktorý mal pridanú tretiu vzdušnú brzdu a zaviedol celopohyblivé kormidlá s klapkami aby sa zabránilo osciláciám vyvolaným pilotom pri podzvukových rýchlostiach. Po prvýkrát vzlietol 16. septembra1954 a do výroby sa dostal ako MiG-19S.
Letuschopný albánsky J-6 (čínska verzia MiGu-19) na letisku Kucova, 2007.
Bolo vyrobených približne 5 500 ks MiGu-19, najprv v ZSSR a neskôr v Česko-Slovensku ako Aero S-105, ale najmä v Čínskej ľudovej republike ako J-6. Stroj slúžil v mnohých krajinách, ako napríklad Kuba, Severný Vietnam, Egypt, Pakistan, a Severná Kórea. Stroj sa zúčastnil Vietnamskej vojny, Šesťdňovej vojny a vojny v roku 1971 v Bangládeši. Všetky verzie MiGu-19 postavené v Sovietskom zväze boli jednomiestne. Napriek tomu, že Čína vyvinula dvojmiestnu cvičnú verziu JJ-6, vychádzajúcu z J-6, sovieti verili, že ovládanie MiGu-19 bolo dostatočne jednoduché, takže žiadne cvičné preškoľovacie lietadlo nebolo potrebné.
V ZSSR bol MiG-19 nahradený MiGom-21. Čínsky J-6 zostal hlavnou zložkou čínskeho letectva až do 80. rokov a bol vyvinutý do lietadla Q-5. Napriek svojmu veku má MiG-19 a jeho verzie dobré letové charakteristiky v malých výškach a prekvapivo vysokú stúpavosť a ťažkú kanónovú výzbroj – jedna dávka z troch 30mm kanónov NR-30 mala hmotnosť 18 kg, čo ich robilo nebezpečným protivníkom v manévrovom boji. MiGy-19 sovietskej výroby stále slúžia v Severnej Kórei, Barme, Zambii a Nepále.
Operačné nasadenie
Počas svojej služby v protivzdušnej obraneSovietskeho zväzu a v NDR sa MiG-19 podieľal na viacerých záchytných letoch Západných prieskumných lietadiel. K prvému doloženému stretu s lietadlom U-2 došlo na jeseň 1957. Pilot MiGu-19 nahlásil vizuálny kontakt, ale nemohol vyrovnať výškový rozdiel 2 234 m. Pri zostrelení Francisa Garyho Powersa v roku 1960, bol salvou rakiet S-75 Dvina (SA-2 Guideline) zostrelený aj jeden stíhací MiG-19P, pričom zahynul pilot Sergej Safronov. Počas kontroverzného incidentu, ku ktorému došlo 1. júla 1960, zostrelil MiG-19 prieskumné lietadlo RB-47H nad Polárnym kruhom v medzinárodnom priestore, pričom zahynuli 4 členovia posádky a dvaja boli zajatí Sovietmi. Pri ďalšom incidente MiG-19 zostrelil 28. januára 1964 stroj T-39 Sabreliner, ktorý prenikol nad Východné Nemecko počas cvičného letu, pričom zahynula celá trojčlenná posádka.
Vietnamská vojna
F-6 (čínska verzia MiGu-19) vietnamského letectva v Hanojskom leteckom múzeu, 1997
Začiatkom roka 1969 sa Hanoj rozhodol posilniť svoju protivzdušnú obranu vytvorením tretej prúdovej stíhacej jednotky – mal ňou byť 925. stíhací regiment. Táto jednotka mala pozostávať z posledných verzií MiGu-17 a nových MiGov-19. Regiment bol založený v Yen Bai a v apríli 1969 už bolo k dispozícii 9 vycvičených pilotov schopných bojového nasadenia. Zatiaľ čo niektoré MiGy-17 a takmer všetky MiGy-21 boli dodané Sovietskym zväzom, väčšina ich MiGov-19 (J-6) bola dodaná z Číny, pričom počet len zriedka prevyšoval 54 ks.
Prvé nasadenie a zostrel amerického lietadla MiGom-19 sa uskutočnilo v roku 1965, kedy Lockheed F-104 Starfighter patriaci USAF a pilotovaný podplukovníkom Philipom E. Smithom bol napadnutý strojom čínskeho letectva pri ostrove Hainan. Jeho Starfighter bol zasiahnutý kanónovou paľbou a bola poškodená časť krídla a podvesy rakiet. Smith začal útočiť a podarilo sa mu dostať MiG do zameriavača, ale len milisekundy pred odpálením rakiet Starfighter stratil všetok výkon. Smith sa musel katapultovať a bol zajatý. Bol držaný v zajatí až do svojho prepustenia v roku 1972, počas návštevy vtedajšieho prezidenta USA, Richarda Nixona v Číne.
Severovietnamské letectvo nasadilo MiG-19 vo vzdušnom boji oveľa neskôr než MiG-17 a MiG-21. MiG-19 sa napriek nízkemu počtu zúčastnil prudkých bojov počas operácie Linebacker 1 a Linebacker 2. Severovietnamské letectvo dosiahlo nad lietadlami USAF len sedem víťazstiev s použitím MiGu-19, pričom všetky zostrelené lietadlá boli F-4 Phantom II. Jeho malá obľuba medzi vietnamskými pilotmi spočívala najmä v jeho dvoch motoroch, ktoré boli nočnou morou leteckých mechanikov. Zatiaľ čo MiG-17 bol obratný a MiG-21 rýchly, MiG-19 mal kombináciu oboch, ale nie na rovnakej úrovni ako oni. Severný Vietnam používal MiGy-19 od roku 1969 do 80. rokov, kedy boli nahradené novšími lietadlami.
V porovnaní so stíhačkou F-4 Phantom II mal aj napriek chýbajúcim podvesom pre rakety výhodu, ktorú prvé modely Phantomov nemali – bol vyzbrojený kanónom. Potvrdené vzdušné víťazstvá dosiahnuté MiGom-19 počas služby pri 925. stíhacom regimente, zhodujúce sa so záznamami USAF sú tieto: 10. mája 1972 boli zostrelené dva stroje F-4 Phantom II dvomi MiGmi-19, ktoré pilotovali Pham Hung Son a Nguyen Manh Tung.Obe stroje boli zostrelené kanónovou paľbou. Bojové výsledku 925. stíhacieho regimentu s použitím MiGu-19 sú podľa Severovietnamského letectva takéto: dve zostrelené F-4 zo dňa 8. mája 1972; dve zničené F-4 dňa 10. mája 1972; jedna F-4 zničená 18. mája 1972 a dve F-4 zničené 23. mája 1972; popri tom Vietnamci prišli o 10 ks MiGu-19 vo vzdušnom boji s lietadlami USAF. Aj napriek tomu sa však MiG-19 zapísal do histórie; dňa 2. júna 1972 nad Severným Vietnamom mal MiG-19 pochybnú česť byť jediným známym zostreleným lietadlom vo vzdušnom boji pri nadzvukovej rýchlosti s použitím kanónu. Toto víťazstvo si pripísal F-4 Phantom II.
Čína
V Číne MiG-19 slúžil v prvej línii a zúčastnil sa menších šarvátok so svojim notoricky známym nepriateľom – Čínskou republikou (Taiwan). Jeden z väčších bojov medzi Červenými a Nacionalistami sa odohrala v roku 1967, pričom dvanásť strojov J-6 sa pustilo do boja so štyrmi stíhačkami Lockheed F-104 Starfighter. Každá zo strán dosiahla jeden zostrel.
Existovali aj hlásenia o nepravidelnom nasadení čínskych J-6 počas pohraničných šarvátok so Sovietmi, aj keď neexistujú žiadne záznamy o vzdušných súbojoch a o stretoch s lietadlami USAF, ktoré narušili čínsky vzdušný priestor. Tieto konflikty sa skončili zostrelením niekoľkých lietadiel USAF, bez akýchkoľvek známych čínskych strát, aj keď MiGy museli niekedy bleskovo ustúpiť po tom, čo Američania privolali posily.
Stredný východ
Egyptský MiG-19 počas cvičenia Bright Star ´83, nad jednou z egyptských pyramíd.
Egyptské MiGy-19 sa v roku 1962 zúčastnili bojov počas civilnej vojny v Jemene pri útokoch na pozemné ciele. Prvý doložený súboj na Strednom Východe s použitím MiGu-19 sa odohral 29. novembra 1966, kedy sa dva egyptské MiGy-19 stretli v boji s izraelskými stíhačkami Mirage III. Izraelčania dosiahli 2 zostrely a neutrpeli žiadne straty. Počas Šesťdňovej vojny v roku 1967 mal Egypt v službe približne 80 ks MiGov-19, ale viac než polovica bola zničená na zemi počas úvodných izraelských vzdušných útokov v rámci operácie Focus. Aj napriek tomu Izraelčania považovali MiG-19 za potencionálne nebezpečného protivníka a to vďaka jeho výkonu, obratnosti a ťažkej výzbroji.
Po vojne zorganizovali Egypťania zvyšné MiGy-19 do protivzdušnej obrany štátu. Sovietsky zväz nedodal Egyptu za zničené MiGy-19 žiadnu náhradu, ale je možné, že ich získal od Sýrie alebo Iraku, takže koncom roka 1968 mal Egypt v službe viac než 80 MiGov-19. Stroj sa tiež zúčastnil Opotrebovávacej vojny; počas jedného zo súbojov, ku ktorému došlo 19. mája 1969, MiG-19 napadol dve izraelské stíhačky Mirage, pričom jeden zostrelil kanónovou paľbou a druhý unikol. Počas Jomkipurskej vojny v roku 1973 mal Egypt v službe okolo 60 ks MiGov-19 na útoky na pozemné ciele.
Irak začiatkom 60. rokov zakúpil niekoľko MiGov-19S, ale neskôr ich všetky predal (niekoľko ich zostalo v miestnych múzeách), aj keď niektoré sa v 60. rokoch zúčastnili bojov proti Kurdom. Je potvrdené, že Irán zakúpil jednu dodávku modelu F-6.
Afrika
Tanzánia použila svoje stíhačky MiG-19S proti Ugande počas vojny medzi týmito štátmi v rokoch 1978-1979, zatiaľ čo Sudán použil svoje MiGy-19S proti separatistom v južnom Sudáne, pričom najmenej jeden bol zostrelený. Somálci nasadili svoje F-6 proti rebelom a Etiópii v 80. rokoch, ale po vnútorných nepokojoch v Somálsku skončili začiatkom 90. rokov všetky somálske lietadlá v dezolátnom stave-
prepadová stíhačka s rádiolokátorom RP-1 Izumrud, slabšia výzbroj.Novšie modely mohli niesť riadené strely Vympel K-13 (AA-2 "Atoll"). Vyrábal sa od roku 1955.
MiG-19PF
Prepadová jednomiestna verzia, vybavená radarom a schopná pôsobiť za každého počasia. Vyrábala sa v menších množstvách.
stíhačka s radarom a schopnosťou niesť 4 riadené protilietadlové rakety RS-2U. Vyrábal sa od roku 1957.
MiG-19R – prieskumná verzia odvodená od MiGu-19S, pričom fotografické vybavenie nahradilo kanón v nose stroja. Poháňali ho zlepšené motory RD-9BF-1.
MiG-19PM
MiG-19SV
odľahčené stíhacie lietadlo s vyšším dostupom. Bol navrhnutý na ničenie výzvedných balónov. Dňa 6. decembra 1956 dosiahol výšku 20 740 m. Vyrábal sa od roku 1956.
MiG-19UTI
dvojmiestne cvičné lietadlo (bol vyrobený iba prototyp)
V októbri 1959 bolo do Albánska dodaných 15 ks MiG-19PM. Stíhačky boli pridelené 7594. stíhaciemu pluku na základni Rinas. V roku 1965 ich vymenili s Čínou za stíhačky F-6.
Bangladéšske vzdušné sily začali od roku 1975 dostávať stíhačky F-6 (MiG-19 čínskej výroby) a boli nimi vyzbrojené 2 eskadry. V roku 1981 boli zakúpené lietadlá FT-6, do tej doby sa používali stroje FT-5. V roku 1998 boli stíhačky tohto typu vyradené z výzbroje, ale cvičné stroje ostali v službe pre výcvik pilotov stíhacích bombardérov A-5III.
Bulharsko obdržalo začiatkom roka 1958 24 stíhačiek MiG-19S, kde slúžili do roku 1978.[3] V roku 1966 Bulharsko obdržalo od Poľska jeho stroje MiG-19P a MiG-19PM. Boli umiestnené na základni Dobroslavcy, až do roku 1975.
Koncom roka 1957 obdržalo česko-slovenské letectvo 27 stíhacích MiGov-19P, ktoré boli zaradené k 1. a 11. stíhaciemu pluku. V roku 1958 bolo do výzbroje zaradených 12 ks MiGov-19S, ktoré boli dodané v decembri 1957. MiG-19 sa v Česko-Slovensku vyrábal aj sériovo vo firme Aero Vodochody pod označením S-105. V rokoch 1959 – 1960 obdržalo česko-slovenské letectvo 33 stíhacích MiGov-19PM, ktoré zostali vo výzbroji do začiatku 70. rokov.
Spolu s licenciou na výrobu MiG-19S/P/PM dostala Čína v roku 1959 v rozloženom stave päť MiGov-19P a päť MiGov-19PM. Licenčne sa vyrábal pod názvom J-6.
Medzi rokmi 1958 – 1964 obdržalo Egyptské letectvo 160 ks MiGov-19S. Po zhoršení vzťahov so ZSSR v roku 1976 nadviazal Egypt vzájomné kontakty s Čínou, od ktorej kúpilo veľké množstvo modelu F-6. Stroje boli vo výzbroji 241. a 242. brigády. Egyptské stroje F-6 boli upravené na použitie rakiet Matra Magic.
MiG-19 indonézskeho letectva v múzeu v meste Yogyakarta, 2006
V roku 1961 obstarali Indonézske vzdušné sily v ZSSR stíhačky MiG-19F.Táto modifikácia sa len nepatrne odlišovala od verzie MiG-19S. V roku 1970 boli MiGy predané Pakistanu.
V polovici 60. rokov obdržal Irak 15 kusov verzie MiG-19S. Ďalších 40 ks modelu F-6 bolo Iraku dodaných z Egypta v roku 1983. Predpokladalo sa,že bude slúžiť k bezprostrednej podpore pozemných vojsk, ale túto úlohu nakoniec plnil vrtuľník Mi-24. Následkom toho boli F-6 preradené k výcviku a uložené do rezervy.
V novembri 1961 dostali Kubánske vzdušné sily prvých 8 z 12 prepadových MiG-19P. Vo výzbroji nezostali dlho a už v roku 1965 boli nahradené strojmi MiG-21PFM.
MiG-19PM maďarského letectva s radarom Izumrud, 2005
Maďarské vzdušné sily obdržali medzi marcom a aprílom 1960 spolu 12 ks verzie Mig-19PM a boli zaradené k 31. stíhaciemu pluku. Boli vyradené v roku 1974. Počas služby v maďarskom letectve boli tri Migy zničené, pričom zahynuli 2 piloti.
V októbri 1959 bolo dodaných prvých 12 ks MiG-19S, ktoré sa dostali do výzbroje 2. eskadry 3. stíhacieho pluku a rovnaký počet MiGu-19PM obdržala 1. eskadra. Pri rozličných nehodách bolo stratených 11 strojov.[4]
Dňa 24. novembra 1965 podpísal Islamabad a Peking dohodu o predaji 72 ks verzie F-6 a 31. decembra toho istého roku prileteli prvé stroje do Pakistanu. Indonézia predala Pakistanu 20 kusov MiGu-19S. Dve ďalšie dodávky strojov F-6 v počte 60ks sa uskutočnili v rokoch 1972 a 1977. Spolu s cvičnými FT-6 dostal Pakistan približne 260 ks tohto typu. Mnoho ich bolo modernizovaných tak, aby mohli používať rakety AIM-9 Sidewinder. Posledné kusy boli slávnostne vyradené 27. marca 2002.
V lete 1958 dostal stíhací pluk dislokovaný v Slupsk-Redzikowe prvých 12 MiG-19P, kde ostali až do roku 1966, kedy boli predané do Bulharska. V roku 1959 dostalo Poľsko ďalších 13 MiG-19PM. Boli využívané do roku 1966 – 7 kedby boli tiež predané do Bulharska.
V rokoch 1959 – 1960 Rumunsko kúpilo 15 ks MiG-19P, ktoré boli využívané až do začiatku 70. rokov. Rumunsko taktiež obstaralo ďalších 45 ks MiG-19PM, ktoré sa používali do polovice 70. rokov.
Vietnamské letectvo obdržalo medzi rokmi 1968 – 9 spolu 56 ks verzie F-6 (čínska kópia MiGu-19), ktoré boli priradené k 925. stíhaciemu pluku. Počas Vietnamskej vojny utrpelo letectvo značné straty, a tak v roku 1974 predala Čína Vietnamu ešte 24 ks modelu F-6.
.svg){kind=small}
.jpg)
.jpg)
,_Flag_of_Syria_(1980%E2%80%932024)_(stars_variant_4).svg){kind=small}
