Max Vladimirovič Aľpert (rus. Макс Владимирович Альперт; * 18. marec 1899, Simferopoľ - † 30. november 1980, Moskva) bol sovietsky novinársky fotograf, jeden z priekopníkov sériovej reportážnej fotografie. Stál pri počiatkoch modernej fotožurnalistiky v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v bývalom ZSSR. Spoločne s fotografmi ako boli Arkadij Šajchet, Alexander Rodčenko, Boris Ignatovič, Georgij Petrusov alebo Ivan Šagin sa stali nástrojom programovej, centrálne riadenej a didakticky zameranej propagandy.[1][2][3]
Život
Spolu so svojim bratom študoval fotografiu v Odese (1914). Po občianskej vojne, pracoval ako fotografický korešpondent v "Rabočej gazete" v Moskve. V dvadsiatych rokoch sa stal členom Asociácie fotografov v Moskve. V tridsiatych rokoch pracoval v časopisoch ZSSR na strojke, kde publikoval asi 50 fotoreportáží. Najvýznamnejšie diela tohoto obdobia boli zrealizované pri výstavbe elektrárne v Magnitogorsku (Magnitka), pri pokladaní Turksiba a pri stavbe Veľkého Ferganského kanála.
| „
|
S Aľpertom sme bok po boku zdolali celý Ferganský kanál. Aká radosť bolo sledovať jeho neúnavnú a čistú fotoreportérsku posadnutosť. V hore prekrásnych fotografií, zaznamenávajúcich túto zaujímavú stránku dejín ľudskej práce, je monumentálny obraz našej éry.
|
“
|
| – Sergej Michajlovič Ejzenštejn
|
Alpert pracoval súčasne v novinách Pravda, kde robil portréty temer všetkých hlavných sovietskych a radu zahraničných politikov, vojakov, spisovateľov a hráčov. Počas Veľkej vlasteneckej vojny pracoval ako dopisovateľ pre TASS a Sovinformbjuro, Alpert pracoval na bojisku ako v tyle, tak v čelných bojových líniách. Je autorom práce Kombat, ktorá sa stala symbolom tejto vojny.
Na konci vojny bol v Prahe a v Berlíne a fotografoval víťaznú prehliadku 24. júna 1945 v Moskve. V povojnových rokch pracoval v rôznych redakciách. Bol hlavným fotografickým korešpondentom tlačovej agentúry Novosti.
Spoločne s Arkadijom Šajchetom sa stal zakladateľom viaczáberových reportáží. Najznámejšia bola ich práca Rodina Filippových – 52 fotografií rozprávalo príbeh robotníka a jeho rodiny. Fotoreportáž bola tiež vytlačená v novinách nemeckých komunistov Arbeiter Illustrierte Zeitung a stretla sa na počiatku 30. rokov s veľkým ohlasom v Nemecku, Česko-Slovensku, i ďalších európskych krajinách. Vedľa významnej spoločenskej úlohy zohrala tiež dôležitú úlohu ako prvé významné dielo, ktoré dokázalo rovnocennosť a veľké potencionálne možnosti viaczáberových reportáží, sérií a fotofejtónov.[2]
Vyznamenania
Je nositeľom Radu červenej hviezdy, Radu Vlasteneckej vojny II. stupňa, dvomi Radmi červenej zástavy práce a ďalšími medailami. Je zaslúžilým pracovníkom kultúry RSFSR.
Rad jeho prác sa uchováva v zbierke negatívov v Národnom múzeu súčasnej histórie Ruska.
Knihy, na ktorých Alpert spolupracoval
- "Antológia sovietskej fotografie, 1941-1945" Nakladateľstvo Planeta, Moskva 1987
- PROPAGANDA & DREAMS, Edition Stemmle 1999 ISBN 3-908161-80-0
Referencie
- ↑ Okruhy otázek pro magisterské zkoušky z dějin fotografie, Ateliér reklamní fotografie – dějiny oboru 2007/2008.
- ↑ a b Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2009-11-21]. Dostupné online. Archivované 2009-08-15 z originálu.
- ↑ http://vystavy.kdykde.cz/fotografie/praha/14311___fotostrojka---sovetska-fotografie-1917-1941[nefunkčný odkaz]
Literatúra
- Max Alpert (G. Čudakov, Velká radost - práce), časopis Sovjetskoje foto roku 1979 №3
Externé odkazy
Zdroje
