Matej Bahil alebo Matej Bahyl (pseudonym: Theodorus Meisner ab Hybla, * 24. február 1706, Šivetice, Slovensko – † 22. december 1761, Prochowice, Poľsko) bol slovenský evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ, prekladateľ.
Jeho otec bol evanjelický farár spisovateľ a filozof, Ján Bahyl.
Životopis
Matej Bahil študoval v Hrachove, v Kežmarku, v Banskej Bystrici a vo Wittenbergu. Pôsobil ako evanjelický farár v Čerenčanoch a v Prešove, kde ho koncom novembra 1746 uväznili za preklad a vydanie protikatolíckych kníh. Začiatkom decembra 1746 ušiel z väzenia do Sliezska, kde pôsobil ako exulantský farár. Zomrel v Prochowici v roku 1761.[1]
Dielo
Matej Bahil je autorom lat.-nem. barokovej autobiografickej prózy, v ktorej načrtáva situáciu protestantských cirkví v Uhorsku na prelome 17. a 18. stor. Počas pôsobenia v Prešove vydal vo Wittenbergu knihu E. Cypriana: Naučení o pôvodu a zrustu pápežstva, a knihu Srdečné napomenutí, pre ktoré bol obvinený z poburovania a vlastizrady, za čo sa dostal do väzenia. V Sliezsku vydal dvojdielnu knihu (s latinským a nemeckým textom) Tristeissima ecclesiorum Hungariae protstiantium facies („Smutné vyobrazenie protestantských zborov v Uhorsku“ r. 1747). I. časť opisuje Bahilove životné osudy, príchod do Prešova, zaistenie, väznenie a útek, II. časť sa zaoberá témou prenasledovania evanjelikov. Bahil svojim dielom kriticky oboznamoval širšiu, zahraničnú verejnosť s pomermi v Uhorsku. Kniha vzbudila pozornosť a patrila k príspevkom k zmierneniu náboženských treníc.[1] Matej Bahil sa venoval prekladaniu náboženskej literatúry najmä polemického charakteru. Stratený je jeho rukopis prekladu dejín salzburských vysťahovalcov.
Referencie
Externé odkazy
