Krematórium je navrhnuté ako minimalistická stavba v duchu severskej moderny, ktorá sa podobným spôsobom spájala s prírodou.[9] Celý komplex je navrhnutý s veľkým citom pre krajinu a aj umiestnenie architektúry do nej. Je to kultová stavba a jej hodnoty sú hlavne duchovné. Patrí k najlepším dielam povojnovej architektúry na Slovensku.[2][10]
Stavba a areál
Prostredie tejto architektúry vznikalo naopak, ako býva vo zvyku. Nesadili sa stromy okolo novostavby, ale architektúra sa umiestnila medzi staré borovice a duby.
V areáli sa nachádza hlavná stavba, prevádzková vedľajšia stavba a urnový háj, dotvorený plastikami.
Hlavná stavba sa skladá zo sústavy bielych vodorovných stien, ktoré vymedzujú základné vnútorné priestory a priečnych celozasklených stien z číreho skla. Je zložená zo suterénu (prevádzková časť) a obradných priestorov vyvýšených na terase. Rozprestiera sa na kopci nad lúkou. V obradných priestoroch sa nachádza predsieň (čakáreň), obradná miestnosť rozlúčky blízkych príbuzných a hlavná obradná sála. Z hlavnej obradnej sály je pôsobivý pohľad do lesa so starými borovicami a dubmi. Z exteriéru (zo záhrady) prechádza drevená stena do interiéru (obradnej miestnosti), ako znak spojenia človeka s prírodou.
Areál dotvára totemováplastika od Vladimíra Kompánka, nachádzajúca sa na hlavnej lúke, inšpirovaná drevenými krížmi dedinských cintorínov a hálkami ľudových dreveníc, ktoré sa objavovali na Slovensku. Nachádza sa tu aj travertínová fontána pred hlavnou sálou od Rudolfa Uhera, socha Smútok v urnovom háji Pavla Tótha (neskôr odstránená) a Milučkého pohrebisko významných predstaviteľov.[9][2]
Návrh a filozofia
„Vyžaduje sa prostredie, ktoré nemá s konvenčným ponímanímcintorína nič spoločného, prostredie upokojujúce, vyvážené, harmonické.“ slová Ferdinanda Milučkého
V roku 1962 sa začali tvoriť prvé skice krematória. Už sám prístup po dlhom oblúkovom chodníku popri hlavnej lúke s totemom je obradom príchodu k miestu rozlúčky. Hlavné obradné priestory sa nachádzajú na terase nad svahom a akoby len s voľne spojených vodorovných stien. Medzi nimi možno kedykoľvek uniknúť, len číre priečne sklo určuje vnútorný priestor. Múry z interiéru prenikajú cez zasklenie ďaleko do exteriéru a dlažba spája interiér s okolím.
„Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál. Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“ Autorom týchto slov je Dominik Tatarka.[11]
„Odišiel do lesov. Tak hovorili starí Slovania, keď niekto zomrel. Lesy a smrť, odchod z tohto života do večného šumenia lesov, rozlúčenie so zosnulým v prírode, večný kolobeh života, návrat doňho po smrti.“ Tak začína svoju stať o Milučkého krematóriu jeho niekdajší učiteľ Jan E. Koula.
Už sám prístup po dlhom oblúkovom chodníku, začínajúcom pri bráne a končiacom pri hlavnej stavbe, je časť obradu, symbol-púť k poslednej rozlúčke. Smútiacich príbuzných privádza do sveta iných hodnôt, vyvedie ich z kolobehu života a mesta. Aj v tom je toto dielo skvostom. Milučký tu poukázal svoj cit pre detail, ktorého strohosť na seba neupozorňuje, ale dovoľuje sa venovať rozlúčke so zosnulými.
↑Počas prvej svetovej vojny boli pri viacerých slovenských mestách vybudované vojenské spaľovne (Žilina,[3][4][5]Trenčín,[5][6]Ružomberok[7]), v ktorých boli príležitostne spopolňovaní aj vojaci, ktorí zomreli na epidemické choroby. Primárne však slúžili na pálenie nemocničných amputačných pozostatkov a komunálneho odpadu.[8]
↑ abcdRegister modernej architektúry Slovenska : Krematórium a urnový háj [online]. Bratislava: Ústav stavebníctva a architektúry SAV, [cit. 2018-01-18]. Dostupné online. Archivované 2019-03-08 z originálu.
↑ A zsolnai krematorium. Hamvasztás (Budapest), 1915-04-15, s. 1 – 7. Dostupné online [cit. 2024-11-27].
↑„Zsolna krematórium“. In: MAILÁTH, József. Élményeim és tapasztalataim a háboru alatt : 1. köt.. 19–20. századi társadalomtörténet (Budapest), 1928. Dostupné online.
↑ abDULLA, Matúš. Krematórium Bratislava : Ferdinand Milučký. ARCH (Bratislava: Eurostav), marec 2008, č. 3, s. 30 – 33. Dostupné online [cit. 2018-01-18]. ISSN1335-3268. Archivované 2018-01-18 z originálu.
