Narodil sa v zemianskej rodine Bencúrovcov v Jasenovej[1], v obci Jasenová ako syn Jána Bencúra Juriša a Zuzany, rodenej Paškovej. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Vzdelanie získal na vyššom evanjelickom gymnáziu v Revúcej (1871 – 1874), Martine a v Banskej Bystrici (1875), gymnázium navštevoval v Kežmarku a dokončil v Šoproni (1884 – 1885). Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe (1885 – 1893).
Po skončení školy a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko, 1893 – 1906). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr (v roku 1904) aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896 – 1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril.
V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky do Čile. V Santiagu úspešne absolvoval nostrifikačné skúšky a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár. Stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile ho dodnes vnímajú ako humanistu a ľudomila. Podľa "Mateja Bencura" je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici.
Pochovaný bol dočasne v Záhrebe, v roku 1928 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra1928. Manželka Perica Kukučína prežila o 43 rokov. Zomrela 7. augusta 1971 ako 91-ročná a je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne v Martine.
Tvorba
Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou „Na hradskej ceste“. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojim dielom „Dom v stráni“ založil tradíciu dedinského románu. V začiatkoch tvorby bola pre jeho diela charakteristická groteskno-humoristická štylizácia príbehov, no po roku 1918 sa jeho diela napĺňajú skôr tragicko-nostalgickými a existenciálnymi starosťami o osud vlastného národa a ľudstva. Pre Kukučínovo dielo je charakteristická viera v človeka – i keď sa Kukučín často posmieva nad obyčajným človekom, či kritizuje spoločenské pomery, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv.
Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, ako predstaviteľ realizmu už od prvých prác smeroval k novému stupňu vo vývine slovenskej realistickej prózy. Aktívne pracoval v mnohých organizáciách, bol členom Českej akadémie vied a umení. Jeho literárna tvorba presiahla rámec národnej literatúry a bola preložená do viacerých jazykov. Niektoré diela boli zdramatizované a sfilmované.
↑Bencúr z Jasenovej. In: VÍTEK, Peter; MAŤUGOVÁ, Soňa. Lexikón erbov šľachty na Slovensku. Ilustrácie Ladislav Čisárik. Zväzok III : Oravská stolica : zemianske a šľachtické rody Oravy. Bratislava : Hajko & Hajková, 2007. 183 s. ISBN 978-80-88700-69-2. S. 15-16.
Literatúra
RAPOŠOVÁ, Mária. Životná odysea Martina Kukučína. Druhé nezmenené. vyd. Martin : Slovenská národná knižnica, 2022. 168 s. ISBN 978-80-8149-154-2.