Micubiši F-2 je jednomotorové viacúčelové stíhacie lietadlo generácie 4+. Bolo vyvinuté a vyrábané spoločnosťou Mitsubishi Heavy Industries (MHI) v spolupráci s firmou Lockheed Martin. Hlavným dodávateľom bola MHI a subdodávateľom Lockheed Martin, pričom výroba medzi Japonskom a USA bola rozdelená v pomere 60:40.
Vznik a vývoj
F-2A na cvičení na základni Andersen
V roku 1985 začalo Japonsko hľadať náhradu za svoje zastarané stíhacie lietadlá Micubiši F-1. Do úvahy pripadal buď domáci vývoj novej stíhačky alebo prevzatie nejakého zahraničného typu. Spočiatku Japonsko uprednostňovalo vývoj vlastného stíhacieho lietadla, avšak neskôr, pod tlakom USA, sa rozhodlo uzavrieť dohodu o koprodukcii so Spojenými štátmi. V októbri 1987 sa stretli zástupcovia japonského a amerického ministerstva obrany vo Washingtone, kde prerokovávali, či prerobia pre potreby Japonska lietadlá F-15 alebo F-16. V novembri 1988 sa USA a Japonsko dohodli na vývoji novej stíhačky, nazvanej FS-X, ktorá mala vychádzať z lietadla F-16 Block 40. Program vývoja FS-X bol spustený v roku 1990 a o tri roky neskôr začala výroba prvého prototypu.[2] F-2, ako bolo lietadlo nakoniec pomenované, absolvovalo svoj prvý let 7. októbra 1995 a po miernom omeškaní vo vývoji bolo v roku 2000 zaradené do služby.
Pôvodne objednalo Japonsko 141 stíhačiek Micubiši F-2, neskôr však znížilo túto objednávku na 94 kusov. Dňa 11. marca 2011 zasiahlo tichomorské pobrežie regiónu Tóhoku zemetrasenie a následne vlna cunami poškodila 18 strojov F-2B, odstavených na základni Macušima. Päť z nich bolo nenávratne zničených, ale zvyšných 13 sa Japonsko rozhodlo opraviť. Spoločnostiam Mitsubishi Heavy Industries a Lockheed Martin trvalo štyri roky, kým sa prvá z opravených stíhačiek dostala opäť do vzduchu.[3]
Konštrukcia
Porovnanie F-2 a F-16Micubiši F-2A
Hoci mala byť F-2 len miernou modifikáciou stíhačky F-16 Block 40, nakoniec boli na lietadle zrealizované pomerne výrazné konštrukčné zmeny. Hlavné rozdiely medzi F2 a F-16 sú nasledovné:
F-2 má o 25% väčšiu plochu krídel,
má taktiež väčšie horizontálne chvostové plochy,
na zníženie celkovej hmotnosti a radarovej odrazovej plochy boli použité v konštrukcii draku kompozitné materiály,
nos lietadla je dlhší a širší, aby v ňom mohol byť integrovaný rádiolokátor typu AESA,
väčší otvor pre nasávanie vzduchu,
trojdielny kokpit,
možnosť niesť štyri protilodné strely ASM-1 alebo ASM-2, štyri strely vzduch-vzduch a prídavné palivové nádrže.
Drak
Na výrobe lietadla sa podieľalo niekoľko firiem. Spoločnosť Kawasaki bola zodpovedná za strednú časť trupu, zatiaľ čo Mitsubishi za produkciu prednej časti trupu a krídel. Lockheed Martin mal na starosti zadnú časť trupu a klapiek na nábežnej hrane krídel. Krídla sú vyrobené z kompozitných materiálov, ktoré znižujú celkovú hmotnosť a radarový odraz lietadla. Rozpätie krídel sa predĺžilo o 1,14 m, čím sa zväčšila nosná plocha o 25%. Vďaka tomu dokáže lietadlo uniesť viac paliva v interných nádržiach a pod krídlami má o dva závesníky viac ako F-16. V porovnaní s Falconom má taktiež dlhší a širší nos, aby tam mohol byť osadený nový japonský radar.
Kokpit
V kokpite sa nachádzajú 3 viacúčelové displeje od firmy Yokogawa a head-up displej (HUD), vyvinutý spoločnosťou Shimadzu.
Avionika
Micubiši F-2 je vybavené radarom s elektronickým vychyľovaním lúča J/APG-1 od spoločnosti Mitsubishi Electric. F-2 boli vôbec prvými stíhačkami na svete s integrovaným rádiolokátorom typu AESA (Active electronically scanned array), s ktorým lietali už od roku 1995. J/APG-1 by mal pozostávať z 1 216 modulov na báze arzenidu galitého (GaAs). V súčasnosti je tento radar modernizovaný do štandardu J/APG-2 pre zaistenie kompatibility s novou raketou AAM-4B. Ten bude pozostávať z modulov na báze nitridu galitého (GaN) s výkonom 6 W. Svojimi parametrami by mal prevyšovať radar APG-79, použitý v modernizovaných strojoch F/A-18E/F Super Hornet.
Dôležitou súčasťou avioniky lietadla je zameriavací kontajner Sniper od spoločnosti Lockheed Martin. F-2 sa tak stali po lietadlách F-15, F-16, F-18, A-10, B-1, B-52 a Harrier ôsmou platformou, ktorá má integrované toto zariadenie. Sniper umožňuje detegovať, identifikovať a automaticky sledovať malé taktické ciele na dlhé vzdialenosti. Súčasťou systému je aj laserový značkovač, ktorý umožňuje použitie laserom navádzaných bômb proti stacionárnym alebo pohyblivým cieľom. Okrem toho Sniper umožňuje pilotom zhotoviť snímky s vysokým rozlíšením pre potreby spravodajstva, sledovania a prieskumu.
Komunikačný systém AN/ARC-164 od firmy Raytheon pracuje v pásme UHF. AN/ARC-164 umožňuje efektívnu hlasovú komunikáciu, odolnú voči rušeniu.
Identifikačný systém "priateľ - nepriateľ" AN/APX-113(V) od spoločnosti BAE Systems pomáha pilotovi identifikovať priateľské lietadlá v zabezpečenom prostredí.
Mitsubishi F-2 je vybavené elektro-impulzným systémom riadenia fly-by-wire, vyvinutý spoločnosťami Japan Aviation Electric a Honeywell.
Motor
Pohon lietadla zabezpečuje jeden dvojprúdový motor General Electric F110-GE-129, ktorý F-2 umožňuje dosiahnuť maximálnu rýchlosť Mach 2. Jeho suchý ťah je 75,62 kN, pri použití prídavného spaľovania až 131,23 kN. Tieto motory poháňajú nielen stroje F-16, ale aj juhokórejské F-15K.
F-2 dokáže stúpať rýchlosťou 255 m/s a jeho maximálny dostup je 18 000 m. Môže niesť prídavné palivové nádrže do hmotnosti 4 400 kg, vďaka čomu dokáže preletieť až 4 000 km.
Výzbroj
Základnú výzbroj predstavuje 6-hlavńový kanón M61A1 kalibru 20 mm s kadenciou 6000 rán za minútu.
Teplom navádzané rakety vzduch-vzduch s krátkym dosahom zastupujú americké AIM-9L, ale aj strely domácej proveniencie. Z japonskej produkcie je to staršia AAM-3 a moderná AAM-5, ktorá je poháňaná motorom s meniteľným vektorom ťahu.
Útok na vzdušné ciele mimo vizuálny kontakt môže byť realizovaný americkými raketami stredného dosahu AIM-7F/M. Ide o strely s polo-aktívnym radarovým navádzaním a doletom 50 km. Tie by postupne mali byť nahradené japonskými strelami s aktívnym radarovým navádzaním AAM-4. Jej vylepšená verzia AAM-4B je prvou protilietadlovou raketou s radarom typu AESA. Táto strela od spoločnosti Micubiši má dolet až 120 km.
Dôležitou súčasťou výzbroje sú štyri protilodné strely ASM-1 alebo ASM-2, ktoré stíhačku predurčujú hlavne k ničeniu nepriateľských bojových lodí a výsadkových plavidiel. ASM-1 s aktívnym radarovým navádzaním má dolet 50 km, zatiaľ čo ASM-2 s infračerveným navádzaním dokáže zasahovať ciele až na 100 km. V súčasnosti je vývoji nová supersonická strela XASM-3, ktorá by mala dosiahnuť počiatočných operačných spôsobilostí v roku 2016 a následne by mala nahradiť ASM-1 a ASM-2. Vďaka náporovému motoru dokáže XASM-3 letieť rýchlosťou Mach 3 a jej dosah by mal byť viac ako 150 km.[4]
F-2 má integrovaných taktiež viacero klasických voľne padajúcich bômb, ale aj riadené bomby s GPS navádzaním zo série JDAM (Joint Direct Attack Munition).
_of_3_Sqn_takes_off_from_Misawa_Air_Base_during_Keen_Sword_%2705,_-16_Nov._2004_a.jpg)
_of_6_Sqn_taxis_at_Andersen_Air_Force_Base,_-5_Feb._2009_a.jpg)
_of_6_Sqn_arrives_at_Andersen_Air_Force_Base,_-30_Jan._2009_a.jpg)
