PROFILBARU.COM

Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny.

Dejiny Japonska

Meidži išin (jap. 明治維新 - Meidži-išin, doslova "reštaurácia Meidži"), iné názvy: Meidži, Revolúcia Meidži, Reformy Meidži, Obnova Meidži, staršie Reštaurácia Meidži, je:

v širšom zmysle: súhrn politických udalostí a značných sociálno-ekonomických zmien v Japonsku v 2. polovici 19. storočia, ktorých výsledkom bol vznik cenralizovaného štátu podobného európskym štátom
v užšom zmysle: len revolúcia v Japonsku v rokoch 1867-1868/1869, ktorá najmä modernizovala štát, odstránila lénny systém, šógunát a obnovila moc cisára

Reformy sú bezprostredne zodpovedné za otvorenie Japonska pre Čierne lode Matthewa Perryho. Tieto reformy urobili z cisárskeho Japonska veľmoc.

Aliancie a vernosť

V roku 1866 vznikla Aliancia Sacuma-Čóšú medzi Takamorim Saigóm, vládcom oblasti Sacuma a Takajoši Kidom, vládcom oblasti Čóšú a vybudovali sa základy pre Meidži išin. Títo dvaja vodcovia podporovali cisára Kómeia (otca cisára Meidži) a s prispením Rjoma Sakamotu uzavreli dohodu s cieľom zvrhnúť vládu Tokugawského šógunátu (bakufu) a obnoviť moc cisára. Začiatkom roku 1867, po smrti Cisára Kōmei, nastúpil na trón cisár Meidži, teda Mucuhito.

Meidži išin v užšom zmysle

Tokugawský šógunát sa oficiálne skončil 9. novembra 1867, keď 15. tokugawský šógun Jošinobu Tokugawa "dal cisárovi k dispozícii svoje výsady" a následne o 10 dní neskôr rezignoval na svoju funkciu. Toto bol výsledok "reformy" (Taisei Hókan) cisárskej vlády, aj keď si Jošinobu udržal významnú moc.

Krátko nato, v januári 1868, začala Bošinská vojna (Vojna roku draka) bitkou pri Toba-Fušimi, v ktorej armáda podporovaná silami z Čóšú a Sacumy porazili armádu bývalého šóguna a podporili cisára Meidži v prevzatí úplnej vlády od Jošinobu. Časť šógunových síl utiekla na Hokkaidó, kde sa pokúsili o odtrhnutie a vytvorenie Republiky Ezo, ale to sa rýchlo skončilo v máji 1869 obliehaním Hakodate na ostrove Hokkaidó. Porážka armád bývalého šóguna (vedených Tošizom Hidžikatom) predstavuje koniec Meidži išin v užšom zmysle a koniec úpadku cisára a jeho vlády.

Príčiny

Vodcovia Reforiem Meidži, ako je táto revolúcia známa, konali v mene znovunastolenia cisárskej vlády. Napriek tomu sa politická moc presunula jednoducho z rúk Tokugawského šógunátu do rúk oligarchie pochádzajúcej prevažne z provincie Sacuma (Tošimiči Okubo a Takamori Saigó) a provincie Čóšú (Hirobumi Ito, Aritomo Jamagata a Koin Kido.) Bolo to hlavne preto, že ich idea cisárskej vlády vychádzala zo starodávnej tradície, keď cisár vykonával svoju vysoko duchovnú funkciu, zatiaľ čo jeho ministri vládli národu v jeho mene.

Dôsledky

Cisár Meidži vracajúci sa z Kjóta do Tokia na konci roku 1868.

Reformy Meidži boli katalyzátorom industrializácie v Japonsku, ktorá viedla po roku 1905 k rastu ostrovného národa ako vojenskej sily so sloganom "Obohacovať krajinu, posilniť armádu" (fukoku kjohei, 富国強兵).

Oligarchia Meidži, ktorá sformovala vládny kabinet pod vládou Cisára ako prvé predstavila opatrenia na konsolidáciu svojej moci proti zvyškom vlády z obdobia Edo, šógunátu, daimjóm a samurajskej triede.

V roku 1868 boli všetky Tokugawské krajiny skonfiškované a prevzaté pod "cisársku správu" tak, že nad nimi získala absolútnu kontrolu nová meidžiská štátna moc. V roku 1869, daimjóvia z provincií Tosa, Hizen, Sacuma a Čóšú, ktorí najzúrivejšie bojovali proti šógunátu, boli presvedčení vrátiť svoje provincie Cisárovi. Ostatní daimjóvia boli presvedčení urobiť to isté, čím si, preukázateľne prvýkrát, centrálna vláda v Japonsku uplatnila priamu moc nad celou 'ríšou' (天下).

V roku 1871 boli daimjóvia predvolaní pred Cisára, kde im bolo oznámené, že všetky oblasti boli vrátené Cisárovi. Zhruba 300 oblastí (lén) bolo zmenených na prefektúry, každá pod kontrolou štátom menovaného guvernéra. Do roku 1888 bolo niekoľko prefektúr spojených v niekoľkých krokoch a ich počet bol zredukovaný na 75. Daimjóm bol prisľúbený osobný príjem vo výške 1/10 ich lénneho príjmu. Okrem toho ich dlhy a výplata pravidelného dôchodku samurajov boli prevedené na štát.

Oligarchia sa tiež snažila ukončiť rozdelenie spoločnosti na štyri spoločenské triedy.

V Japonsku v tom čase bolo 1,9 milióna samurajov (na porovnanie, prevyšovali viac ako 10-krát počet príslušníkov francúzskej privilegovanej triedy pred rokom 1789 v čase Francúzskej revolúcie; hoci samuraji v Japonsku neboli iba pánmi, ale aj vysokopostavenými služobníkmi, teda ľuďmi, ktorí skutočne pracovali). S výplatou pravidelného dôchodku pre každého samuraja, nastala strašná finančná záťaž, ktorá prinútila oligarchiu k činu. Nech bol ich skutočný zámer akýkoľvek, oligarchia spustila pomalý a uvážený proces skoncovania s triedou samurajov. Najprv v roku 1873 to bolo oznámenie, že príjmy samurajov budú zdanené. Neskoršie, v roku 1874, bola daná samurajom možnosť zameniť ich dôchodok za vládne cenné papiere. Konečne, v roku 1876, sa stala táto zámena povinná.

V rámci reformy armády, vláda ustanovila v roku 1873 celonárodnú brannú povinnosť, pre každého muža po dovŕšení 21 roku, odslúžiť v armáde 4 roky a nasledujúce 3 roky v zálohe. Jeden zo základných rozdielov medzi samurajmi a poddanými bolo právo nosiť erb; starodávne privilégium bolo teraz náhle rozšírené na každého muža.

Nie je prekvapením, že toto viedlo k sérii povstaní v radoch nespokojných samurajov. Jedno z najväčších povstaní vedené Takamorim Saigóm, Sacumské povstanie, ktoré napokon vyústilo do občianskej vojny. Toto povstanie však bolo okamžite potlačené novovytvorenou Cisárskou japonskou armádou, vycvičenou v používaní v západnej taktiky a zbraní napriek tomu, že jadro novej armády tvorili tokijské policajné sily, ktoré boli sformované z veľkej časti z bývalých samurajov. Toto bola významná správa zaslaná nespokojným samurajom, že ich čas sa už skončil. Bolo ešte niekoľko málo ďalších samurajským povstaní, ale názov samuraj sa začlenil do novej spoločnosti. Ideál samurajského vojska žil v romantizovanej forme a bol často zneužitý propagandou začiatkom 20. storočia vo vojnách Cisárskeho Japonska.

Hoci je pravda, že väčšina samurajov stratila svoj status, veľa z nich sa zamestnalo vo vládnych úradoch, čo sa rovnalo zaradeniu k elitnej triede s vlastnými právami. Samuraji, vzdelanejší ako väčšina ostatného obyvateľstva, sa stávali učiteľmi, vládnymi úradníkmi alebo vojenskými dôstojníkmi. Kým formálny titul samuraj bol zrušený, elitársky duch, ktorý charakterizoval samurajskú triedu ostal žiť aj po roku 1870.

Oligarchia sa pustila aj do série pozemkových reforiem. Predovšetkým legitimizovali nájomný systém, ktorý bol už počas Tokugawského obdobia. Napriek úsiliu bakufu zmraziť rozdelenie spoločnosti na štyri triedy, už počas jej vlády si začali prenajímať vidiečania pôdu od ostatných farmárov a bohatli. Toto významne narušilo jasne definovaný systém tried, ktorý sa pokúšala bakufu zachrániť a čo čiastočne viedlo k jej výslednému pádu.

Obnova (reštaurácia)/revolúcia

V japonskom názve a staršie aj na Slovensku sa používa pojem "obnova/reštaurácia" Meidži. V prospech termínu "obnova" hovorí fakt, že v tomto prevrate v skutočnosti nastala zmena režimu, ktorá neviedla k rozsiahlej občianskej vojne, bol to boj medzi elitou a bol vnímaný ako národný cieľ a hodnota triedy. Tento termín poukazuje skôr len na politických vodcov – nie na používateľov štátnych pozemkov a tiež nereprezentuje ideologický zápas ani predpoklady následných radikálnych zmien. Udalosti roku 1868 boli tiež označené ako obnova, pretože opozícia požadovala od Tokugawského šógunátu moc uzurpovanú cisárovi. Táto požiadavka, ako aj proticudzinecké nálady toho času, sú presným vyjadrením udalosti a to niekoľkými spôsobmi. Slovo "obnova" poukazuje na zámer ideologických debát a nie na regionálne a náboženské napätie tohto obdobia. Tiež pridáva hodnotu strategickým prirodzeným reformným požiadavkám a no dáva nesprávny dojem jednotnosti medzi vzbúrenými tábormi. Najškodlivejší dôsledok tohto pojmu je ten, že neponúka konkrétne vysvetlenie ako skutočne dospeli k prijatiu legitimity priamej cisárskej vlády.

V prospech termínu "revolúcia" hovorí fakt, že išlo o priamu zmena legitímnosti Tokugawského režimu v roku 1868. Tento termín tiež predpokladá ďalšie radikálne zmeny a predpokladá, že režim padol na základe kombinácie cieľov a akcií rozdielnych skupín.

Pozri aj

Referencie

Beasley, W. G. The Rise of Modern Japan: Political, Economic and Social Change Since 1850. St. Martin's Press, New York 1995.
Murphey, Rhoads. East Asia: A New History. Addison Wesley Longman, New York 1997. The names of the Meiji Oligarchists were drawn this work.
Further reading: A Diplomat in Japan by Sir Ernest Satow ISBN 4-925080-28-8
Akamatsu, Paul. Meiji 1868: Revolution and Counter-Revolution in Japan. Trans. Miriam Kochan. New York: Harper & Row, 1972.
Beasley, W. G. The Meiji Restoration. Stanford: Stanford University Press, 1972.
Craig, Albert M. Chōshū in the Meiji Restoration. Cambridge: Harvard University Press, 1961.
Jansen, Marius B. and Gilbert Rozman, eds. Japan in Transition: From Tokugawa to Meiji. Princeton: Princeton University Press, 1986.
Jansen, Marius B. The Making of Modern Japan. Cambridge: The Belknap Press of Harvard University Press, 2000.
Wall, Rachel F. Japan's Century: An Interpretation of Japanese History since the Eighteen-fifties. London: The Historical Association, 1971.